Múzou režiséra Ingmara Bergmana bol nórsky anjel Liv Ullmannová

Uppsala/Bratislava 30. júla (TASR) - Švédsky filmový a divadelný režisér a scenárista, trojnásobný laureát Oscara Ingmar Bergman figuruje aj ako držiteľ japonskej Nobelovej ceny umenia "Praemium Imperiale". Vznik ocenenia iniciovala v roku 1989 cisárska rodina pri príležitosti 100. výročia vzniku Japonského umeleckého združenia. Bergmanove filmové počiny sa zaradili k najúspešnejším snímkam svetovej kinematografie. V nedeľu 30. júla uplynie desať rokov od jeho úmrtia.


Ingmar Bergman sa narodil 14. júla 1918 v Uppsale vo Švédsku v rodine luteránskeho pastora. Po štúdiách divadelnej vedy na vysokej škole začínal v divadle ako asistent réžie v Kráľovskej opere v Štokholme a potom pôsobil ako hlavný dramaturg v spoločnosti Svensk Filmindustri, kde sa bližšie zoznámil s problematikou filmovej tvorby.

Ako filmový režisér debutoval v roku 1945 filmom Kríza. Od konca 40. rokov 20. storočia nakrúcal už výlučne autorské filmy, ku ktorým pripravoval i scenáre.

Psychologický realizmus Ingmara Bergmana núti diváka klásť si otázky o živote a smrti, láske a vzťahu na nej založenom. Venoval sa témam, ktoré sa týkali kríz v mileneckých a manželských vzťahoch, ale aj témam filozoficko-náboženského zamerania. Mimoriadne dobre vedel vykresliť charaktery jednotlivých postáv.

Bergman nebol však len úspešným filmovým režisérom. V rokoch 1963-1966 stál na čele Kráľovského dramatického divadla Dramaten v Štokholme, pričom bol aj medzinárodne vyhľadávaným divadelným tvorcom. Na konte mal viac ako 120 inscenácií v rôznych krajinách.

Jeho meno sa však spája najmä s realizáciou neobyčajne silných a umelecky hodnotných filmových projektov. Bergmanove filmy ako Večer kaukliarov (1953), Leto s Monikou (1953), Siedma pečať (1957), Lesné jahody (1957), Prameň panny (1959), Persona (1966), ale aj Šepoty a výkriky (1972), Scény z manželského života (1973) či Fanny a Alexander (1982) patria do Zlatého fondu svetovej kinematografie.

Vďaka účinkovaniu v režisérových filmoch sa svetovými hviezdami stal celý rad švédskych hercov, napríklad Ingrid Thulinová, Bibi Anderssonová, Erland Josephson a aj Liv Ullmannová, ktorú označovali za nórskeho anjela. Herečka bola Bergmanovou múzou, ktorá ho inšpirovala. Ullmannová bola schopná podľa jeho predstáv zahrať jeho kľúčové témy ako úzkosť, strata, vina a chyba. Po rokoch ju Bergman požiadal, aby už ako režisérka nakrútila film podľa jeho životopisného filmového scenára Súkromné názory (1996).

Ingmar Bergman sa stal laureátom Zlatej palmy z Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) vo francúzskom Cannes 1997, kde mu toto ocenenie udelili ako najlepšiemu režisérovi všetkých čias. Od druhej polovice 50. rokov 20. storočia mu udelili celý rad prestížnych ocenení. Získal Zlatého medveďa na Berlinale 1958 v nemeckom Berlíne, Zlatého leva na MFF v talianskych Benátkach 1983 za celoživotné dielo, Európsku filmovú cenu Felixa 1988 za celoživotné dielo, ale aj prestížnu nemeckú cenu Bambi 1977. Cenu Americkej filmovej akadémie Oscara za najlepší neanglicky nakrútený film roka získal Ingmar Bergman tri razy, a to za filmy Prameň panny, Ako v zrkadle, Fanny a Alexander. Ďalších osem nominácií na toto ocenenie si vyslúžil v piatich prípadoch v kategórii najlepší scenár a v troch v kategórii najlepšia réžia.

Ingmar Bergman bol päťkrát ženatý a mal spolu deväť detí. Zomrel 30. júla 2007 vo svojom dome na malom ostrove Farö ležiacom v Baltickom mori, vo veku 89 rokov.

Svoj tohoročný výstavný program spestrila Slovenská národná galéria (SNG) v Bratislave ďalšou kultúrnou aktivitou - letným kinom. V stredu 19. júla mohli diváci sledovať drámu Leto s Monikou. Film z roku 1953 je druhým pokračovaním Bergmanovej tzv. letnej trilógie, evidentne inšpirované zmyselnou a zároveň sviežou sexualitou švédskej herečky Harriet Andersson.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR