Nobelovu cenu za literatúru získal nórsky spisovateľ Jon Fosse

Tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru dnes získal 64-ročný nórsky spisovateľ Jon Fosse. Porota vyzdvihla jeho „inovatívne divadelné hry a prozaické diela, ktoré dávajú hlas nevysloviteľnému“.

Porota vo svojom zdôvodnení upozornila na Fosseho prozaický štýl, ktorý sa stal známy ako „Fosseho minimalizmus“. Toto je možné vidieť v jeho druhom románe Stengd gitar (1985), v ktorom Fosse predstavuje trýznivú variáciu na jednu zo svojich hlavných tém – kritický moment nerozhodnosti. Fosse zobrazuje každodenné situácie, ktoré sú okamžite rozpoznateľné v našich vlastných životoch.

Začiatky a smerovanie k dráme

Pre britský Guardian Fosse v roku 2014 priblížil: „Začal som písať veľmi mladý, keď som mal dvanásť rokov – malé básne, malé príbehy. Vytvoril som si svoj vlastný priestor vo svete, miesto, kde som sa cítil bezpečne. Je to istý druh úniku.“ Hovoril aj o tom, ako v tom čase zabil démona alkoholu. Udialo sa to potom, ako bol hospitalizovaný pre otravu alkoholom. Odvtedy sa nedotkol ani kvapky. „Povedal by som, že to bolo dlhé manželstvo. Ale je úplne koniec,“ uviedol.

V rozhovore pre denník Pravda v roku 2017 Fosse uviedol: „Prvý román som napísal ako gymnazista. Našťastie ho nikdy nikto nečítal.“ No s drzosťou dvadsiatnika ten ďalší poslal do vydavateľstva a na jeho obrovské prekvapenie vyšiel. Takto sa stal spisovateľom. Divadlo spočiatku vôbec nemal rád, dnes je najvýraznejším nórskym dramatikom súčasnosti.

Hoci je úspešným autorom románov, zbierok básní či esejí, Fosse sa už dlhšie venuje iba písaniu pre divadlo. Dostal sa k tomu náhodou. Prijal ponuku riaditeľa Národnej scény v Bergene, aby sa zúčastnil projektu, ktorého cieľom bolo iniciovať a podporovať vznik novej nórskej drámy. Znamenalo to pomerne veľkú sumu za to, aby napísal začiatok hry a jej resumé. Fosse však za týždeň napísal celý text, svoj dramatický debut Niekto príde (v roku 2021 ho uviedlo Mestské divadlo Žilina v réžii Eduarda Kudláča).

„Dramatikom som sa stal proti vlastnej vôli, človek by takmer mohol povedať, že divadlo chcelo mňa a nie naopak,“ tvrdí.