Modrý anjel z Berlína - Marlene Dietrich

BRATISLAVA 6. mája (WEBNOVINY) - Herečka a šansoniérka Marlene Dietrich sa ako prvá nemecká herečka preslávila v Hollywoode. Stala sa jednou z najvýznamnejších postáv zábavného priemyslu 20. storočia. Americký filmový inštitút ju v roku 1999 zaradil na deviate miesto rebríčka Najväčších ženských hereckých hviezd všetkých čias. Maria Magdalene Dietrich sa narodila 27. decembra 1901 v Berlíne, 6. marca 1937 sa z nej stala Američanka a zomrela 6. mája 1992 v Paríži. Marlene prišla na svet ako druhá dcéra Louisa Ericha Otta Dietricha a Wilhelminy Elisabeth Josephine Dietrich. Jej matka pochádzala zo zámožnej berlínskej rodiny, ktorá vlastnila firmu na výrobu hodín. Otec ako armádny dôstojník slúžil vo francúzsko-pruskej vojne a v roku 1907 zomrel. Po jeho smrti sa o rodinu staral Erichov najlepší priateľ - Eduard von Losch, ktorý sa v roku 1916 oženil s Wilhelminou. Čoskoro ale zomrel aj on - podľahol zraneniam v I. svetovej vojne. Von Losch si však nikdy neadoptoval deti, a tak Marlenino priezvisko nebolo von Losch, ako uvádzajú niektoré zdroje. Marlene už ako dieťa milovala hudbu a zúčastňovala sa na mnohých koncertoch. V rokoch 1906 až 1918 navštevovala dievčenskú školu Auguste Victoria. Študovala hru na husle, a zaujímala sa o herectvo a poéziu. Asi ako 11-ročná začala používať meno Marlene, ktoré vzniklo skrátením jej dvoch krstných mien. O jej ďalšej budúcnosti napokon rozhodlo zranenie zápästia, pre ktoré husle odložila. Keďže nikdy nechcela byť iba priemernou umelkyňou, v roku 1921 sa prihlásila do hereckej školy Maxa Reinhardta. I keď ju neprijali, už čoskoro začala ako zboristka účinkovať v Reinhardtových divadlách a postupne dostávala aj menšie herecké úlohy. S nemeckou kabaretnou scénou sa Marlene zoznámila v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Začala spievať a počas jednej noci dokázala hosťovať v niekoľkých predstaveniach. Snažila sa uspieť aj na viacerých konkurzoch do filmov, no vždy sa jej na filmovom plátne ušlo iba zopár sekúnd pozornosti. V rokoch 1922 až 1929 napriek ťažkým začiatkom hrala takmer v dvadsiatich nemých filmoch. Debutovala v roku 1922 snímkou Takí sú muži, po ktorej nasledoval film Tragédia lásky (1923). Počas nakrúcania druhého z nich sa stretla s asistentom réžie Rudolfom Sieberom, ktorého si v roku 1924 vzala. Manželmi boli až do Sieberovej smrti v roku 1976. V skutočnosti však spolu žili iba päť rokov. Marlene mu v roku 1924 porodila dcéru Mariu Elisabeth Sieber, ktorá sa neskôr stala herečkou a známa je pod pseudonymom Maria Riva. V roku 1929 si ju počas kabaretného vystúpenia všimol Josef von Sternberg a onedlho prijala jeho ponuku účinkovať vo filme Modrý anjel (1930) - prvom nemeckom celovečernom filme s hovoreným slovom. V deň jeho premiéry odcestovala Marlene do Spojených štátov amerických, kam sa dostala vďaka von Sternbergovi. Štúdiá Paramount z nej chceli urobiť nemeckú odpoveď na švédsku senzáciu MGM - Gretu Garbo. V roku 1930 účinkovala vo svojom prvom americkom filme. Maroko v réžii Josefa von Sternberga jej vynieslo prvú a poslednú nomináciu na Oscara v kariére. Hollywoodu sa zapáčila natoľko, že z ponúk režisérov a producentov si mohla vyberať. Zrazu sa z nej stala jedna z najlepšie zarábajúcich herečiek tej doby. S von Sternbergom nakrútila ešte päť filmov, ako X-27, známy aj ako Zneuctená (1931), Šanghajský expres (1932 ), Plavovlasá Venuša (1932), Červená cárovná (1934) a Žena a hastroš (1935). V Hollywoode von Sternberg pracoval na Marleninom imidži "okúzľujúcej femme fatale". Prinútil ju schudnúť a snažil sa vylepšovať aj jej herecké schopnosti. Keď potom Paramount von Sternberga vyhodil, prestali spolupracovať a jej ďalší film Rytier bez zbrane (1937) bol prepadákom. Šťastie sa na Marlene usmialo v roku 1939, keď dostala ponuku hrať vo westerne Destry sa vracia s Jamesom Stewartom. Podobnú rolu stvárnila aj v roku 1942 vo filme Kazisveti s Johnom Waynom. Jej úspechy sa už nikdy nevyrovnali nadšeniu, ktoré vyvolala po svojom príchode do Ameriky, no nakrútila ešte množstvo úspešných filmov ako Zahraničná aféra (1948), Svedok obžaloby (1958), Dotyk zla (1958), Norimberský proces (1961) alebo Hrôza na javisku (1950). V roku 1937 sa stala americkou občiankou a počas II. svetovej vojny aktívne vystupovala proti nacistom. Keď v decembri 1941 USA vstúpili do vojny, Dietrich sa stala prvou celebritou, ktorá "vytiahla do boja". V USO revue zabávala vojakov na fronte. Nahrala množstvo protinacistických piesní v nemčine i angličtine. Spievala aj pre spojenecké vojská na frontoch v Alžírsku a Francúzsku a vycestovala do Nemecka s generálmi Jamesom M. Gavinom a Georgeom S. Pattonom. Za skutky počas vojny jej v USA udelili Prezidentskú medailu slobody a vo Francúzsku Rád Čestnej légie. Svojím nezameniteľným speváckym prejavom sa Dietrich prezentovala vo filmoch i na hudobných nahrávkach. Jej spevácka kariéra trvala vyše polstoročia. Predtým než sa stala medzinárodne známou a úspešnou speváčkou a herečkou, nahrala s Margo Lion duet Wenn die Beste Freundin. Pieseň s lesbickým podtextom bola v Berlíne hitom v roku 1928. V roku 1930 nahrala Dietrich anglický a nemecký výber z filmu Modrý anjel. Práve v tom čase po prvý raz nahrala Ich bin von Kopf bis Fuß auf Liebe eingestellt Fredericka Hollandera, ktorá sa stala jej symbolom, spievala ju na tisíckach koncertov a ľudia si ju identifikovali práve s touto skladbou, ktorú vraj sama Marlene neznášala. V roku 1933 vznikli nahrávky niekoľkých klasických skladieb ako Allein in Einer Grossen Stadt Franza Waxmana. V roku 1939 nahrala skladbu The Boys in the Back Room z filmu Destry sa vracia a v roku 1945 vznikla jej verzia Lili Marleen. V päťdesiatych rokoch mala zmluvu s Columbia Records a jej producentom bol Mitch Miller. Hitom sa stala už platňa Marlene Dietrich Overseas (1950), ktorá priniesla nahrávky nemeckých verzií amerických piesní z obdobia II. svetovej vojny v podaní Dietrich. Nahrala aj niekoľko duetov s Rosemary Clooney. V šesťdesiatych rokoch vzniklo niekoľko albumov a množstvo singlov. V roku 1964 vznikla v londýnskom Queen's Theatre živá nahrávka Dietrich in London. V roku 1972 nakrútila v londýnskom New London Theatre televízny špeciál An Evening With Marlene Dietrich, známy aj ako I Wish You Love. V roku 2003 vyšla nahrávka s bonusovým materiálom v reedícii ako 75-minútové DVD. V roku 1978 vyšla ako singel titulná pieseň z jej posledného filmu Krásny gigolo, úbohý gigolo (1978). Svoje posledné nahrávanie absolvovala vo svojom parížskom byte v roku 1987. Za svoju najlepšiu nahrávku považovala Marlene album Marlene Singt Berlin-Berlin (1964). Povedala to Maximillianovi Schellovi pri nakrúcaní dokumentárneho filmu Marlene (1984). V roku 1953 dostala ponuku na 30-tisíc dolárov týždenne, aby spievala naživo v Sahara Hotel na Las Vegas Strip. Po úspechu vo Vegas podpísala nasledujúci rok zmluvu na účinkovanie v londýnskom Café de Paris a obnovila aj svoj lasvegaský kontrakt. Znamenalo to začiatok jej novej kariéry. Ambiciózna "one-woman show" priniesla nový materiál aj obľúbené piesne z jej filmov. Jej návrat do Nemecka na turné v roku 1960 vyvolal zmiešané reakcie. Mnohí Nemci totiž mali pocit, že počas vojny svoju krajinu zradila. Počas jej vystúpenia v berlínskom Titania Palast na ňu niektorí kričali, aby išla "domov". Boli však aj takí, ktorí ju privítali vrúcne, ako berlínsky starosta Willy Brandt. Turné bolo po finančnej stránke sklamaním. V približne rovnakom čase ale Marlene absolvovala aj veľmi úspešné turné po Izraeli, na ktorom sa predstavila aj piesňami v nemčine, ako napríklad známou verziou protivojnovej skladby Where Have All the Flowers Gone Peta Seegera s názvom Sag' mir, wo die Blumen sind, čím prelomila neoficiálne tabu používania nemčiny v Izraeli. Dva roky po sebe vystupovala na festivale v Edinburghu (1964 a 1965), spievala na Broadwayi (1967 a 1968), a za svoje vystúpenia získala špeciálnu cenu Tony. Kostýmami a starostlivým nasvietením pódia si dokázala udržať svoj "okúzľujúci imidž" do vysokého veku. V novembri 1972 vznikol v Londýne záznam šou, s ktorou vystupovala na Broadway. Vysielali ho v januári 1973 v USA a Veľkej Británii. Svoje súkromie si strážila, no napriek tomu sa vie o jej početných aférkach - s režisérom von Sternbergom, ktorý jej pomohol presláviť sa, či hercami ako Brian Aherne, Maurice Chevalier alebo John Gilbert. V roku 1938 stretla spisovateľa Ericha Maria Remarquea a v roku 1941 francúzskeho herca a vojnového hrdinu Jeana Gabina. Ich vzťah sa skončil v polovici štyridsiatych rokov. V päťdesiatych rokoch prežila romániky s Edwardom R. Murrowom a Yulom Brynnerom. Jej manžel, s ktorým bola v kontakte až do jeho smrti, žil na malom ranči v kalifornskom San Fernando Valley. Sláva a davy obdivovateľov boli síce dôvodom, aby svoj úspech zapila dúškom šampanského, no ona sa s alkoholom kamarátila čoraz viac. Počas jedného vystúpenia pod vplyvom alkoholu dokonca spadla a zlomila si nohu. Bolo to v septembri 1975 v austrálskom Sydney a do šoubiznisu sa už nevrátila. Nakrútila síce ešte film Krásny gigolo, úbohý gigolo a v osemdesiatych rokoch sa podieľala na niekoľkých knihách, no posledné roky svojho života strávila prevažne v izolácii vo svojom parížskom byte. Často ju navštevovala dcéra, s ktorou bola v nepretržitom kontakte. Skonala ako 90-ročná 6. mája 1992 na zlyhanie obličiek v hlavnom meste Francúzska. Jej telo ale previezli do Berlína, kde ju pochovali. SITA