Náruživá mníška

Bol som čerstvým študentom druhého ročníka medicíny v Košiciach, keď sa mi starí rodičia a otec s mamou poskladali na ojazdenú škodovku, aby som nemusel na internát a domov cestovať preplneným autobusom. Bol som ešte neistým vodičom, ale šoférovať ma veľmi bavilo a jazdu som si vychutnával s poctivým dodržiavaním pravidiel cestnej premávky. Na jednej z prvých ciest domov som zažil príhodu, ktorá ma silne zasiahla.
Asi dvadsať kilometrov za Košicami stála na ceste mníška. Najprv som zaregistroval čiernu sutanu a ako druhé som si uvedomil, že musela prejsť už dlhý kus cesty pešo, pretože ju mala poriadne zaprášenú. Možno nemá peniaze, pomyslel som si, a zmocnil sa ma falošný impulz dobroty či túžby byť lepším než som, ktorý ma prepadá vždy, keď vidím predstaviteľov akejkoľvek cirkvi. Skrátka, zastavil som a ponúkol som jej, že ju odve- ziem. Vravela, že ide do Nižného Hrabovca a moja cesta tiež viedla tým smerom. Vymenili sme si o sebe pár základných informácií, a potom som sa sústredil hlavne na cestu. Aj keď som periférne vnímal, že sa na mňa občas nadlho zahľadí a rozmýšľal som, prečo sa po každej svojej odpovedi na moju otázku rozosmiala, sústredil som sa viac na značky ako na ňu. Je to ešte mladé dievča, sotva devätnásťročné, v tomto veku pripadá dievčatám aj chlapcom smiešne všetko, vravel som si v duchu. Keď som však preraďoval rýchlosť z trojky na dvojku, chytila ma placho za ruku. Zase sa tak huncútsky zasmiala  a povedala, že sa jej páči tá sklená guľa na riadiacej páke. Gýčová sklená guľa vnútri s kačičkou hojdajúcou sa na vode bola dedičstvom po predchádzajúcom majiteľovi. Aj ja som sa zasmial. Nevedel som, čo na to povedať. Odrazu moja spolujazdkyňa zvýskla a chytila ma za nohu. Rýchlo som zastal a prekvapene som sa na ňu pozrel. Až vtedy som si ju všimol poriadne. Jej štíhle biele prsty teraz už pokojne ležali na mojom stehne blízko otvoru do mojich krátkych nohavíc. Čierna šatka sa jej posunula dozadu a odhalila vlasy farby obilia. Na čelo jej padal uvoľnený pramienok a vo vzduchu bolo cítiť sex. Bol som z toho v rozpakoch. Bola predsa mníška a ja som chcel pre ňu vykonať dobro... No dievča mi nedalo veľa času na výboj mojich neurotických impulzov. Vošla mi rúčkou hlbšie do nohavíc a jemným hláskom sa mi prihovorila: „Chcela by som sa naučiť hýbať vašou riadiacou pákou.“ Do hlavy mi prudko stúpla krv a všetky predsudky zo mňa v momente spadli. Vyskočili sme z auta a rozbehli sa do poľa, pri ktorom sme zastali.  Šaty sme zo seba zhadzovali už po ceste. S vášnivými bozkami sme sa zvalili na zem a Eva si na mňa sadla. Držal som ju jemne na bokoch a pomaly nimi pohyboval v dráhach riadiacej páky. Zapáčilo sa nám hojdanie na štvorke... Keď sme sa zobudili, znovu sme sa začali milovať. Až hlad nás prinútil obliecť si šaty a vybrať sa do dediny nájsť niečo na zjedenie. Bolo mi otupno, keď som ju v cieli jej cesty vysadil, ale sľúbili sme si, že sa znovu uvidíme.
Celý víkend som na ňu myslel a tváril sa, že sa učím. Len čo som sa vrátil do Košíc, zamieril som na adresu, ktorú mi Eva nechala. Dlho som blúdil uličkami, ktoré mi podrobne opísala, kým som pochopil, že tá, na ktorej sa má nachádzať kláštor, vlastne neexistuje. Ešte dva roky som ju na ceste domov vždy vyzeral a premýšľal nad tým, či bola ozajstnou mníškou. Boh vie... G.L.