Mintál junior oslávil rok

Futbalista Marek Mintál už tri mesiace chýba pre zranenie v zostave Norimbergu. Napriek tomu má dôvod na úsmev. Radosť mu spôsobuje jeho rodina a malý synček Jakubko, ktorý v nedeľu oslávil prvé narodeniny. Od rodičov dostal chodiace autíčko, ďalšie darčeky pribudnú už o niekoľko dní od Deda Mráza, ktorého majú Mintálovci zaveseného na okne svojho domu v Röthenbachu. Musíme však prezradiť, že na okno domu ho pripevnila manželka Katka. Marekovo zranenie mu to totiž nedovolilo. Ale na dnešné vyhlásenie Najlepšieho futbalistu roka 2005 mu zranenie prísť nezabráni. Kanonier Norimbergu obhajuje vlaňajšie prvenstvo a všetko nasvedčuje tomu, že na slovenskom futbalovom tróne by mal zotrvať aj ďalší rok.  

Blíži sa prestupový termín, dočkáme sa v zime toho, že Marek Mintál zmení dres?
- To neviem. Nezáleží iba na mne. Do roku 2008 mám totiž platný kontrakt s Norimbergom. Uvidíme, či sa niečo udeje v zime alebo až po sezóne. Mojím hlavným cieľom je znovu hrávať.
V klube už pôsobíte tretiu sezónu. Vybojovali ste s tímom postup do Bundesligy, vlani ste vystrieľali Norimbergu záchranu, nemáte už pocit, že ste tento tím výkonnostne prerástli?
- Či ide o súkromný život alebo šport, človek môže vo svojej kariére stúpať alebo klesať. A či zmena? Priznám sa, rád by som skúsil niečo iné. Chcem pôsobiť v mužstve, ktoré hrá v pohárovej Európe. Mojím snom je zahrať si Ligu majstrov alebo Pohár UEFA.
Nemáte pocit, že v lete, keď ste sa stali najlepším strelcom Bundesligy, ste prepásli svoju šancu na prestup do špičkového tímu?
- Máte pravdu. Stále sa hovorilo, že mám niekam prestúpiť, ale žiadny klub ma osobne nekontaktoval. Manažér Juraj Vengloš mi povedal, že sumu desať miliónov eur, ktorú Norimberg za mňa pýta, nechce zaplatiť žiadny klub. Myslím si, že to bola prehnaná suma. Ubehlo pol roka a stále som tu. Asi to tak malo byť.
Spomínali ste, že vás nikto nekontaktoval, ale určite máte informácie, ktoré kluby kontaktovali vedenie Norimbergu?
- Hmm. Na jednej strane Norimberg hovoril, že na stole nemá žiadnu konkrétnu ponuku, ale v médiách sa objavovalo množstvo potenciálnych záujemcov. Takže neviem. Ja som počúval iba od manažéra Vengloša, kto všetko záujem má, ale každého odrádzala suma.
Nemrzí vás teraz, že ste s nemeckým tímom podpísali kontrakt až do roku 2008?
- Teraz môžem ťažko niečo ľutovať. Kontrakt som podpísal po tom, ako klub postúpil do Bundesligy. Vtedy som bol šťastný, že mi Norimberg ponúkol viacročnú zmluvu. Navyše som dostal aj zlepšené podmienky. Kto mohol vtedy vedieť, že raz budem kráľom strelcov. V tom čase som sa určite rozhodol správne.
Lichotilo vám, keď ste sa v médiách dozvedali, ktoré európske mužstvá majú o vás záujem?
- Na jednej strane ma to potešilo, ale keď som sa potom v správach dozvedal, že prestupujem za 400 miliónov slovenských korún, budem zarábať 60 miliónov ročne, tak mi to už začalo ísť na nervy. Ja viem, že novinári musia z niečoho žiť, ale nemal som už potom z toho dobrý pocit.
Máte pocit, že v úvode tohto ročníka si hráči súpera dávali na vás väčší pozor?
- Odohral som iba štyri stretnutia, takže ťažko sa mi to hodnotí. Určite si ma viac všímali, ale že by ma strážili nejako špeciálne, tak to nie.
Vedenie aj diváci vás považujú za najväčšiu hviezdu. Máte na pleciach väčšiu zodpovednosť, cítite tlak?
- Asi áno. Aj teraz, keď sa nám nedarilo, tak sa ozývali hlasy, veď sa vráti Mintál a bude strieľať góly. Aj prezident sa tak vyjadril. Lenže, čo ak tie góly dávať nebudem, čo potom? Ja sa nikdy nevzdám, ani vtedy, keď sa mi nebude dariť.
Čo by ste povedali na trénera Wolfa - najskôr si Slovákov obľúbil, potom ste mali s ním veľké problémy, najmä Robo Vittek a Samo Slovák. Ako ste to všetko vnímali?
- Zažil som ho vyše dvoch rokov. Prvú sezónu to bol tréner aj človek bez problémov, ale v poslednom čase sa úplne zmenil. Ja som s ním problém nemal, to skôr Samo a Robo. Samo z mužstva odišiel, z Roba urobil záložníka. A to sa vám už rozum pozastaví. Samozrejme, že môžete hrať na tomto poste zápas či dva, ale nie 10-15 stretnutí. Nečudujem sa, že Robčo potom stratil chuť a dochádzalo ku konfliktom.
Ako ste vychádzali s trénerom Wolfom vy osobne?
- My sme sa rozprávali strašne málo. Náš vzťah bol v pohode, pracovný. Jednoducho, tréner a hráč. Keď sme sa bavili, tak vždy o niečom inom, nie o futbale.
Komunikoval s hráčmi menej?
- Áno, dosť málo a ku koncu už komunikoval iba s niektorými hráčmi. A asi to boli tí nesprávni. My sme s trénerom veľmi nepotrebovali hovoriť, ale tí, s ktorými hovoril on, neboli tí správni. Vybral si ich on a dopadlo to tak, ako to dopadlo.

REPREZENTÁCIA
Ako s odstupom času vnímate účinkovanie reprezentácie v kvalifikácii MS 2006?
- Pred začiatkom sme si povedali, že by bolo pekné, keby sa nám konečne podarilo niečo dosiahnuť. Dostali sme sa do baráže, ale potom sa to skončilo, ako sa skončilo. So Španielmi sme prehrali, ale taký je život. Mali sme obrovskú šancu prebojovať sa na svetový šampionát, takú sme doposiaľ nikdy nemali, žiaľ, nevyšlo to. Je mi to ľúto.
Nemrzia teraz straty bodov v Lichtenštanjsku i Lotyšsku dvojnásobne? Mohli ste totiž postúpiť do Nemecka priamo z druhej
priečky.
- Samozrejme, teraz si človek povie, škoda toho, že sme tieto zápasy nevyhrali. Ale tak to, bohužiaľ, je. Asi to tak malo byť. Keby sme tieto dva súboje vyhrali, možno by sme mali istú účasť na šampionáte, ale zaváhali sme. Čo mám k tomu viac povedať? Zase iba škoda.
Bude mať vaša generácia ešte takú šancu?
- Verím tomu, že áno. Som o tom presvedčený.
Neobávate sa toho, že tento neúspech môže hráčov negatívne poznačiť - stále sa o niečo snažíte, ale úspech v podobe postupu na vrcholné podujatie stále neprichádza.
- Je to nepríjmený pocit. Zase musíme čakať na novú šancu, príde ďalšia kvalifikácia a musíme ísť opäť od nuly. Tohto roku sme boli naozaj veľmi blízko. Ja osobne mám z toho zmiešané pocity.
Čo ste prežívali, keď ste v závere kvalifikácie nemohli spoluhráčom pre zranenie pomôcť?
- Bol som smutný, ale je to šport a zranenia sú jeho súčasťou. Teraz už nemá zmysel nad tým plakať. Nič sa nedeje, najdôležitejšie je zdravie, aby som sa čo najskôr vyliečil a mohol znovu hrať.
Posunul tréner Galis reprezentáciu dopredu?
- Tréner zložil realizačný tím i mužstvo najlepšie, ako vedel. Partia v tíme bola skvelá, každý z nás sa na reprezentačné akcie tešil. Kto to nezažil, nemôže povedať, aké to bolo. Boli sme ako jedna veľká rodina.
V závere dostali šancu viacerí mladí hráči. Cítiť v národnom mužstve konečne väčšiu konkurenciu?
- Hrali tí, ktorí mali najlepšiu formu. Ja by som nerozdeľoval tím na starých a mladých. Všetci ťaháme za jeden povraz, hráme za Slovensko. Kto hrá najlepšie, nech reprezentuje. To je môj osobný názor.
Uvedomili ste si, že kostru súčasného tímu tvoria hráči, ktorí pôsobili v Radolského 21 a vybojovali ME 2000 i účasť na olympiáde v Sydney?
- Určite. Za trénera Jurkemika títo chalani veľa príležitosti nedostávali, preto som rád, že po štyroch rokoch gro tejto partie dostalo znovu šancu.
Považujete túto generáciu za šťastnú?
- Bola fantastická, taktiež sa vytvorila skvelá partia a aj realizačný tím, ktorý chcel niečo dosiahnuť a aj dosiahol.
Blíži sa vyhlásenie Futbalistu roka. Kto sa ním stane podľa Mareka Mintála?
- Je tam viacero adeptov a uvidíme 20. decembra, kto bude ten naj.
Komu by ste dali hlas vy?
- Možno Radovi Zabavníkovi. Keď si zoberieme celkové hodnotenie, vy novinári to vidíte inak ako my hráči. Ja sa to opýtam vás.
My by sme ten hlas dali práve vám. Myslíte si, že by to vyznelo neskromne, keby ste označili sám seba?
- Neviem, ja osobne som nehral tri a pol mesiaca.
Ide však o anketu Futbalista roka...
- Ja viem, že je to tak. Bol by som šťastný, keby som to bol ja. Poviem na rovinu, je krásne byť prvý. To, čo som dosiahol v Bundeslige, že som bol kráľom strelcov, je v mojej kariére niečo špecifické. Možno sú ľudia, ktorí povedia, že si to zaslúžim. Je však kopa takých, ktorí hovoria, že to nie je nič ťažké a dôležité a že sa to stáva.

RODINA
Ako sa vám páči v Norimbergu? Je rodina spokojná?
- Musím povedať, že sme tu maximálne spokojní. Nič nám tu nechýba, je to iba osemsto kilometrov od domova.
Vnímajú vás ľudia v meste nejako inak, keďže vás poznajú?
- Človek by to musel zažiť na vlastnej koži, aby vedel, ako to naozaj je. Sú tu iní ľudia. Nezávidia si, nevyčítajú si, že prečo máš ty to a ja nie a podobne. Sú milí, pristavia vás, pozdravia, porozprávajú sa.
Stáva sa vám, že si chodia pýtať autogramy aj k vám domov?
- Samozrejme, teraz síce trošku menej, ako bývame v dome. Kým sme však mali byt v centre, tam to bolo bežné. Pred tromi mesiacmi sme sa presťahovali, tu je to menej, ale deti z okolia o nás vedia.
Ako vnímate popularitu?
- Som typ, ktorý sa nemusí veľmi predvádzať. Keď hráč niečo dosiahne a strieľa za klub góly, fanúšikovia to berú inak. Pre mňa je však najmenší problém dať im podpis alebo sa s nimi porozprávať. Mnohí z nich chodia desiatky alebo stovky kilometrov na tréningy a na zápasy. Keby som ja bol na ich mieste, asi by som bol rovnaký. Chcel by som videť toho hráča, získať jeho podpis.
Uvedomujete si, že v poslednom čase ste viac populárny v Nemecku než na Slovensku?
- Hm, to je dobrá otázka. Veľmi veľa ľudí povedalo, že som urobil v Nemecku dobré meno nielen sebe, ale aj celému Slovensku. Tu keď si urobíte dobré meno, tak vás pozná každý. Na Slovensku je to inak. Keď sa niekto vráti po dlhšom čase, ľudia si hovoria, kto to je, čo to je. Tu si vás omnoho, omnoho viac vážia.
Je podľa vás rozdiel iba v mentalite?
- Áno, a je to veľký rozdiel. Ja by som doprial každému, aby sa mal fakt dobre, vieme však, že to nie je možné. Dobré by bolo, keby sme si aspoň nezávideli aj ten nos medzi očami, ako sa u nás hovorí.
Máte chuť vrátiť sa ešte hrať domov?
- Myslím si, že by som sa aj vrátil. Najskôr asi do Žiliny, kde mi dali šancu. Sú tam pri futbale ľudia, ktorí sú výborní. Mal som a mám ich rád. Neviem,  koľko ešte potrvá moja kariéra. Aký dlhý je vlastne môj futbalový život. Ak sa bude dať hrať v zahraničí, zostanem vonku.
Máte tu nejakého priateľa, s ktorým konzultujete závažné otázky?
- Okrem rodiny sú to asi Hammerovci - Karin a Peter
a, samozrejme, Robčo (Vittek - pozn. red.). To sú traja ľudia, s ktorými debatujem asi najviac. (Karin je Slovenka, ktorá sa vydala v Röthenbachu, kde Marek býva, jej manžel Peter je Nemec).
Navštevujete sa s Vittekovcami?
- Áno, raz prídu oni, alebo ideme k nim my. Sme v kontakte.
Momentálne je akýsi podnikateľský boom medzi športovcami. Otvárajú štadióny, penzióny, bary. Nechystáte niečo podobné?
- Staviam futbalový štadión za tri miliardy... (Smiech.) Ale nie, iba žartujem. Samozrejme, niečo by som postavil, asi pre deti. Ale vieme, aké je to u nás. Človek niečo postaví a ľudia to zdemolujú a zbúrajú. A zase sme pri tom, odkiaľ to mám, čo som kde ukradol. Veľmi rád by som niečo urobil, ale je to tak, že niekomu dáte desaťtisíc a z toho 9 999 zmizne.
Znamená to, že ľuďom u nás neveríte?
- Neverím im.
Viete si teda predstaviť, že by ste zostali žiť v Nemecku, keď cítite nedôveru voči ľuďom na Slovensku?
- Nie, že by som ľuďom neveril, nedá sa povedať, že všetci sú hrozní. Rozmýšľame, ako to bude, ale človek si povie, že doma je doma. Uvidíme, možno by sme tu zostali nejaký čas, aby tu malý chodil do školy. Nie je to ani tak ďaleko na Slovensko. Alternatívy sú dve, ale radšej by sme sa vrátili domov.
Uvažovali ste už nad svojou budúcnosťou po skončení aktívnej kariéry, alebo je to ešte skoro?
- Nie je to skoro. Čas rýchlo ubehne. Rád by som zostal pri futbale a venoval by som sa detičkám.
Bude futbalista aj z malého Jakubka?
- Každý otec by bol rád, keby syn napodobnil otca. Bol by som rád, keby sa venoval športu.
Syn má síce iba necelý rok, ale plánujú rodičia preňho aj nejakého súrodenca?
- Rozprávali sme sa o tom. Keď malý podrastie, chceli by sme minimálne dve-tri deti.
Vie o tom aj manželka?
- Ale áno, vie.

Lucia Petrincová, Marián Korbel, Röthenbach - Bratislava