Na slovenskom území pôsobili desiatky partizánskych oddielov a skupín

Bratislava 1. júla (TASR) - Koncom leta 29. augusta 1944 vypuklo v Banskej Bystrici ozbrojené povstanie proti okupantským nemeckým vojskám na Slovensku. Do dejín vošlo ako Slovenské národné povstanie (SNP). Stalo sa historickým míľnikom novodobej slovenskej histórie, kedy civilné obyvateľstvo i vojenské zložky prejavili vôľu a odvahu vstúpiť do otvoreného konfliktu a verejne tak deklarovali svoj postoj k okupácii.


Na vtedajšom území Slovenska pôsobili odbojové skupiny už pred vypuknutím SNP, tie sa však zameriavali skôr na agitačnú, spravodajskú činnosť a sabotáže. Po rozkaze Jána Goliana na ozbrojené povstanie začali na naše územie prichádzať malé skupiny výsadkárov hlavne zo Sovietskeho zväzu, ktoré boli základom bojových oddielov.

Správy o činnosti bojových oddielov, ktoré vznikali a zanikali na Slovensku, poskytli vo svojich výpovediach velitelia partizánskych skupín po ukončení 2. svetovej vojny. Ich výpovede sú súčasťou archívu Vojenského historického ústavu (VHÚ) v Bratislave. O histórii partizánskych jednotiek a ich hlavných úlohách po potlačení SNP informuje v rozhovore pre TASR vedecko-výskumná pracovníčka VHÚ PhDr. Milena Balcová.

-Partizánske oddiely začali masívne vznikať po vypuknutí SNP, ale z histórie vieme, že niečo tu bolo aj pred touto udalosťou.-

Za obdobie „masívnej tvorby“ partizánskych oddielov možno považovať obdobie tesne po vypuknutí SNP, čiže koniec augusta a v priebehu septembra 1944. Už od roku 1942 však na Slovensku pôsobili viac-menej aktívne tzv. jánošíkovské družiny, ktoré ale boli po krátkom čase zlikvidované. Od jari 1943 vznikli a rozvinuli činnosť viaceré partizánske skupiny, ich počet rýchlo narastal od začiatku leta po vysadení organizátorských skupín zo Sovietskeho zväzu.

-Aký bol zväčša priebeh založenia takejto odbojovej skupiny?-

Partizánske oddiely vznikali z iniciatívy domácich ilegálnych odbojových pracovníkov a po príchode organizátorských skupín zo Sovietskeho zväzu na ich základe, pričom sa rýchlo organizačne a početne rozšírili na oddiely a brigády.

-Dá sa povedať, koľko takto organizovaných jednotiek pôsobilo na Slovensku?-

Partizánskych brigád pôsobiacich na Slovensku bolo približne 25, každá brigáda sa ďalej členila na prápory, oddiely, roty. Jednotky sa počas bojov i preskupovali a príslušníci prechádzali z jednej brigády do druhej, často vytvárali ďalšie samostatné oddiely, ktoré sa po čase zase včlenili do inej brigády atď. V rámci brigády sa tiež možno stretnúť s tým, že jeden oddiel sa po náraste počtu príslušníkov rozdelil na dva, na tri oddiely, preto nie je možné jednoznačne stanoviť počet partizánskych oddielov na Slovensku.

-Kto vlastne velil takýmto oddielom, bolo aj nejaké centrálne velenie po obsadení Banskej Bystrice?-

Partizánskym oddielom, brigádam a zväzkom bezprostredne velili ich velitelia, ktorí prijímali rozkazy od ÚŠPH. Po vzniku SNP sa na ich riadení podieľala Rada na obranu Slovenska (vytvorená Slovenskou národnou radou) v súčinnosti s ňou zriadeným Hlavným štábom partizánskych oddielov, ktorý v novembri 1944 nahradil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu.

-Často sa v údajoch stretávame s viacerými rovnakými názvami, rovnakými veliteľmi jednotiek, miestami pôsobenia a niekedy to vyzerá ako chaos.-

Takto to bolo najmä v prípade menších oddielov. Tie sa vytvárali pomerne rýchlo a tiež pomerne rýchlo zanikali alebo sa preskupovali do iných formácií. Názvy boli volené rýchlo a často i sami príslušníci či velitelia nazývali svoje oddiely skráteným názvom či mierne zmeneným. Napr. „Za slobodu Slovanov“ poznáme aj ako „Za slobodu“ alebo „Za slobodu Slovanstva“. Podobne sa tiež volali aj iné malé roty iných brigád. Tiež poznáme brigádu Stalin aj oddiel Stalin, part. zväzok Čapajev (1943-1945) aj part. oddiel Čapajev (1945) atď.

-Na Slovensku pôsobili desiatky partizánskych skupín pod velením sovietskych či slovenských dôstojníkov. Ktorí velitelia patrili k tým známejším?-

Bol to napr. Michal Sečanský - veliteľ brigády Jána Nálepku, Viliam Žingor - veliteľ Druhej čs. part. brigády M. R. Štefánika, velitelia Kučera a Lošakov z partizánskej brigády Stalin, Ladislav Kalina - veliteľ brigády Za slobodu Slovanov, Ernest Bielik – veliteľ brigády Jánošík, Teodor Pola – veliteľ partizánskeho zväzku Ján Žižka. Zo sovietskych veliteľov treba spomenúť A. S. Jegorova, veliteľa 1. čs. part. brigády J. V. Stalina, ďalej P. A. Velička, veliteľa Prvej čs. part. Brigády M. R.Štefánika a V. A. Kvitinského, ktorý velil partizánskej brigáde Gottwald.

-Dá sa veriť dokumentom, ktoré sú súčasťou archívu? Dnes sa totiž stretávame s názormi, že niečo bolo inak, ako sa to oficiálne tvrdilo v časoch minulého režimu.-

Archívne dokumenty sú originálne dokumenty, ktoré by mali byť primárnym prameňom pri skúmaní a hodnotení nejakého obdobia, udalosti a podobne. Pramene však treba hodnotiť kriticky, t.z. pozerať sa na ne v dobových súvislostiach a adekvátne reagovať na nové poznatky vo výskume.

-Čo sa stalo s partizánmi, aký bol ich osud po vojne?-

Tu treba pripomenúť, že mnohí položili svoj život za obranu vlasti. Niektorí preživší významní či vyznamenaní jednotlivci po roku 1948 dostali dobré zamestnanie, napr. riaditeľ nejakého oddelenia štátneho podniku, či dostali pozemky alebo malé obchodíky. Iní však boli prenasledovaní za nedostatočné „socialistické zmýšľanie“. Napríklad Viliam Žingor bol v roku 1950 komunistami krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený. Ďalší boli obvinení zo spolupráce s ním a tvrdo prenasledovaní. O osudoch mnohých iných sa dodnes nevie.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR