Nie celkom vážna legenda

Snímky s takýmto námetom bývajú (samozrejme, s ohľadom na dobu vzniku) často vážne, plné obdivného odstupu až patetického vyzdvihovania činov a charakterových vlastností dobrodinca - pritom neraz v kontraste s dobovou spoločnosťou alebo skupinami usilujúcimi sa o moc.
Príbehy o Zorrovi, maskovanom hrdinovi v čiernom, ktorý pomáha chudobným sa stali námetom už pre dobrú päťdesiatku filmov (niekoľko z nich dokonca erotických). Len v dvoch z nich si však hlavnú úlohu zahral rodený Španiel Antonio Banderas. Prvým bola v roku 1998 Zorrova maska, druhý - Legenda o Zorrovi - práve vchádza do slovenských kín. Zaujímavý na druhom pokračovaní však nie je logický časový posun, mladší a zákernejší protivník, používajúci najmodernejšie zbrane, ani prítomnosť novej postavy - Zorrovho pokračovateľa, syna Joaquina. Zorro je tu postavený pred problém, akému čelia všetci spidermanovia, batmanovia a ostatní maskovaní hrdinovia. Je to rozpor medzi poslaním, ktoré plnia, a túžbou po civilnom rodinnom živote. Zorrove srdce patrí síce rodine, ale svedomie neoklame. A už vôbec nie v situácii, keď vo vzduchu visí hrozba zmarenia dlhotrvajúcich snáh o pripojenie Kalifornie k Spojeným štátom. Čo je ešte horšie - aj ohrozenia samotnej krajiny neobmedzených možností temným európskym rytierskym rádom.
Tvorcovia nového Zorra našťastie nevyrobili oslavný hrdinský epos a filmu dodali okrem ľudského rozmeru i komediálne odľahčenie. V dôsledku toho sa pomerne elegantne vyhli natískajúcemu sa pátosu. Príjemné sú i takzvané žmurknutia na diváka v podobe citácií z kinematografických legiend ako Veľká vlaková lúpež alebo momentov ako vystrihnutých z nemých grotesiek. Legenda o Zorrovi je síce komerčný produkt, rozhodne však neurazí ani divákov zvyknutých na trošku náročnejšie tituly.
Katarína Lednická