Nevyhnutnosť potreby jednotného jazyka vysvetlil Ľ. Štúr už v r. 1844

Tagy: Ľudovít Štúr

Bratislava 28. mája (TASR) - V polovici štyridsiatych rokov 19. storočia myšlienka ustálenej spisovnej slovenčiny začala dostávať zreteľné kontúry. Na zakladajúce zhromaždenie spolku Tatrín 26.-28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši Ľudovít Štúr priniesol prakticky už hotové dielo Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.


Spis má žánrový charakter eseje a Ľudovít Štúr v ňom zdôvodnil nevyhnutnosť potreby jednotného literárneho jazyka Slovákov, a to nielen z pohľadu vzdelancov, ale aj z pohľadu potrieb pospolitého ľudu a pozdvihnutia celkovej vzdelanostnej úrovne slovenského národa. Nekompromisne odmietol Kollárovu koncepciu štyroch slovanských jazykov (ruský, poľský, českoslovanský a ilýrsky) a vyslovil názor, že každý slovanský národ je historicky i kultúrne jedinečný a ako taký má právo na samostatný a svojbytný jazyk. V tomto zmysle vymenoval jedenásť slovanských jazykov, medzi nimi aj slovenčinu. Čo viac, slovenčinu vyzdvihol ako najčírejší slovanský jazyk, pretože jej nositelia - Slováci, od vekov žijú vo svojej pravlasti medzi Vysokými Tatrami a Dunajom, teda uprostred slovanského sveta, čo znamená, že aj uprostred Európy. Otázku vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi a ostatnými Slovanmi vyriešil „hlásaním pestovania národných kultúr a prostredníctvom národných jazykov chcel prispievať práve k umocňovaniu bratských vzťahov a dať slovanskej idei tvorivú náplň.“

Dielo miestami vyznieva ako otvorený list jeho najbližším priateľom a spolupracovníkom Hurbanovi a Hodžovi. Z týchto pasáží sa môžeme presne dozvedieť, aký priebeh malo uskutočnenie tejto myšlienky, od prvotného zámeru v Bratislave, cez Hlboké, až po jej realizáciu v Liptovskom Mikuláši. Tu je zaznamenaná aj skutočnosť, že na myšlienke, aby sa základom spisovného jazyka stala stredná slovenčina, konkrétne "liptovčina" spod Tatier a spod prameňov Váhu, sa všetci traja dohodli už v Hlbokom. Dohodli sa aj na tom, že pravopis bude založený na fonetickom princípe, čiže - bude vychádzať z výslovnosti. A Ľudovít Štúr podľa toho aj konal.

No ako to už v živote chodí, tí, čo neurobia nič, majú najviac pripomienok. Veľké diskusie sa strhli okolo fonetického princípu pravopisu. Spochybnili sa tvary préterita slovies „robiu, písau, dau...“ i tvary akostných prídavných mien „peknuo, dobruo, usilovnuo, peknieho, dobrieho, usilovnieho“ atď. Výhrady boli aj proti hláske "ä" a mäkkému "ľ", no a potom najmä proti vynechaniu ypsilonu.

Je možné, že Ľudovít Štúr chvíľami aj ľutoval, že svoj esejisticky koncipovaný základný návrh podoby spisovnej slovenčiny predložil nepripravenému publiku. Ale na druhej strane, bol rád, lebo základ bol napokon odobrený a prijatý. Štúrova spisovná slovenčina sa ujala. Veľmi konkrétne to potvrdilo knižné vydanie jazykovednej eseje Nárečja slovenskuo... v roku 1846, ešte konkrétnejšie jeho nasledujúci jazykovedný spis Nauka reči slovenskej, no najkonkrétnejšie a najpraktickejšie skutočnosť, že mladá štúrovská generácia začala v tejto podobe slovenčiny písať umelecké diela. A išlo jej to. 

Tagy: Ľudovít Štúr