Na oblohe možno vidieť nočné svetielkujúce oblaky a budú čoraz častejšie, vraví klimatológ

 

Noctilucenty

sú veľmi tenké oblaky vyskytujúce sa v hornej časti mezosféry vo výškach od 75 do 90 kilometrov. Po prvý raz boli objavené v roku 1885. Prejavujú sa striebristo-šedým až namodralým svetielkovaním na tmavom pozadí nočnej oblohy. Pozorované bývali dosiaľ len vzácne, na území strednej Európy najčastejšie od polovice júna do polovice júla.

Pohybujú sa spravidla z východu na západ rýchlosťou od 50 do 250 m/s. V Prahe ich po prvý raz sledoval český geofyzik Václav Láska 10. júna 1885. Systematickým pozorovaním týchto oblakov sa však zaoberal najmä nemecký astronóm Otto Jesse, ktorý ich po prvý raz aj odfotil.

Vedci kedysi predpokladali, že nočné svietiace oblaky sú zhluky častíc vulkanického alebo kozmického prachu.

V roku 1965 však Sydney Chapman a P.C. Kendal publikovali novšiu hypotézu, podľa ktorej ide o kryštáliky ľadu vznikajúce sublimáciou vodnej pary, ktorá sa vytvára priamou syntézou z atmosférického kyslíka a vodíka pod vplyvom veľmi krátkych dĺžok zo spektra slnečného žiarenia alebo sa vodná para do hornej mezosféry dostáva zdola turbulentnou difúziou.

Svojím tvarom sú nočné svietiace oblaky buď závojovité alebo tvoria rôzne široké pásy s chuchvalcovitou či vlnovou štruktúrou vynikajúcou najmä na fotografiách.