Neduste svoje deti láskou!

Pre psychické a fyzické zdravie jednotlivých členov rodiny môže byť rovnako nebezpečný ako rakovina alebo ťažký alkoholizmus. Matka alebo otec si pritom často vážny problém ani neuvedomujú. Pre svoje dieťa chcú iba to najlepšie. Svojou prehnanou láskou a pozornosťou ho však ešte viac spútavajú a bránia mu v prirodzenom vývoji.
„Patologická materinská alebo otcovská láska dieťa dusí a vedie k pasivite a apatii. Nezriedka sa u nich veľmi skoro prejaví niektoré z chronických ochorení. Dieťa vysiela k svojmu okoliu prostredníctvom choroby volanie o pomoc. Pre takéhoto rodiča je vzniknutá situácia však iba ďalším dôvodom na to, aby v svojom vzorci správania pokračoval aj naďalej. Nie, že by si neuvedomoval vážnosť celej situácie, ale to, že dieťa je choré a slabé, ho iba utvrdzuje v presvedčení, aké dôležité je chrániť ho. Niekoľkokrát sa dokonca vyskytli prípady vedomého ubližovania, keď takto upriamený rodič zámerne podával dieťaťu lieky alebo látky, ktoré ešte viac zhoršili jeho zdravotný stav. Samaritánsky syndróm v kombinácii s chorobnou naviazanosťou sa podpísal už pod niekoľko vážnych rodinných tragédií. A až pitva dokázala, akých zverstiev sa na svojom dieťati zdanlivo vzorná a starostlivá matka alebo otec dopúšťali bez toho, aby vo svojom okolí vzbudili čo i len najmenšie zrnko pochybnosti,“ popisuje tragické prejavy „opičej lásky“ rodičov tím amerických psychológov.
Prvým indikátorom pre okolie, že sa niečo deje, môže byť gramatický tvar, v akom matka alebo otec v spojitosti so svojím dieťaťom rozprávajú. Vety typu „Ešte sme sa nerozhodli, na akú školu si podáme prihlášku. Tento chlapec nám stále vypisuje zamilované listy. Na tréningu máme problém s trénerom...“ sú znakom toho, že rodič vedome alebo podvedome stále odmieta fakt, že osobnosť jeho dieťaťa a jeho sú dva samostatné a jasne diferencované subjekty.
Veľmi často vstupujú a zasahujú aj do osobného života svojho potomka. Zákaz alebo lustrovanie kamarátov, partnerov a spoločné trávenie času s mladými, keď by pár mal byť osamote, je ďalším typickým znakom rodičov, ktorí imaginárnu pupočnú šnúru jednoducho odmietajú odstrihnúť.
Samozrejme, nie každá prehnaná pozornosť a potláčanie slobody musia viesť až do krajnosti - k fyzickému ubližovaniu. Ale aj sociálna izolovanosť, nedostatok osobného priestoru a premrštené prejavy lásky môžu osobnosť dieťaťa poznamenať do tej miery, že ho rozhodujúcim spôsobom poznačia na celý život.