19. novembra 2005
Ona sama cez ne povýšila svoju umelú ruku na umenie. „Aj napriek tomu, že vidíte ruku odtrhnutú od tela, symbolizuje nezávislosť a individualitu,“ hovorí Gruhn. Verejnosti približuje fotkami vnímanie života z osobnej perspektívy: „Nechcem upozorniť na to, že som postihnutá, iba sprostredkovať ľuďom, ako svoju náhradnú ruku vnímam,“ vysvetľuje výtvarníčka, ktorá o ruku prišla pri nehode s električkou v niekdajšom východnom Berlíne.
Ruka na prvý pohľad vyzerá ako skutočná, ale podľa výrobného čísla na latexovej koži zistíte, že ide o produkt manufaktúry, súčasť obrovskej série navlas rovnakých umelých končatín. Jej majiteľka ju nosí pripevnenú na zdravej časti pleca, ale na fotkách ju ukazuje aj prázdnu - spľasnutú. „Vyzlečená mi pripomína šunku,“ smeje sa a dodáva, že má rada sarkastické obrázky.
Sociálne cítenie svojimi dielami podporuje aj poľský výtvarník Artur čmijewski. Poľsko zastupoval aj na tohtoročnom bienále v Benátkach a momentálne (do 29. januára) vystavuje v Centre súčasného umenia vo francúzskom Brétigny-sur-Orge. Obsahom blízky Gruhnovej cíteniu je napríklad jeho cyklus fotografií Oko za oko, na ktorých mu pózovali ľudia s chýbajúcimi končatinami. čmijewski ich zoradil do rafinovaných kompozícií.
V takýchto pózach si chýbajúce časti tela vzájomne „nahrádzajú“, alebo sa snažia zaujať takú polohu, aby mali oči v rovnakej výške. Veď všetci sa dívame na jeden svet, len často zabúdame na tých, čo sem neprišli so základnou výbavou.

Gruhnová stratila ruku, nie však radosť zo života.
(gl)