Najlepšie roky ma ešte len čakajú, tvrdí L. Charfreitag

OSAKA 29. augusta (WEBNOVINY) - Slovenský kladivár Libor Charfreitag, ktorý na majstrovstvách sveta v atletike v japonskej Osake získal bronzovú medailu, poskytol v utorok rozhovor pre agentúru SITA:

- Ako sa vám zaspávalo po životnom úspechu? Snívalo sa vám o napínavej finálovej zápletke?
"Spalo sa mi fajn, problémy som mal iba v sobotu, keď som vyhral kvalifikáciu, a potom nie a nie zaspať. Teraz to bolo bezproblémové, snívalo sa mi niečo o lietadlách, hangároch. Veľmi sme sa niekam ponáhľali, ale na detaily si nespomínam."

- Aká bola pondelková oslava osackej medaily?
"Veľa času na oslavy som nemal. Najskôr som musel absolvovať všetky oficiality - slávnostné vyhlasovanie, oficiálna tlačová beseda, dopingová skúška, kde som sa zdržal najviac. Potom ešte polhodinová cesta autobusom do hotela, kam som prišiel až po polnoci. Ešte som si pripil s Dmitrijom Vaľukevičom a niekoľkými členmi našej výpravy a šiel som spať."

- Ktorá z desiatok gratulácií bola najdojemnejšia?
"Vážim si všetky. Hneď v mixzóne mi blahoželal takmer každý Japonec a v útrobách štadióna ma potešila Japonka, ktorá mi darovala odznak s kladivárskym motívom."

- Už viete, ako miniete 20-tisíc dolárov, ktoré ste od IAAF zinkasovali za medailu?
"O tom som ešte nepremýšľal, ale drvivú väčšinu použijem na prípravu na budúcoročnú olympijskú sezónu."

- Ako budete tráviť ďalšie dni v Osake?
"Na Slovensko prídeme až 4. septembra, takže sa pôjdem konečne pozrieť do mesta a nakúpim najbližším darčeky. Určite budem povzbudzovať ďalších slovenských atlétov a, samozrejme, pôjdem si aj zatrénovať, lebo sezóna sa majstrovstvami sveta ešte ani zďaleka neskončila."

- Na koľko vyjde celoročná réžia bronzového medailistu MS?
"Keďže sa časť roka pripravujem v USA, je to dosť drahé. Nepomerne drahšie ako u nás. Lenže práve v Dallase nachádzam kvalitné možnosti na tréning. Ak chcem mať ideálnu prípravu aj so zimným sústredením v Juhoafrickej republike, tak to vychádza na o čosi viac ako milión korún."

- Koľko stojí kvalitné kladivo?
"Posledné som si kúpil za 650 dolárov a mám ho dodnes. Je japonské a myslím si, že je najkvalitnejšie. Vydrží veľmi dlho."

- Čím vás fascinuje hod kladivom?
"Je to disciplína mimoriadne náročná na techniku. Pri úspešných pokusoch akoby kladivár do toho nedal nijakú silu. Mnohí si myslia, že kladivár musí byť mohutný a mať silné ruky. Ale nie je to pravda. Špičkový pretekár musí mať cit pre zrýchlenie, vedieť sa orientovať vo veľkej rýchlosti a správne načasovať určité technické prvky. A popri tom všetkom sa musí vedieť uvoľniť, čo je asi najťažšie."

- Ak niekomu poviete, že ste kladivár, nemýli si vás s nejakým remeselníkom?
"Veľa ľudí, najmä v USA, si myslí, že hádžem obyčajné kladivo. Povedia: Hm, je to zaujímavé, o tom som ešte nikdy nepočul. Keď však vysvetlím, o čo v skutočnosti ide, potom im svitne v hlave. Začnú sa vrtieť a napodobňovať otočku..."

- Pamätáte sa na svoj úplne prvý súťažný hod v kariére?
"Nie, nepamätám sa, bolo to veľmi dávno. Pravdepodobne to bolo v Trnave. Veľmi dobre si však pamätám, že prvé kladivo pre mňa vyrobil otec z trojkilovej gule, akou vrhajú guliari. Pripevnil k nej kratšiu strunu, aby som ním nebúchal o zem."

- A ako si s odstupom necelých 24 hodín spomínate na svoj dosiaľ posledný súťažný pokus?
"Všetko sa zbehlo akosi veľmi rýchlo. Vedel som, že už mám medailu istú, no chcel som ešte zaútočiť na striebro alebo aspoň štyri roky starý osobný rekord. Nevyšlo to, ale že to bolo za 80 metrov, to som sa dozvedel až od môjho manažéra."

- Ktorý bol kľúčový moment vašej kariéry?
"Jednoznačne odchod na univerzitu do amerického Dallasu na jeseň 1997. Našiel som tam skvelé podmienky, naučil som sa trénovať inak ako u nás doma. V Amerike je atletické myslenie úplne iné ako u nás. Kým tam sa berie všetko pozitívne, na Slovensku je to presne opačne. Pobyt v Dallase považujem za úžasnú skúsenosť, odporučil by som našim mladým atlétom, aby to v USA skúsili."

- Takže v USA sa z vás stal špičkový svetový kladivár?
"Myslím si, že áno. Ale nebolo mi všetko jedno, keď som tam odchádzal. Považoval som to však za šancu, ktorá sa naskytne iba raz v živote, a preto som to išiel skúsiť. Som rád, že som našiel odvahu a odletel som do USA. Vôbec to neľutujem, bola to obrovská životná skúsenosť."

- Nemali ste niekedy chuť zavesiť tretry na klinec?
"Najťažšie obdobie som prežíval vlani. Nešlo mi to, mal som zdravotné problémy a nevedel som, ako sa z nich dostať. Skúšal som všetko možné: trénovať viac aj netrénovať vôbec. Bolo to nesmierne frustrujúce, no dôležité je, že som frustrácii nepodľahol."

- Koho považujete za najlepšieho kladivára všetkých čias?
"Obdivujem kladivárov, ktorí hádžu pekne technicky. Medzi moje vzory patria aj súčasní súperi - olympijský víťaz Japonec Murofuši, trojnásobný majster sveta Tichon a Slovinec Kozmuš. Zo staršej generácie som obdivoval pre špičkovú techniku svetového rekordéra Sedycha.

- Aká je vaša ďalšia motivácia? Dokedy by ste sa chceli venovať vrcholovej atletike?
"Chcel by som hádzať ešte aspoň päť až osem rokov. Pravda, ak budem dosahovať kvalitné výkony. Práve prichádza obdobie, v ktorom by som mohol zužitkovať všetko, čo som sa doteraz naučil a natrénoval. Hovorí sa, že prvých šesť rokov po tridsiatke je pre kladivára najlepší vek. Dochádza k stabilizácii techniky, človek dozrieva aj fyzicky a pribúdajú skúsenosti. A čo bude, keď skončím? O tom som ešte neuvažoval. Rozhodnem sa, až keď príde definitívny koniec."

SITA