Mladý Humenčan emigroval v roku 1968 na cudzí pas

Humenné/New York 8. augusta (TASR) - Udalosti z augusta roku 1968 prinútili vtedy mladého Humenčana Gabriela Levického emigrovať. Najprv do Izraela, neskôr do Spojených štátov amerických, kde žije a pôsobí dodnes.


Okupácia 20-ročného mladíka spolu s jeho kamarátom z Čiech zastihla v Žiline, keď sa vracal do svojho rodného mesta autostopom. „Všetko to bolo ako akýsi zlý surreálny sen. Dorazil som do Humenného krátko po polnoci, keď už bolo vyhlásené stanné právo. Keď som kráčal z hlavnej stanice k rodičom, chytila ma ruská hliadka – dvaja vojaci a jeden dôstojník, ktorý na mňa reval po rusky, že čo tu robím, a ja na to, čo tu robíte vy?!“ priblížil pre TASR Levický.

Podľa jeho slov stáli všade okolo zlovestné tanky, nákladné autá, delá a na každom z nich boli namaľované biele pásy. „Bol to horor a šok!“ zdôraznil.

Hneď na druhý deň sa pustil do odporu. „Na ulici som namaľoval kruh, kde sme prosili okoloidúcich, aby prispeli na nákup farieb, štetcov a hlavne sovietskych vlajok. Deťom som rozdal vlajky a zápalky a tie potom chodili pomedzi tanky a pálili tie červené vlajky,“ poznamenal.

Dúfal, že vojaci si na tých najmenších netrúfnu strieľať. „Potom som lietal po námestí a maľoval protiokupačné heslá ako 'Krv našich ľudí nám pripomína farbu vašej zástavy!'. Zrazu sa ku mne vyrútil jeden tank s namierenou hlavňou, ktorý sa otáčal, aby na mňa mohol pustiť naftové výfuky. Chvíľu som pred ním stál s otvorenou náručou, v jednej ruke štetec, v druhej plechovka s farbou a v tom mladom zúfalstve som sa cítil nesmrteľný,“ opísal Levický.

Už vtedy ho podľa jeho slov hľadala Štátna bezpečnosť (ŠtB) a ruský Výbor štátnej bezpečnosti (KGB), ale unikol im o týždeň neskôr do Rakúska, a to, ako povedal, na pas Milana Kňažka. „Táto epizódka je spojená s mojím útekom z Humenného do Brna a do Bratislavy, kde som pred budovou Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí verejne spálil na protest svoj občiansky preukaz. Pretože som už vtedy chcel odísť, no nemal som pas, niekto ma zobral navštíviť mladého herca vracajúceho sa z Paríža, ktorý mal dva pasy - jeden z nich mi daroval,“ spomenul Levický s tým, že to bol práve Kňažko. S jeho pomocou sa tak dostal do Viedne, odkiaľ sa cez židovskú organizáciu HIAS dopravil do Izraela, kde prežil rok.

Na územie vtedajšieho Československa sa vrátil na základe celoštátnej amnestie. „Tu je aj spojka na Chartu 77, pretože o desať rokov neskôr som ju, na základe svojho presvedčenia ako demokrat, dobrovoľne i napriek teroru ŠtB podpísal, čo malo ďalekosiahle následky, a to vyhadzováky z prác, nemožnosť vyššieho štúdia, hanobné prenasledovanie nielen mňa, ale i ľudí, s ktorými som bol v úzkom styku,“ povedal. So stupňovaním sa tohto teroru, ktorého súčasťou boli každodenné vyšetrovania, spojené s fyzickým a psychickým nátlakom, sa rozhodol odísť, respektíve utiecť do Spojených štátov amerických v roku 1979.

Levický prešiel cez mnohé povolania od amatéra novinára, karikaturistu, básnika či výtvarníka. Ústav pamäti národa mu v roku 2015 v New Yorku odovzdal ďakovný list a pamätnú medailu za odpor proti totalitnému režimu.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR