 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Pondelok 23.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Nadežda
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
Niekedy musíte kvôli láske klamať Foto: Vydavateľstvo IkarTravis Parker má všetko, čo muž potrebuje: dobré zamestnanie, oddaných priateľov či priateľky, dom na morskom pobreží malého mesta v Severnej Karolíne. Plným dúškom si užíva vymoženosti bezstarostného nezáväzného života – pestuje vodné športy a s kamarátmi pravidelne usporadúva obľúbené grilovačky – a drží sa presvedčenia, že vážnejší vzťah so ženou by jeho zabehaný životný štýl iba obmedzoval.
To však trvá iba do chvíle, keď sa do susedného domu nasťahuje Gabby Hollandová.
Napriek pokusom o dobré susedstvo akoby atraktívna červenovláska spočiatku mala Parkera v žalúdku. Ich vzťahu nepomáha ani skutočnosť, že Gabby má dlhoročného priateľa.
Napriek tomu sa Parker neúnavne pokúša získať priazeň novej susedky, ktorá onedlho stojí pred osudovou voľbou. Jeho vytrvalé úsilie napokon oboch privádza na prah spoločnej cesty, ktorú ani jeden z nich vopred nepredvídal.
Osud má však pre nich pripravenú ďalšiu, oveľa ťažšiu voľbu.
Ako ďaleko by mal človek zájsť v mene pravej lásky? pýta sa autor bestsellerov Nicholas Sparks v novinke Voľba. Autor sfilmovaných bestsellerov Správa vo fľaši, Noci v Rodanthe, Milý John dodáva, že „niekedy to znamená klamať...“
Začítajte sa do novinky Voľba:
Prológ
február 2007
Príbehy sú rovnako neopakovateľné ako ľudia, ktorí ich rozprávajú, a najlepšie z nich nás prekvapia tým, ako sa skončia. Travis Parker si spomenul, že aspoň takto mu to v detstve hovorieval otec. Keď ho požiadal, aby mu niečo porozprával, otec si sadol vedľa neho na posteľ a skrivil ústa do úsmevu.
„Aký príbeh chceš počuť?“ spýtal sa.
„Ten najlepší,“ odvetil Travis.
Otec zvyčajne chvíľu mlčky sedel a potom mu v očiach zasvietilo. Objal syna a zvučným hlbokým hlasom sa pustil do rozprávania, ktoré Travisovi ešte dlho po tom, ako zhasol svetlo, nedovoľovalo zaspať. Každý príbeh bol plný dobrodružstiev, nebezpečenstiev a vzrušenia, odohrával sa v malom pobrežnom severokarolínskom mestečku Beaufort a v jeho okolí, teda v končinách, v ktorých Travis Parker vyrastal a ktoré dosiaľ nazýval svojím domovom. Napočudovanie, v príbehoch sa vyskytovali medvede. Grizlyovia, hnedé medvede, kodiaky... Keď otec rozprával o prírodnom prostredí, v ktorom žijú medvede, na presnosť si veľmi nepotrpel. Zameriaval sa na scény, kde sa v piesočnatých nížinách odohrávali naháňačky, od ktorých vlasy vstávali dupkom, a v Travisovi, pokým nebol ostrieľaný stredoškolák, vyvolávali nočné mory o nepríčetných polárnych medveďoch na ostrove Shackleford Banks. Hoci ho príbehy ľakali, ustavične sa vypytoval: A čo sa stalo potom?
Travisovi pripadali tieto dni ako nevinný pozostatok celkom iných čias. Teraz už mal štyridsaťtri rokov, práve zaparkoval na parkovisku Carteretskej všeobecnej nemocnice, kde v posledných desiatich rokoch pracovala jeho manželka, a zase sa mu v mysli vybavili slová, ktoré hovorieval otcovi.
Keď vystúpil z auta, načiahol sa za kvetmi, ktoré mal so sebou. Keď sa naposledy zhováral s manželkou, poškriepili sa, teraz chcel svoje slová odvolať a manželku si udobriť. Nerobil si ilúzie, že kvety ich vzťah napravia, ale nevedel, čo iné by mal urobiť. Prirodzene, cítil sa vinný za to, čo sa stalo, ale ženatí priatelia ho ubezpečovali, že základným kameňom každého dobrého manželstva je pocit viny. Svedčí to o tom, že funguje svedomie a že hodnoty ešte majú svoju váhu. Preto sa príčin, ktoré v človeku vyvolávajú pocit viny, treba čím skôr zbaviť. Priatelia občas pripúšťali, že konkrétne práve v tej oblasti zlyhávajú, a Travis na základe toho usúdil, že to isté možno povedať o každom manželskom páre, ktorý pozná. Predpokladal, že mu to priatelia tvrdili iba preto, aby mal lepší pocit, aby ho ubezpečili, že nikto nie je dokonalý, a aby nebol na seba taký prísny. „Každý robí chyby,“ hovorievali, a hoci prikyvoval, že im verí, vedel, že nikdy nepochopia, čo presne prežíva. Nemôžu to pochopiť. Koniec koncov ich manželky dosiaľ spávajú vedľa nich každú noc. Ani jeden z nich nebol tri mesiace oddelený od manželky, ani jeden z nich sa nezhrýzal nad tým, či sa jeho manželstvo ešte vráti do niekdajšej podoby.
Keď prechádzal cez parkovisko, uvažoval o oboch svojich dcérach, o robote a o manželke. V tej chvíli ho nič z toho veľmi neuspokojovalo, akoby zlyhával vo všetkých oblastiach života. V poslednom čase sa mu videlo šťastie také vzdialené a nedosiahnuteľné ako let do vesmíru. Predtým sa tak necítil. Spomenul si, že pomerne dlhý čas bol veľmi šťastný. No veci sa menia. Aj ľudia sa menia. Zmena je jedným z nevyhnutých prírodných zákonov a vyberá si za ľudský život daň. Človek robí chyby, potom ich ľutuje, no neraz ostávajú po nich následky, ktoré aj z takej jednoduchej činnosti, ako je vstávanie z postele, urobia namáhavý úkon.
Keď sa približoval k vchodu do nemocnice, potriasol hlavou a predstavil si, že je ešte dieťa a počúva otcove príbehy. No usúdil, že najlepším príbehom je jeho vlastný život, a taký príbeh sa musí skončiť šťastne. Až vo dverách naňho doľahla známa záplava spomienok a ľútosti.
Zase si všetko pripomenul a chvíľu trvalo, kým sa osmelil položiť si otázku, čo sa v najbližšej budúcnosti stane.
február 2007
Príbehy sú rovnako neopakovateľné ako ľudia, ktorí ich rozprávajú, a najlepšie z nich nás prekvapia tým, ako sa skončia. Travis Parker si spomenul, že aspoň takto mu to v detstve hovorieval otec. Keď ho požiadal, aby mu niečo porozprával, otec si sadol vedľa neho na posteľ a skrivil ústa do úsmevu.
„Aký príbeh chceš počuť?“ spýtal sa.
„Ten najlepší,“ odvetil Travis.
Otec zvyčajne chvíľu mlčky sedel a potom mu v očiach zasvietilo. Objal syna a zvučným hlbokým hlasom sa pustil do rozprávania, ktoré Travisovi ešte dlho po tom, ako zhasol svetlo, nedovoľovalo zaspať. Každý príbeh bol plný dobrodružstiev, nebezpečenstiev a vzrušenia, odohrával sa v malom pobrežnom severokarolínskom mestečku Beaufort a v jeho okolí, teda v končinách, v ktorých Travis Parker vyrastal a ktoré dosiaľ nazýval svojím domovom. Napočudovanie, v príbehoch sa vyskytovali medvede. Grizlyovia, hnedé medvede, kodiaky... Keď otec rozprával o prírodnom prostredí, v ktorom žijú medvede, na presnosť si veľmi nepotrpel. Zameriaval sa na scény, kde sa v piesočnatých nížinách odohrávali naháňačky, od ktorých vlasy vstávali dupkom, a v Travisovi, pokým nebol ostrieľaný stredoškolák, vyvolávali nočné mory o nepríčetných polárnych medveďoch na ostrove Shackleford Banks. Hoci ho príbehy ľakali, ustavične sa vypytoval: A čo sa stalo potom?
Travisovi pripadali tieto dni ako nevinný pozostatok celkom iných čias. Teraz už mal štyridsaťtri rokov, práve zaparkoval na parkovisku Carteretskej všeobecnej nemocnice, kde v posledných desiatich rokoch pracovala jeho manželka, a zase sa mu v mysli vybavili slová, ktoré hovorieval otcovi.
Keď vystúpil z auta, načiahol sa za kvetmi, ktoré mal so sebou. Keď sa naposledy zhováral s manželkou, poškriepili sa, teraz chcel svoje slová odvolať a manželku si udobriť. Nerobil si ilúzie, že kvety ich vzťah napravia, ale nevedel, čo iné by mal urobiť. Prirodzene, cítil sa vinný za to, čo sa stalo, ale ženatí priatelia ho ubezpečovali, že základným kameňom každého dobrého manželstva je pocit viny. Svedčí to o tom, že funguje svedomie a že hodnoty ešte majú svoju váhu. Preto sa príčin, ktoré v človeku vyvolávajú pocit viny, treba čím skôr zbaviť. Priatelia občas pripúšťali, že konkrétne práve v tej oblasti zlyhávajú, a Travis na základe toho usúdil, že to isté možno povedať o každom manželskom páre, ktorý pozná. Predpokladal, že mu to priatelia tvrdili iba preto, aby mal lepší pocit, aby ho ubezpečili, že nikto nie je dokonalý, a aby nebol na seba taký prísny. „Každý robí chyby,“ hovorievali, a hoci prikyvoval, že im verí, vedel, že nikdy nepochopia, čo presne prežíva. Nemôžu to pochopiť. Koniec koncov ich manželky dosiaľ spávajú vedľa nich každú noc. Ani jeden z nich nebol tri mesiace oddelený od manželky, ani jeden z nich sa nezhrýzal nad tým, či sa jeho manželstvo ešte vráti do niekdajšej podoby.
Keď prechádzal cez parkovisko, uvažoval o oboch svojich dcérach, o robote a o manželke. V tej chvíli ho nič z toho veľmi neuspokojovalo, akoby zlyhával vo všetkých oblastiach života. V poslednom čase sa mu videlo šťastie také vzdialené a nedosiahnuteľné ako let do vesmíru. Predtým sa tak necítil. Spomenul si, že pomerne dlhý čas bol veľmi šťastný. No veci sa menia. Aj ľudia sa menia. Zmena je jedným z nevyhnutých prírodných zákonov a vyberá si za ľudský život daň. Človek robí chyby, potom ich ľutuje, no neraz ostávajú po nich následky, ktoré aj z takej jednoduchej činnosti, ako je vstávanie z postele, urobia namáhavý úkon.
Keď sa približoval k vchodu do nemocnice, potriasol hlavou a predstavil si, že je ešte dieťa a počúva otcove príbehy. No usúdil, že najlepším príbehom je jeho vlastný život, a taký príbeh sa musí skončiť šťastne. Až vo dverách naňho doľahla známa záplava spomienok a ľútosti.
Zase si všetko pripomenul a chvíľu trvalo, kým sa osmelil položiť si otázku, čo sa v najbližšej budúcnosti stane.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR
