Neurochirurg Juraj Šteňo: V ambulancii hovorím aj rusínsky

BRATISLAVA 25. septembra (WBN/PR) - Materinský jazyk sa v našom prostredí chápe ako reč, ktorú sa človek naučí ako prvú. Vo svete to však neexistuje ako pevné pravidlo. Sú krajiny, kde sa pod rodným jazykom chápe reč, ktorú človek používa najviac, alebo reč, ktorú ovláda najlepšie. O rodnom jazyku – rusínčine – a o dilemách spojených s jeho budúcnosťou, ale i postupnou asimiláciou, sme sa porozprávali s jedným z najvýznamnejších Rusínov v odborných kruhoch na Slovensku. Prof. Juraj Šteňo.


Vyrástli ste v Klenovej neďaleko Sniny v rusínskej rodine. Od mladosti však dlhodobo žijete a pracujete v slovenskom prostredí. Ako vo vašom živote spolunažíva váš rodný jazyk, rusínčina, a slovenský jazyk?
Do slovenského prostredia som prišiel už na strednej škole, začal som ju navštevovať v Bratislave. Bolo to po tom, ako zomrela naša mama. Mal som vtedy 14 rokov a "patronát" nado mnou si vzal môj starší brat a jeho manželka, ktorí už vtedy v Bratislave žili a pracovali. V novom prostredí som začal rozprávať takmer len po slovensky, iba s bratom sme hovorili po rusínsky.

Ako sa to vyvíjalo ďalej?
Neskôr, keď som bol už na vysokej škole, sa otec presťahoval k dcére, teda k mojej sestre, do Ivanky pri Dunaji. Býval som s nimi niekoľko rokov. Boli sme tam traja Rusíni a počas jedného rozhovoru sme používali rusínsky aj slovenský jazyk. Plynule sme prechádzali zo slovenčiny do rusínčiny a naopak. Podľa témy. Ak šla reč o niečom z minulosti, hovorili sme po rusínsky, o súčasných témach sme diskutovali po slovensky

Takúto plynulo dvojjazyčnú situáciu zažívajú mnohí Rusíni. Silno na to vplýva majoritné slovenské prostredie, ale aj blízkosť oboch jazykov. Prenieslo sa vám to aj do manželstva?
Na počiatku môjho manželstva, kým sme dostali byt, sme v Ivanke bývali aj s mojou manželkou, ktorá nie je Rusínka. Ona nás neustále nabádala, aby sme hovorili, pokiaľ možno, len po rusínsky, lebo sa náš jazyk chcela naučiť.

Pamätáte si ešte, ako ste vnímali viacjazyčnosť prostredia na základnej škole?
Slovenský jazyk sme mali ako predmet už na základnej škole. Od siedmej triedy bola vyučovacím jazykom, a to na žiadosť, takmer na nátlak rodičov.

Na nátlak rodičov?
Áno. Na prijímacích pohovoroch na stredné školy mali totiž deti veľké problémy nielen so slovenčinou, ale aj s inými predmetmi. Navyše ukrajinský jazyk, ktorý v našom regióne zaviedli na základných školách, nám bol vzdialený, neprijali sme ho za svoj rodný jazyk. Tým bol stále jazyk rusínsky.

Bol to určitý zlom, keď ste si uvedomili, že vo vašom živote musí ustúpiť materčina jazyku, ktorým hovorí väčšinový národ?
To som si uvedomil práve počas tej základnej školy. Čo je však zaujímavé, z vyššie uvedených dôvodov sme zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka namiesto ukrajinčiny požadovali aj my, starší žiaci.

Kde všade, napríklad aj mimo rodiny, dnes využijete rusínsky jazyk? Hovoríte ním aj verejne?
Po rusínsky rozprávam s Rusínmi a nemám s tým problém, či je to v súkromí, alebo na verejnosti. Napríklad pri ambulantnom vyšetrení, ak je pacient Rusín, používam rusínčinu. Samozrejme, na klinike počas vizity používam úradný, teda slovenský jazyk aj pri komunikácii s Rusínmi.

Hovorili ste so svojimi deťmi, keď vyrastali, po rusínsky?
Moje deti majú po mojej manželke slovensko-maďarsko-nemecký pôvod, zo žartu som im zvykol hovoriť, že všetci okrem mňa sú miešanci, len ja som "čistokrvný". Po rusínsky som doma hovoril s otcom a so súrodencami, deti som však po rusínsky nenaučil, hoci ma na to nabádala aj manželka. Neskôr mi to bolo aj ľúto.

Stretli ste sa s tým, že by vám na Slovensku ľudia nerozumeli, ak ste s nimi hovorili po rusínsky?
Po rusínsky som už ako dieťa hovoril len s Rusínmi, so Slovákmi po slovensky, takže s takou situáciou som sa nestretol.

Rusínski rodičia dnes v drvivej väčšine volia pre svoje deti slovenskú školu. Rusínsku často ani vtedy nie, ak je taká možnosť v ich obci. Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?
Výučba a štúdium v slovenskom jazyku, teda v jazyku, v ktorom neskôr mladí ľudia pokračujú v štúdiu a hľadajú si v ňom životné uplatnenie a prácu, je pre Rusínov na Slovensku nutnosť. S postupom týchto rodičov sa plne stotožňujem. Druhá vec je, že Rusíni by si mali aj prostredníctvom škôl, udržiavať folklórne a duchovné dedičstvo, kultúru, piesne či zvyky.

Viete si predstaviť, že by dnes, keď deti existenčne potrebujú zvládať viacero cudzích jazykov, fungovali na východe Slovenska rusínske školy?
Nemyslím si, že by bolo potrebné na školách vyučovať všetky predmety po rusínsky. K výučbe v slovenskom jazyku by som pridal rusínsky jazyk, literatúru a kultúru.

Rusínsky jazyk sa pomaly, ale isto asimiluje. Prepočty podľa klesajúceho počtu hovoriacich mladých Rusínov dospeli k odhadom, že jazyk do 30 až 50 rokov zanikne. V čom by ste videli záchranu?
Treba podporovať vnímanie rusínskych koreňov. Veľa by vedeli urobiť verejne známe osobnosti už len tým, že by sa k rusínskej národnosti hrdo hlásili. Aj keď osobne mám zásadu, že každý človek by mal byť najskôr dobrým človekom a dobrým odborníkom, remeselníkom, učiteľom, lekárom, pekárom či podnikateľom a až potom dobrým Rusínom, Slovákom či Maďarom. Inak je to bezobsažné.

Zhovárala sa Táňa Rundesová

www.cemerica.sk

Vizitka:
Prof. MUDr. Juraj Šteňo, CSc. sa narodil v roku 1955 v Klenovej. V roku 1972 absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského a odvtedy pracuje na neurochirurgickej klinike v Bratislave. Absolvoval mnohé študijné pobyty a praxe v zahraničí, bol hosťujúcim profesorom v USA, Nemecku a vo Fínsku. Prednostom neurochirurgickej kliniky v Univerzitnej nemocnici v Bratislave je od roku 1992. Pedagogicky pôsobí od skončenia štúdia, v súčasnosti vyučuje poslucháčov Lekárskej fakulty. Na Slovenskej zdravotníckej univerzite je externý vedúci katedry neurochirurgie a v rámci Slovenska je zodpovedný za špecializačné štúdium v neurochirurgii. V minulom roku sa stal dekanom Lekárskej fakulty. Juraj Šteňo je ženatý, má dvoch synov.