Miroslav Fryčer: V živote mi pomohli najmä bratia Šťastní

Znojmo/Bratislava 2. decembra (TASR) - Sľubne sa rozbiehajúcu kariéru v Československu neváhal vymeniť za risk súvisiaci s emigráciou. Odpor voči režimu formoval prostorekú náturu Miroslava Fryčera, ktorý svoj útek do Kanady nikdy neľutoval. Rozbehnúť úspešnú zámorskú kariéru mu pomáhali bratia Šťastní, ktorým, ako povedal v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, bude vďačný až do smrti.


Dnes je už odchod mladých hráčov do zámoria bežná vec, v 80-tych rokoch to bolo nemysliteľné. Vy ste však patrili k tým, ktorí skúsili šťastie aj za cenu vysokého rizika súvisiaceho s emigráciou. Prečo?

Som veľmi ctižiadostivý a vždy bol môj sen hrať v NHL. Podriadil som tomu úplne všetko, dokonca aj riziko súvisiace s útekom z republiky. To bol veľký kriminál. Nechcel som zanechať celú rodinu, pretože som vedel, že by prišli o kariéru, alebo by ich režim "zadupal" do zeme. Bolo skvelé, že vedenie Quebecu umožnilo odísť celej mojej rodine. Bolo to ťažké, komplikované, no teší ma, že sme vybabrali s komunistami. Ja som bol odhodlaný spraviť všetko pre odchod, aj keby bolo treba preplávať Dunaj. Možno aj tým, že som bol mladý a mal som jasný cieľ, pre mňa neexistovali žiadne zábrany.

Ako vlastne došlo k vášmu úteku?

Predchádzalo mu množstvo tajných telefonátov a schôdzok. Mali sme doložku do Juhoslávie, dnešného Chorvátska, ale nepoužili sme ju. Išli sme do Maďarska, hľadali sme inú cestu. Tam za nami prišli naši známi z Nemecka, ktorí nám pomohli s útekom cez Švajčiarsko. Bolo to dosť komplikované, navyše neboli mobily, internet, všade sme boli kontrolovaní. Zabralo to dosť času, ale podarilo sa.

V Quebecu ste sa stretli s bratmi Šťastnými. Muselo byť príjemné nájsť v cudzom prostredí ľudí s podobnou životnou cestou...

Je rozdiel prísť do Quebecu na dvojtýždňovú dovolenku, alebo tam žiť. Adaptácia bola dosť ťažká a keby som tam nemal bratov Šťastných, tak veru neviem. Som im vďačný a budem im vďačný do smrti. V porovnaní s inými emigrantmi, ktorí tam prišli a nepoznali vôbec nikoho, nevedeli reč, som to mal trošku ľahšie práve vďaka Šťastným. Oni mi pomohli s mnohými vecami. Trebárs s používaním kreditiek, ktoré je dnes normálne, no vtedy to u nás nebolo.

Poznali ste sa so Šťastnými už predtým?

Už predtým sme boli veľmi dobrí kamaráti, najmä s Antonom. Naše priateľstvo sa v Quebecu ešte prehĺbilo, trvá dodnes a môžem povedať, že je výnimočné.

Československá idylka v Quebecu však nemala dlhé trvanie a už počas vašej prvej sezóny vás vedenie Nordiques vytrejdovalo do Toronta.

Hoci som mal dobrú sezónu v Quebecu, v ktorej som dal 20 gólov, nesadol som si s trénerom. Ja som mal svoju tvrdú hlavu, čo mnohé ovplyvnilo. To, čo si myslím, ja poviem a aj preto boli s trénerom viaceré problémy. Bol som tam navyše, preto ma vymenili do Toronta. Ale nemôžem si na to sťažovať, mal som tam krásnu kariéru. Je to krásne mesto a bol som tam spokojný.

Spomínaná tvrdá nátura sprevádzala vašu hráčsku kariéru a prejavuje sa aj v jasných názoroch, ktoré sa nie každému dobre počúvajú. Dostali ste sa pre to v živote aj do problémov?

Možno by som už niektoré veci robil inak, ale týka sa to hlavne osobného života. Na ľade však asi nie, mám to v povahe. Čo si myslím, to poviem, som skrátka taký. Som presvedčený, že vyrastanie v predošlom režime formovalo moju povahu. Jediné pozitívne na tom vidím práve to, že nás to zocelilo v dešpekte voči režimu. Pripravilo nás to na tvrdšie podmienky, neboli sme rozmaznaní. A je pravda, že vtedy sa veľa investovalo do športu, to musím uznať.

Na to, akú kariéru máte za sebou, držíte sa skôr v úzadí hlavného prúdu českého hokeja. Obišli vás trénerské angažmány pri reprezentačných výberoch, v českej extralige ste sa mihli iba krátko. Prečo?

Keď som sa vrátil, tak som si zase vedel povedať, čo si myslím a pomenovať to, čo sa mi nepáči. Ale to sa nenosí. Buď budete prikyvovať hlavou, alebo budete v nemilosti. Taký ja nie som, to nie je v mojej povahe. Ja som vždy povedal, čo sa mi nepáči a prečo. Aj preto som sa stal nežiaducou osobou. Ale je mi to jedno. Ja som v hokejovom biznise celý život, z toho 25 rokov ako tréner či agent. Na to som však už potom nemal žalúdok. Moju povahu už ťažko budem meniť, no nedá sa povedať, že by som ľutoval, že na mňa bolo zabudnuté. To určite nie.

V súčasnosti vediete Znojmo v medzinárodnej súťaži EBEL. Ako k tomu došlo?

Môj kamarát Rostislav Dočekal (športový manažér, pozn. TASR) prišiel s ponukou. Vymenili trénera, potrebovali pomôcť. Dosť dlho som váhal, to musím priznať, ale kamarátovi sa ťažko hovorí "nie." Vôbec to neľutujem, pretože som v mladom kolektíve ožil. Keď vybehnete na striedačku, tak je človek zase v inom svet.

V kádri máte viacerých hráčov, ktorí ešte neboli na svete v najlepších časoch vašej kariéry. Vedia, kto je Miroslav Fryčer?

Viacerí hráči vedia, kto som a ak aj nie, tak v dnešnej dobe Googlu to nie je problém zistiť. Nie som typ človeka, ktorý by niekomu vykladal o svojej kariére a hoci asi všetci o nej vedia, tak si myslím, že ma rešpektujú najmä pre môj ľudský prístup.

Aký je váš osobný cieľ so Znojmom?

V tomto biznise som už dlho. Samozrejme, že stále chcem vyhrávať a naším cieľom je hrať čo najlepšie. Vpred ma ženie aj túžba vyhrať EBEL-ku, tak snáď som to teraz nezakríkol. Ale nejaký "nároďák" alebo NHL, tak také ciele v trénerskej kariére som nikdy nemal. Ja som sa naozaj našiel v miestach, kde je pohodička a kde mám hráčom čo dať. Mňa teší, keď hráči, ktorých som mal ako agent, za mnou prídu a sú radi, že ma vidia. To je pre mňa vzácnejšie než nejaké ohodnotenia.

Medaily českého tímu z MS bývali takmer samozrejmosť, postupne však nastal ústup z pozícií. Na cenný kov z veľkého podujatia čaká od roku 2012 a často sa ozývajú hlasy o nebývalom zaostávaní za svetovou špičkou. Aký je váš pohľad?

Stále máme väčšiu stratu na svetovú špičku. Vlak nám ušiel už vtedy, keď sme mali tri tituly majstrov sveta a potom nič. Mládež je v dezolátnom stave, teda až na pár výnimiek. V čase, keď boli v reprezentácii hráči ako Straka, Ručinský, Jágr, Eliáš, Reichel, Lang a ďalší, tak boli zároveň najlepšími hráčmi vo svojich kluboch. Boli dominantní a preniesli to aj do národného tímu. Teraz máme síce mnoho hráčov v dobrých kluboch, ale je to priemer. Nie sú takí dominantní, ako trebárs Pastrňák v Bostone. On je však výnimka potvrdzujúca pravidlo. Máme mnoho hráčov, ktorí hrajú v tretích a štvrtých formáciách a potom je v reprezentácii sedem-osem typologicky rovnakých hráčov do tretieho a štvrtého útoku. Nevychovávame individuality a kreatívnych hokejistov.

Po MS 2018 v Dánsku došlo k zmene trénera českého mužstva. Po odchode Josefa Jandača vedenie zväzu dlhšie hľadalo vhodného adepta. Filip Pešán či Libor Zábranský údajne odmietli, napokon padla voľba na Miloša Říhu. Správny krok?

Miloša poznám dlho a je mi blízky. Myslím si, že v tejto chvíli je to pre český hokej dobrá voľba. On je svoj, a práve preto ho mnohí ľudia nemajú radi. Výsledky však má. V situácii, keď to viacerí odniesli, tak on určite prinesie to svoje a spraví maximum pre úspech.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR