Molnár: Je veľa fitnescentier po celej republike, ktoré krachujú. Z tejto situácie možno viniť jedine vládu

Výrazné obmedzenia sa dotkli aj športovcov a ľudí, ktorí sa snažia aj vďaka pohybu udržiavať „vo forme“. Fitnescentrá sú minimálne do 10. januára z rozhodnutia vlády zatvorené, no napríklad lyžiarske strediská môžu fungovať.

Webnoviny.sk sa spýtali známeho slovenského trénera Maroša Molnára, ako sú momentálne na tom fitnes štúdiá na Slovensku a ako vníma súčasný stav.

Ako prežívate pandémiu?

Počas prvej vlny sme začali s manželkou zverejňovať videá na sociálnych sieťach. Takisto mi veľa času zaberalo dokončovanie knihy. S príchodom druhej vlny to bolo horšie, pretože neboli presne definované podmienky, za ktorých mohli byť prevádzky otvorené a zapríčinilo to viac stresu a obáv, či človek robí všetko tak, ako sa má, či sa nemusí báť kontroly, či niečo nezanedbal a nedostane pokutu. Pracovali sme pod veľkým tlakom. Keďže športovci mohli trénovať počas druhej vlny, trávil som s nimi veľa času, najmä vonku, ale bolo to stresujúce.

Za akých podmienok by podľa vás mohli fitnescentrá fungovať?

Riešením by mohli byť presné podmienky súvisiace so štvorcovými metrami. Ak by štúdiá spĺňali všetky nariadenia hygieny, mohli by fungovať. My používame germicídny žiarič, tréneri aj zákazníci si dezinfikujú ruky, dezinfikujeme náradie.

Ľudia, ktorí prídu zo zahraničia musia zostať päť dní v karanténe, potom si musia urobiť test. Je úplne prirodzené, že keď sa niekto cíti zle, tak do fitka ani nepôjde. Samozrejme, vždy existuje možnosť, že sa niekto nakazí, povedzme aj v obchode, a potom príde cvičiť.

Majitelia zodpovedajú za svojich cvičencov a ak by sa zistilo, že mali v štúdiu pozitívneho človeka, všetci by išli do karantény, nahlásilo by sa to na príslušné úrady a všetko by sa robilo zodpovedne. Zabránilo by sa tým aj prípadom, keď sa ľudia snažia robiť veci načierno.

Naši tréneri sa každý týždeň testujú, pretože nechceme ohroziť našich klientov a chceme pracovať. Stačí teda dodržiavať jednoduché zásady a všetko by bolo v poriadku.

Kto by mohol športovcom pomôcť a zastať si ich?

Je potrebné si k tomu sadnúť a kvalifikovane rozhodnúť, ako by mohli prevádzky fungovať, pretože potom vznikajú rôzne nie úplne dobré nariadenia. Príkladom je možnosť trénovania šiestich ľudí na futbalovom štadióne, čo je smiešne. Takisto by sa mohli predávať lístky na športové podujatia. Stačilo by si zobrať príklad z iných krajín, kde využívajú napríklad 20 percent miest pre návštevníkov. Ľudia sa môžu prísť pozrieť, fandiť svojmu obľúbenému tímu a tiež športovci nehrajú pred prázdnymi tribúnami, čo je pre nich katastrofa.

Politici si prizvali ľudí zo športu, ktorí by sa mali teraz postaviť za šport a povedať, aby nezatvárali športoviská. Nemôže predsa jeden človek rozhodovať za všetko a neuvážene a neuznať, že niekto môže povedať aj rozumnejší názor. Presne tak isto sú na tom aj divadlá. Kultúra nám ide dolu vodou. Teraz nás zatvorili, ale lyžiarske strediská fungujú. V tom nevidím logiku. Veď aj nakazený lyžiar, ktorý sa chytí napríklad kotvy holou rukou, môže nakaziť ďalších ľudí.

Boja sa ľudia chodiť trénovať?

Nezachytili sme znížený záujem zákazníkov, skôr naopak. Bolo pre nás náročnejšie zvládnuť situáciu a prosiť ľudí, aby pochopili, že môže naraz cvičiť len obmedzený počet, nesmú sa sprchovať, musia sa rýchle prezliecť a ísť preč a podobne. Ľudia prídu do fitka relaxovať a my ich musíme nútiť ponáhľať sa. Nezažili sme však, že by to niekomu prekážalo až tak, že by sa otočil a odišiel. Všetci sú veľmi ústretoví a dodržiavajú pravidlá.

Dá sa zvládať situácia súvisiaca so stratou financií? Je pomoc vlády dostačujúca?

Prenajímatelia priestorov nedávajú zľavy a keď, tak naozaj malé, ktoré nič neriešia. Napríklad teraz budeme viac ako polovicu mesiaca zatvorení, čím neprichádzate len o tržbu, ale zo svojich zdrojov musíte financovať prenájom priestorov. Ak niekto platí 10-tisíc mesačne len za prenájom a musí byť zatvorený, tak je to naozaj masaker. Je veľa štúdií po celej republike, ktoré krachujú. Z tejto situácie možno viniť jedine vládu, ktorá dáva posledné rozhodnutie. Povedali, že budeme do 10. januára zatvorení, ale nevieme, čo bude potom.

Niekde som čítal, že vo fitnes sektore sa pohybuje 22-tisíc až 25-tisíc ľudí a viac ako polovica z nich teraz neprežije. Pre šport ako taký, to nie je jednoduchá situácia. Nemôžete ani prezentovať sponzorov, ktorí pomáhajú, čím prichádzate o ďalšie prostriedky. Je úplne normálne, že ľudia, ktorí prídu o príjem, dajú radšej peniaze na jedlo ako na fitko alebo vstupenku do kina. Vo väčšine fitiek pracujú tréneri na živnosť, a myslím si, že vláda posiela peniaze len na podporu zamestnancov, nie živnostníkov.

Prežiť z trénovania je teda v súčasnosti, mierne povedané, náročné?

My s manželkou zverejňujeme videá na internete zadarmo, lebo sme sa tak rozhodli. Považujeme to za povinnosť. Samozrejme, umožňuje nám to aj fakt, že máme iné zdroje financií na živobytie. Niektorí sú odkázaní len na trénovanie a preto začali dávať platené online tréningy, čo im množstvo kritikov vyčíta. Musia si však uvedomiť, že je to ich jediný príjem peňazí. Z čoho iného majú žiť ako profesionálni tréneri?

Počul som už o prípadoch, že tréneri z niektorých fitiek si musia hľadať iné zamestnania a k cvičeniu sa potom už ani nevrátia, lebo chcú mať istotu, že budú mať z čoho žiť. Ak by som bol na tom tak zle aj ja, tak sa vrátim a budem opäť učiť v škole biológiu. Mal by som istotu, že mi každý mesiac príde výplata, síce malá, ale príde. Toto asi tí, ktorým pravidelne chodí poslanecký plat, nevidia.

Spomenuli ste školstvo, nebude mať nedostatok športu a pohybu vplyv aj na deti?

Deti sedia doma a stratili pohyb. Podporujeme ich v tom, aby sedeli len pred počítačom. S tým súvisia aj ďalšie problémy, ako zlé držanie tela či zlé pohybové návyky. Likvidujeme ich zdravie. Deti však majú aj ďalšie problémy. Napríklad takí študenti v maturitnom ročníku. Pol roka sú zatvorení doma a sedia pred počítačom, kde im učitelia nadávajú, že nič nevedia, pritom veľa nových vecí si musia hľadať sami, ani im ich nevysvetlia, a to majú ísť maturovať. Živý kontakt s človekom je úplne niečo iné, ako sedieť pred monitorom. Akú má potom úroveň a kvalita takéhoto vzdelávania?