Miznúce dievčatá a napínavé preteky s časom!

Miznúce dievčatá je prvý diel novej krimirésie s detektívkou Josie Quinnovou. Tú si naozaj rýchlo zamilujete. V súkromí nemá príliš veľa priateľov, prežila hrozné detstvo a jej najmilšou osobou je babička Lisette, ktorú často navštevuje v opatrovateľskom domove. Josie neprežíva práve najlepšie obdobie, no napriek tomu sa vkladá do vyšetrovania absolútne celá.

Jedného dňa zmizne v ospalom americkom mestečku Denton krásna sedemnásťročná Isabelle Colemanová. Všetci obyvatelia sa pustia do hľadania, no jediné, čo sa im podarí objaviť, je jej mobilný telefón. Nečakane sa však v meste zjaví iné unesené dievča. Je otrasené a traumatizované po roku väznenia. Nik nepozná jej meno, je tajomná a nereaguje na svet okolo seba.

Detektívka Josie Quinnová, ktorú práve suspendovali, sa rozhodne po zmiznutej Isabelle pátrať na vlastnú päsť. Má však len jedinú stopu, po ktorej sa môže vydať. A tou je záhadné meno Ramona. Tuší, že obe zmiznuté dievčatá majú niečo spoločné a Ramona je tajuplným kľúčom k tejto záhade.

Josie Quinnová sa púšťa do zúfalých pretekov s časom. Za každú cenu musí nájsť Isabelle živú. Postupne zisťuje, že zmiznutých dievčat je viac, lenže nikto jej neverí. Podarí sa jej napriek tomu chytiť šialenca, ktorý ich unáša? A na aké temné miesta sa bude musieť vydať, aby odhalila pravdu, ktorú nikto nechce vidieť?

Miznúce dievčatá je veľmi dobre remeselne napísaný triler, ktorý vás chytí a budete sa tešiť na každý ďalší diel. Autorka Lisa Reganová totiž napísala už 12 dielov, posledný vyšiel v auguste tohto roka a vydavateľstvo Grada plánuje v tejto krimisérii pokračovať.

Začítajte sa do knihy Miznúce dievčatá:

„Povedal si, že sa volá June Spencerová. Takže je nažive?“
„Áno.“
Josie sa uľavilo, ihneď však pocítila aj znepokojenie. June bola nezvestná celý rok, čo je dosť dlho na to, aby ju niekto držal v zajatí. Nevedela si ani predstaviť, čím si to dievča muselo prejsť. Nevoľnosť, s ktorou bojovala predtým, sa vrátila v plnej sile. Ohla sa v páse a vyvracala to, čo zvýšilo z tequily, na svoju verandu. „Prekrista!“ zanadával Ray a upokojujúco jej položil ruku na chrbát.
Josie sa mu vykrútila.
„Nedotýkaj sa ma,“ zasyčala.
„Si v poriadku?“
Postavila sa spriama, potlačila ďalšiu vlnu nevoľnosti a utrela si ústa chrbtom ruky. „Som. Ako je na tom June?“
„Je katatonická.“
„Ako to myslíš?“
Ray na ňu naďalej hľadel tak, akoby sa ocitol zoči-voči divému zvieraťu. Natiahol k nej ruku, akoby sa jej chcel dotknúť, no keď naňho Josie zagánila, opäť ju stiahol. „Ako vravím, je katatonická,“ zopakoval. „Žije, ale nevníma. Nerozpráva, neodpovedá a na nič nereaguje. Keď sa jej pozrieš do očí, akoby sa dívala cez teba. Lekár však vraví, že neurologicky je v poriadku.“
Josie si oboma rukami skúsila zahladiť vlasy, zatiaľ čo sa snažila pochopiť jeho slová. Naozaj potrebovala horúcu sprchu a kávu. „Kde je teraz?“
„V dentonskej nemocnici Memorial. Vraj je v dobrom stave. Fyzicky. Dokonca je silná. Ten úchylák ju musel dobre kŕmiť. No museli ju vyšetriť. Spraviť testy na znásilnenie a podobne,“ dodal Ray.
Josie spustila ruky a oprela sa o zárubňu dverí. Potrebovala vodu. Chcela si sadnúť, umyť si zuby, prezliecť sa a vziať si Alka-Seltzer proti nevoľnosti, ale nemienila pozývať Raya dovnútra.
„Kto je to?“
„Donald Drummond. Býval v dome na druhej strane mesta, na 7. ulici. Dom patril jeho mame. Keď sa dostal z väzenia, býval tam s ňou, kým nezomrela.“
Josie to meno aj ulicu poznala. Držala si v hlave zoznam registrovaných sexuálnych delikventov v Dentone aj vlastný zoznam podozrivých ľudí. „Ten veľký chlap?“
„Hej, obrovský. Meria vyše dvoch metrov, je to poriadna hora mäsa.“
„Nechal sa zatknúť?“
Skúšala si predstaviť, koľko dentonských policajtov bolo potrebných na to, aby spútali Donalda Drummonda, keď Ray skonštatoval: „Nie, nenechal. Šéf ho strelil do hrude. Potreboval tri guľky, kým šiel k zemi.“
Nebolo jej ho ľúto, iba si priala, aby mohla byť pri tom, aby mohla byť prvou, kto prešiel dverami. Oddelenie musí byť natom biedne, keď bol na scéne šéf. Na dentonskej polícii pracovala päť rokov a nikdy ho nevidela mimo stanice, ak nepočítala večierky a tých pár situácií, keď šiel po svoju štvorkolku, aby ju mohol požičať oddeleniu.
„Kristepane!“ dostala zo seba.
Ray na ňu vrhol pochmúrny úsmev. „Hej, bola to sila.“
„Kde bola? Kde ju držal?“
„V spálni na druhom poschodí. Spravil z nej vystuženú celu. June nemala šancu. Šéf poveril niekoľkých ľudí, aby rozobrali to miesto na kusy a zistili, či tam nie je ešte niekto.“
Presunula váhu na druhú nohu, aby uľavila tej boľavej, v tej však pulzovala bolesť bez ohľadu na to, ako stála. Čoskoro bude potrebovať niečo silnejšie ako ibuprofén. Možno ďalšiu tequilu.
„Ešte niekto?“
„Hej, možno v záhrade a tak. Teraz čakajú na psy, ktoré vedia vyňuchať mŕtvoly. Musíme prekopať celú záhradu, aby sme zistili, či tam nie sú zahrabané telá. Šéf sa obáva, že mohol uniesť aj Isabelle Colemanovú.“
„Bolo v záhrade niečo čerstvé? Akoby tam nedávno kopal?“
„Nie, nemyslím si.“
Samozrejme, že nie. Nedávalo to zmysel. Ten chlap držal June v zajatí celý rok. Isabelle bola nezvestná šesť dní. Prečo by sa jej zbavoval tak skoro, ak to bol zberateľ? Isabelle uniesol niekto iný. Pri tej myšlienke prišlo Josie opäť zle od žalúdka. Ray sa zatváril, akoby sa jej chcel znova dotknúť. „Môžeš ma pozvať aj dnu. Stačí, keď sa vrátim o dve hodiny.“