Nie je darček ako darček

Môj sedemročný syn sa ako každý chlapec v jeho veku vidí vo všetkých akčných hrdinoch.  Najviac miluje detektívne seriály, od Rexa cez súdnych patológov z kriminálky Las Vegas, až po príbehy o letcoch a vojenských právnikoch. Bondovky má pritom napozerané spredu zozadu a repliky z policajných príbehov s Melom Gibsonom dokáže recitovať v ktorejkoľvek nočnej hodine. Na otázku, čím chce byť, najčastejšie odpovedá, že policajtom alebo tajným agentom. Preto nás neprekvapilo ani jeho želanie dostať k narodeninám vysielačku. Vlastne dve vysielacie zariadenia s centrálou, pomocou ktorých by sa dorozumieval so svojimi kamarátmi a takisto s nami. Keďže je to naše jediné dieťa a toto jeho prianie sa nám zdalo celkom zaujímavé, rozhodli sme sa mu ho vyplniť.

Paťko skákal od radosti. Celé dni vysielačky nastavoval a dohováral sa s nami cez ne, nech sme šli kamkoľvek - bolo jedno, či to bolo päť alebo dvadsať metrov. Po pár dňoch sme už takmer ľutovali, aký darček sme mu to kúpili. Neustále nás monitoroval, nemali sme ani len chvíľku sami pre seba a narušilo to aj náš sexuálny život. Keď sme si už totiž mysleli, že sme konečne sami, ozvalo sa známe zaškŕkanie a bolo vybavené.
Jedného dňa prišiel manžel skôr domov. Ja som práve v spálni prezliekala posteľnú bielizeň. Malý sa učil v detskej a vyzeralo to, že v nej ešte nejaký čas ostane. V škole totiž preberali štátnu hymnu a potreboval sa naučiť všetky slohy naspamäť. V byte bolo tichúčko, vo vzduchu sa odrazu vytvorilo príjemné dusno, v podbrušku som zacítila napätie. Manžel sa potichúčky zložil, umytý bol rýchlejšie, akoby stihol na zem buchnúť guľový blesk, a vrhol sa na mňa. Najprv sme sa len vášnivo bozkávali, neskôr začal zo mňa rýchlo strhávať šaty, vzal si ma a krúživými pohybmi sa do mňa znova a znova vnáral, zakrátko začalo moje vzrušenie vrcholiť a v tom sa ozvalo zaštrkotanie vysielačky: „Mami?!“ S mužom sme na moment zmeraveli. „Áno, Paťko?“ „Niečo potrebujem....teraz...“ „O chvíľočku prídem, s ockom máme dôležitú debatu v spálni...“ „Nemusíš sem ísť, som aj tak na vécku...na veľkej...“ povedal náš poklad a my sme si s mužom vydýchli. Uvedomili sme si, že sme totiž v tej rýchlosti zabudli zamknúť. „Ale, mohla by si mi zaspievať hymnu, nech počujem melódiu a môžem sa to pri kakaní učiť...“ Muž sa na mňa veľavýznamne pozrel a naznačil mi, že už dlhšie nevydrží a že nech ma to ani nenapadne. Ale, čo nespravíte pre svoje dieťa a muža, a teda, aby bol vlk sýty a koza celá. Mužovi som kývla, aby pokračoval a ja som spustila „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú...“ Viete si predstaviť, aké komické sa mi to zdalo... Ležala som tam nehybne ako kus dláta a pripadala som si ako stredoveká panna, ktorá iba drží... A do toho ešte tá hymna. Človek by si nemyslel, že „keď Slováci ožijú“, budem sa súčasne drhnúť spevom, slasťou a smiechom, ktorý som už nevedela potlačiť a vyprskla som do telefónu. Na to náš Paťko iba poznamenal: „Mama, ty si šiši, čo je na hymne smiešne...“
Radka z Nitry