Nicholas Sparks a novinka Vo dvojici

Začítajte sa do novinky Nicholasa Sparksa Vo dvojici:
1. kapitola
A s dieťaťom sme už traja

„Fíha!“ Pamätám sa, že práve takto zareagovala Vivian, keď vyšla z kúpeľne a ukázala mi pozitívny tehotenský test. „To je výborné!“
Aby som bol úprimný, svoje pocity by som vyjadril inak... To fakt? Už?
Bol to najmä šok so štipkou zdesenia. Zosobášili sme sa pred rokom a povedala mi, že keď sa rozhodneme mať dieťa, plánuje ostať niekoľko rokov doma. Vtedy som súhlasil, lebo som chcel to isté, ale teraz som zároveň pochopil, že život bezdetnej dvojice s dvoma príjmami sa nám o chvíľu skončí. A navyše som si nebol istý, či som vôbec pripravený stať sa otcom, ale čo som mohol? Vivian ma predsa nijako neoklamala, ani mi nezamlčala, že chce dieťa, a keď vysadila antikoncepciu, oznámila mi to. Aj ja som, samozrejme, chcel deti, lenže Vivian prestala užívať antikoncepciu iba pred tromi týždňami. Pamätám sa, ako som si vtedy pomyslel, že mám ešte aspoň niekoľko mesiacov, kým sa jej telo prispôsobí a dostane sa do normálneho plodného stavu. A podľa toho, čo som vedel, mohla mať dokonca problém s otehotnením, čo znamenalo, že to potrvá tak rok i dva.
Pre Vivian to však neplatí. Jej telo sa prispôsobilo prakticky okamžite. Moja Vivian je plodná.
Objal som ju a skúmavo som sa na ňu pozeral, aby som videl, či to z nej už vyžaruje. Ale na také niečo bolo ešte priskoro. A čo je vlastne vyžarovanie? Je to len iný spôsob vyjadrenia, ak chcem o niekom povedať, že vyzerá, že je mu horúco a potí sa? Ako sa nám zmení život? A do akej miery?

***

O niekoľko mesiacov prišiel ten veľký deň, hoci priznávam, že jeho väčšia časť mi utkvela v pamäti zahalená akousi hmlou.
Pri spätnom pohľade si myslím, že som si to mal všetko zapísať, kým som si to pamätal. Taký veľký deň by sme si mali pamätať do najmenších podrobností, nie ako sled nejasných momentiek, na ktoré si dnes spomínam. To, čo si pamätám, pamätám si vďaka Vivian. Akoby sa jej každý detail vryl do vedomia, nuž ale ona rodila a bolesť dokáže zbystriť myseľ. Aspoň tak sa hovorí.
Ja však dobre viem čosi iné, že keď si niekedy spomíname na udalosti toho dňa, máme trochu rozdielne názory. Ja som napríklad pokladal svoje konanie za daných okolností za celkom pochopiteľné, kým Vivian striedavo vyhlasovala, že som sa správal buď sebecky alebo jednoducho ako úplný idiot. Keď rozprávala ten príbeh svojim priateľom, ľudia sa, pochopiteľne, smiali, alebo krútili hlavami a častovali ju súcitnými pohľadmi.
Pravdupovediac, nemyslím si, že som bol sebecký ani úplný idiot, veď to bolo naše prvé dieťa ani jeden z nás presne nevedel, čo má očakávať, keď Vivian začne rodiť. Je niekto naozaj pripravený na to, čo príde? Povedali mi, že pôrod je nepredvídateľná situácia. A Vivian mi počas tehotenstva neraz pripomínala, že proces od prvých bolestí až k vlastnému z pôrodu môže trvať aj dlhšie ako deň, najmä ak ide o prvé dieťa, a viac ako dvanásťhodinový pôrod nie je nič nezvyčajné. Tak ako väčšina nastávajúcich otcov, aj ja som pokladal svoju manželku za odborníčku a bral som ju za slovo. Veď nakoniec nie ja, ale ona prečítala všetky tie knihy.
Mal by som poznamenať aj to, že v to ráno som vôbec nebol absolútne nepoužiteľný. Bral som svoje povinnosti vážne. Mala prichystanú príručnú tašku, aj druhú s vecami pre bábätko. Obsah oboch tašiek som vopred niekoľkokrát skontroloval. Fotoaparát a videokameru som nabil a pripravil a v izbe pre bábätko bolo všetko, čo malo naše dieťa potrebovať, najmenej na mesiac. Vedel som, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme do nemocnice a naplánoval som si aj náhradné trasy, keby sa na hlavnej stala nehoda. Vedel som aj to, že dieťa príde na svet už čoskoro. V dňoch, ktoré predchádzali pôrodu, došlo k niekoľkým falošným poplachom, ale ešte aj ja som vedel, že sa začalo záverečné odpočítavanie.
Inými slovami chcem povedať, že keď mnou manželka šestnásteho októbra 2009 o pol piatej ráno potriasla, aby ma zobudila a oznámila mi, že má každých päť minút kontrakcie a je načase odísť do nemocnice, nijako ma to neprekvapilo. Nepochyboval som, že hovorí pravdu, poznala rozdiel medzi falošnými Braxtonovými-Hicksovými a skutočnými kontrakciami, a hoci som sa na túto chvíľu pripravoval, fakt je, že mi najskôr nenapadlo, že by som mal na seba hodiť šaty a naložiť veci do auta. Vlastne som vôbec nemyslel na svoju ženu, ani na dieťa, ktoré sa chystalo na svet. Moje myšlienky sa skôr uberali týmto smerom: Dnes je ten veľký deň a ľudia budú veľa fotografovať. A iní ľudia budú na tie fotografie ustavične zízať, nuž – vzhľadom na budúce generácie – mal by som sa pred odchodom osprchovať, lebo mám vlasy, akoby som celú noc strávil vo veternom tuneli.
Niežeby som bol márnomyseľný. Jednoducho som si myslel, že mám dosť času, a tak som povedal Vivian, že o pár minút budem hotový. Zvyčajne sa sprchujem rýchlo – bežne mi to netrvá dlhšie ako desať minút aj s holením – no len čo som si namydlil bradu, zazdalo sa mi, že počujem, ako moja žena v obývačke vykríkla. Opäť som sa započúval a hoci už neozývala, zrýchlil som tempo. Keď som sa utieral, znovu som ju počul kričať, no zdalo sa mi, že tentoraz kričala po mne, nie na mňa. Zabalil som sa do osušky a vyšiel som do tmavej chodby. Ešte zo mňa kvapkalo. Boh mi je svedkom, že som sa sprchoval menej ako šesť minút.
Vivian znovu vykríkla a trvalo mi asi sekundu, kým som pochopil, že Vivian kľačí a kričí do mobilu, že som V POONDIATEJ SPRCHE! a ešte, že NA ČO TEN IDIOT ASI TAK MYSLÍ?!?!?! Mimochodom, idiot bolo to najjemnejšie pomenovanie, akým ma v tej konverzácii častovala. Používala trochu šťavnatejší jazyk. Lenže nevedel som, že kontrakcie, ktoré mala predtým každých päť minút teraz prichádzajú každé dve minúty a už má bolesti aj v krížovej oblasti. Tieto bolesti sú neznesiteľné a Vivian odrazu tak silno vykríkla, akoby sa ten výkrik stal živou entitou vznášajúcou sa nad naším susedstvom v Charlotte v Severnej Karolíne, ktoré je inak tichým miestom.
Môžete si byť istí, že som nabral ešte vyššiu rýchlosť, hodil som na seba šaty bez toho, aby som sa poutieral a naložil som tašky do auta. Podopieral som Vivian a pomohol som jej auta. Nekomentoval som, že mi zaťala nechty do kože na predlaktí. V momente som sedel za volantom a len čo sme vyrazili, zatelefonoval som pôrodníkovi, ktorý sľúbil, že na nás počká v nemocnici.
Keď sme dorazili do pôrodnice, kontrakcie ešte stále prichádzali po niekoľkých minútach, no keďže mala Vivian také veľké bolesti, zobrali ju hneď do pôrodnej sály. Držal som ju za ruku a snažil som sa dýchať spolu s ňou, zatiaľ čo ma opäť obšťastňovala rôznymi šťavnatými lichôtkami a radami, kam si môžem strčiť to poondiate dýchanie! Trvalo to, až kým neprišiel anestéziológ s epidurálnou anestéziou. V počiatkoch tehotenstva Vivian premýšľala o tom, či ju má využiť a nakoniec sa pre ňu s istou nevôľou rozhodla. Ukázalo sa, že to bolo požehnanie. Len čo liek začal účinkovať, jej agónia sa skončila a Vivian sa usmiala po prvý raz, odkedy ma ráno zobudila. Vivianin pôrodník bol šesťdesiatnik s upravenými sivými vlasmi a priateľským výrazom. Každých dvadsať až tridsať minút vošiel do sály, aby skontroloval stav pôrodných ciest, a medzi týmito návštevami som zatelefonoval rodičom z oboch strán i mojej sestre.
Bolo načase. Pôrodník zavolal sestry, ktoré s pokojným profesionalizmom pripravili všetko potrebné. A potom odrazu prikázal Vivian, aby potlačila.
Vivian tlačila počas troch kontrakcií a pri poslednej začal lekár odrazu krútiť rukami v zápästí ako čarodejník, keď ťahá zajaca z klobúka, a vzápätí som sa dozvedel, že som otcom.
Presne tak.
Lekár vyšetril našu dcéru a hoci bola mierne anemická, mala desať prstov na rukách i na nohách, zdravé srdce a pár očividne fungujúcich pľúc. Opýtal som sa na anémiu, ale lekár ma ubezpečil, že sa preto netreba znepokojovať. Len čo jej vstrekol do očí hojnú dávku nejakej gebuziny, sestry ju umyli, zavinuli a položili manželke do náručia.
Tak ako som predpokladal, celý deň nás ktosi fotografoval, ale na počudovanie môj zovňajšok tuším nikoho nezaujímal.