Milovaný Bébel - Jean-Paul Belmondo

Jean-Paul Belmondo, jedna z najväčších osobností francúzskeho filmu - herec, ktorého meno pozná doslova celý svet, sa narodil 9. apríla 1933 v Paríži. Otec, pôvodom zo Sicílie, bol uznávaným sochárom a matka opustila dráhu výtvarníčky iba preto, aby sa venovala deťom. Okrem prostredného Jeana-Paula mala ešte Alaina-Paula, ktorý bol neskôr riaditeľom filmovej produkčnej firmy, a dcéru Muriel, ktorá pôsobila ako tanečnica.

Malý Jean-Paul síce vyrastal v umeleckom prostredí, ale jeho svetom bol šport - najmä box, pri ktorom získal i svoj "slávny" zlomený nos. Zároveň sa však rád predvádzal, patril k triednym "šašom" a nesmierne miloval film. Preto, keď sa v šestnástich rokoch musel vzdať športovej kariéry kvôli ročnému liečeniu TBC, nemal s novou životnou orientáciou problém. Bude hercom. V rokoch 1952 - 1956 navštevoval parížske konzervatórium, kde od spolužiakov získal i svoju prezývku "Bébel". Jeho kariéra sa však rozbiehala pomaly. Typovo nezapadal do vtedy uznávaného ideálu mužskej krásy a na javisku a vo filme hral preto iba menšie, obvykle komické, postavy. Všetko zmenilo až Belmondovo stretnutie s režisérom Jean-Lucom Godardom. Ten patril k práve vznikajúcej tzv. francúzskej novej vlne, ktorej členovia chceli domáci film vyslobodiť z vplyvu Hollywoodu, kládli dôraz na autenticitu prostredia, hrdinov, ich problémy a celkový rozvoj filmárskej "reči". Výsledkom sa stal Godardov film Na konci s dychom (1959), kde Jean-Paul Belmondo vytvoril v hlavnej postave Michela neobyčajne autenticky portrét mladého muža "strateného vo svete, ktorému sa nedokáže prispôsobiť. A keď ho zradí aj jeho láska, nezostane mu vôbec nič". Film mal obrovský úspech a Jean-Paul Belmondo už tu ukázal spôsob hrania, ktorý bol pre neho i naďalej charakteristický. Bezstarostnosť spojená s prirodzenosťou, trochu fanfarónstva, ale keď treba, aj výrazný zmysel pre tragiku, schopnosť nadviazať kontakt rovnako s partnerom, ako s publikom - a to všetko doplnené osobitým hereckým talentom, vzácnym citom pre mieru, charakter filmu a požiadavky režiséra.

S Godardom nakrútil Belmondo ešte dva ďalšie filmy Žena je žena (1961) a Bláznivý Petríček (1965), ale už čoskoro uplatnil pred kamerou aj svoj veľký komediálny talent a závideniahodné fyzické danosti. Historické komédie Cartouche (1962), Manželia z roku II. (1970) a paródie na dobrodružné filmy Muž z Ria (1963), Muž z Hongkongu (1966) a Muž z Acapulca (1973) z neho rýchlo urobili jednu z najžiarivejších filmových hviezd a priam stelesnenie "povestného" francúzskeho šarmu a radosti zo života. Najmä, keď to všetko bolo pre neho typické i v súkromí, kde rád rozdával dobrú náladu tak ako na filmovom plátne.

Rovnako aj dnes sú obľúbené i ďalšie Belmondove kriminálne a komediálne filmy: 100 000 dolárov na slnku (1963), Sympatický darebák (1966), Veľký šéf (1968), Borsalino (1970), Zviera (1977), Policajt, alebo darebák (1978), Gašparko (1980), Profesionál (1981), Eso es (1982), Dobrodruh (1983), Veselá Veľká noc (1984), Bezva finta (1985), Samotár (1987). O svojom zmysle pre vážne témy zasa presvedčil vo filme Opica v zime (1962), kde si zahral so svojím idolom Jeanom Gabinom. Tomu sa zapáčil natoľko, že vyhlásil: "práve Belmondo je mojím nasledovníkom". Výrazné postavy vytvoril tiež vo filmoch Víkend na Zuydcoote (1964), Doktor Popaul (1972), Staviský (1974), Cesta zhýčkaného dieťaťa (1988), Tango bar (1988), Neznámy v dome (1992), Bedári (1995), Možno (1999), Herci (2000), Amazonka (2000), Kto inému jamu kope (2001).

V roku 1987 sa Jean-Paul Belmondo vrátil aj na divadelné dosky. V Sartrovom prepise Dumasovej hry Kean vystúpil v titulnej postave dvestokrát - a hoci nebol najmladší, vždy začal tým, že sa na povraze spustil z balkóna divadla až na javisko. Úspech u divákov i kritiky bol veľký a sám označil tento čas za "najkrajší v živote". To isté sa opakovalo aj v roku 1990, keď sa predstavil ako Rostandov Cyrano z Bergeracu, ktorého hral dokonca dvestotridsaťkrát.

Veľkým zlomom v Belmondovom živote bol rok 2001. Počas dovolenky na Korzike dostal cievnu mozgovú príhodu, šesť dní bol v kritickom stave a hoci sa uzdravil, herectvu dal zbohom. Pre zdravie, ale i preto, že, ako sám hovorí, "nechcem byť lietajúcim dedkom francúzskeho filmu".

Jean-Paul Belmondo však nie je iba hercom. Bol uznávaným predsedom Asociácie francúzskych hercov (1963-1966), napísal pamäti a predhovor k výberu svojho obľúbeného básnika Arthura Rimbauda. V roku 1991 sa stal držiteľom rádu Čestnej légie. Prvý raz bol ženatý s tanečnicou Elodie Constant (1957-1966), s ktorou má tri deti. Najstaršia dcéra Patricia v roku 1994 tragicky zahynula pri požiari, Florence žije v USA a najmladší syn Paul bol automobilovým pretekárom. Sedem rokov žil s herečkou Ursulou Andress, ktorá o ňom vyhlásila, že "bol mužom, ktorý ma dokázal absolútne rozosmiať - a tým ma okúzlil". Po nej prišla herečka Laura Antonelli, brazílska speváčka Carlos Sottomayor a v roku 1988 Nathalie Tardivel, ktorú si vzal v roku 2002. O rok na to mu porodila dcéru Stellu. Pyšný otec mal vtedy rovných sedemdesiat.

Spracované podľa: www.imdb.com, Phillippe Durant: Belmondo (1994), Miloš Fikejz: Slovník zahraničných filmových hercov (2002).

(SITA)