Neprestala som na neho myslieť

Matematika nebola nikdy mojou silnou stránkou a pri výbere študijného odboru som sa jej preto snažila vyhnúť. Podarilo sa to čiastočne. Na katedre som musela absolvovať ročné matematické minimum. Profesor, ktorý nás mal na cvičeniach, sa s nikým príliš „nemazlil“. Preto som zo začiatku jeho ironickým poznámkam na moju adresu nepripisovala veľký význam. Ibaže po čase to už začalo byť neznesiteľné. To, čo u iných v pohode stačilo na dvojku, u mňa by nebolo ani na slabú štvorku. Vyžadoval, aby som svoje referáty  a písomky mala bez chyby, minimálne na 110  percent.
Časom si jeho predpojatosť voči mne všimli aj spolužiaci. Povedala som si, že takto to už ďalej nejde. Raz po prednáške som ho zastavila na chodbe so slovami, že sa ho potrebujem niečo opýtať. Keď sme ostali osamote, jeho správanie sa zmenilo. Akoby to ani nebol ten istý človek, ktorý mi už vyše mesiaca znepríjemňoval život. Milo sa na mňa usmial a súhlasil.
Sadli sme si k stolíku vo vestibule a ja som sa ho spýtala, či nie je spokojný s mojou prácou, s vedomosťami, či mu pripadám arogantná, alebo v čom je problém. Jeho reakcia ma zaskočila: „Uvedomujem si, že som na vás náročnejší a vyžadujem od vás oveľa viac ako od vašich kolegov, ale viem, že na to máte a potom...“ zrazu sa odmlčal. Naše pohľady sa stretli, jeho tvár bola oveľa bližšie, na líci som zacítila teplý dych a ostrú vôňu kolínskej, fascinovane som si uvedomila malú ružovú jazvu tesne pod jeho ohryzkom a zvuk hlasu, ktorý úplne nezmyselne dodal: „Snažím sa byť profesionálny, neuznávam vzťahy medzi študentmi a vyučujúcimi,“ jemne sa dotkol môjho ramena, ale potom, akoby si to rozmyslel, vstal a rýchlo odišiel. Ostala som ako obarená. Uvedomila som si, aká klamlivá môže byť niekedy hranica medzi nepriateľstvom a vášňou.
Od toho rozhovoru jeho útoky voči mojej osobe ustali, ale ja som na neho nedokázala prestať myslieť. Vedela som, že je ženatý, ibaže niečo ma k nemu ťahalo silou, ktorej som nevládala vzdorovať. Túžila som sa dotýkať jeho tváre, znova cítiť jeho vôňu, teplo jeho dlane na svojom tele, perami sledovať tvar jeho jazvy na krku... Asi o týždeň sme sa náhodou stretli v knižnici. Skriptá z práva ma priviedli k rovnakému regálu, kde stál on. Obaja sme boli v ten štvrtkový večer premrznutí, a tak Petrove pozvanie na čaj znelo ako rozumný a úplne nevinný návrh.
Horúca chuť sladkastej tekutiny však roztápala a odplavovala aj akékoľvek zábrany a spoločenské konvencie. A keď sa jeho široké pery letmo dotkli mojich vlasov, vedela som, čo bude nasledovať. Akoby v polospánku sme sa presunuli ku mne na privát  a hodiny a hodiny strávili milovaním. Peter bol veľmi pozorný a vášnivý milenec. Jeden druhého sme sa nevedeli nasýtiť. Dni, ktoré po našej spoločnej noci nasledovali, boli neopakovateľné. Cez deň sme si vykali a tvárili sa, že sa medzi nami nič nezmenilo, ale noci patrili iba nám. V tom období sa Peter práve rozvádzal, a keďže so ženou nemali žiadne deti, bolo to veľmi rýchle. Rozhodli sme sa, že so zverejnením nášho vzťahu napriek tomu počkáme až po skúškach, keď už nebude mojím profesorom. V škole nikto o ničom ani len netušil. Tie prázdniny patrili medzi naše najkrajšie. Pozliezali sme spolu takmer celé Tatry, premilovali každučkú noc a posledný augustový víkend strávili v romantickej Florencii. Začiatok nového školského roku sme oslávili netradične, do druhého ročníka som už totiž nastúpila ako Petrova manželka.
J.S.