Môj príbeh

Vždy sa mi páčili mladší muži. Možno preto, že som vyrastala v rodine, v ktorej časté hádky medzi mojimi rodičmi nemali konca-kraja. Otec bol totiž od mamy o dvadsaťtri rokov starší a veľmi na ňu žiarlil. Neraz stačil len úsmev suseda a už bol oheň na streche.

Môj manžel Richard mal o dvanásť rokov menej než ja. Zoznámili sme sa na Kréte, kde som bola s kamarátkou na dovolenke. Bola to láska na prvý pohľad. Prvýkrát ma upútal, keď som plávala v mori. S motorovým člnom pristal len kúsok odo mňa. Mal vyšportované hnedé telo, hustú čiernu hrivu a veľmi iskrivý pohľad. Vyžarovalo z neho čosi výnimočné. Od prvého dňa sme si veľmi rozumeli. A neskôr aj v posteli. Ešte pred svadbou som sa presťahovala do Richardovho bytu v meste pod Urpínom. Dnes už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Zomrel na následky veľkej havárie a ja som už desať rokov vdova. A všetci hovoria, že atraktívna. Hoci nápadníkov som mala veľa, na nový vzťah som sa dlho neodvážila. Žila som monotónne, sústredila som sa len na svoju prácu a na dve vlastné deti. Keďže moji rodičia i svokrovci bývajú na dedine, všetko bolo len na mojich pleciach.
Dnes mám vyše päťdesiatpäť, dcéra a syn sú na poriadku a som znovu zamilovaná. Vyvoleným môjho srdca je - Martin. Hoci je tiež oveľa mladší, klape nám to. Keď som ho po prvý raz uvidela v mojej kancelárii, nemohla som od neho pohľad odtrhnúť. Aj on ma zaujal nielen atraktívnym zjavom, ale aj správaním. I na ňom bolo vidieť, že som mu sympatická. Po potvrdení objednávky prehodil so mnou dve-tri zdvorilostné vety a odišiel. Od tej chvíle som sa nevedela dočkať dňa, keď náš nový klient zavíta k nám opäť. S ďalšou objednávkou prišiel až o dva mesiace. Práve bolo poludnie a ja som sa chystala s kolegyňou na obed. Rýchlo som ho vybavila a chcela som s ňou vypadnúť do blízkeho bufetu. V kútiku srdca som si však želala obed s Martinom. A stalo sa. Keď odlepil oči od posledných papierov, navrhol mi posedenie pri kávičke v blízkej reštaurácii. Hoci som bola hladná ako vlk, súhlasila som. Odvtedy sa stretávame nielen v mojej kancelárii, ale aj mimo nej.
Martin má o desať rokov menej než ja a má veľký zmysel pre humor. Páči sa mojim blízkym i kolegyniam. Vravia, že sa k sebe veľmi hodíme a na seba sa aj podobáme. Obidvaja sme vysokí, štíhli, na svojom zovňajšku si príliš potrpíme. Dôležité je, že si rozumie aj s mojimi deťmi. Možno preto, že sa nedočkal vlastného potomka. Je tiež vdovec, jeho manželku položila rakovina a pre túto zákernú chorobu sa nestal otcom.
Hoci Martina veľmi ľúbim, začínam mať výčitky svedomia. Veď je to muž v najlepších rokoch a určite sníva po vlastnom dieťati. Ja mu ho však dať už nemôžem. Mám napriek tomu právo prikovať si ho k sebe?
Marta z Banskej Bystrice