Milana Laluhu uniesli na Mičinu!

Akademický maliar ohromne rád - a dobre! - hrá na husle, a tak som očakával, že z jeho domu v Bratislave sa od rána budú niesť clivé kysucké, cifrované podpolianske, rezké terchovské ľudové piesne. Ticho bolo aj v jeho ateliéri, kde takmer denne sedáva a voľačo „machlí“, ako humorne hovorí o svojom kreslení a maľovaní. A tak som si povedal: Určite ho uniesli na Mičinu, aby sa pozrel, či tam nezavítal Martin na bielom koni!

Vy neviete, čo je Mičiná? Nuž, je to dedina ležiaca v doline kúsok od Banskej Bystrice, ktorá v detstve znamenala pre Milana Laluhu „v podstate všetko“. V nej našiel lásku svojej najbližšej rodiny, v okolitej krajine si ukladal v sebe obrazy, ktoré sa mu stali trvalou výtvarnou inšpiráciou. „Chcel som zachytiť a namaľovať Mičinu, zažitú, tú krásu života, čo som  v nej zažil,“ hovorí. Aj keď sme sa rozprávali krátko pred jeho „únosom na Mičinu“, podchvíľou sa vracal v spomienkach do sveta svojho detstva a mladosti. „Kreslenie ma ohromne držalo už ako malého chlapca,“ spomínal. „Keď som mal ceruzku a papier, mohli ma nechať aj tri dni samého, vedeli, že ma nájdu čarbať. Farebné ceruzky, pastelky, to ti ma nepustilo ani v meštianke, ani v učiteľáku v Lučenci. Po maturite som nechcel ísť učiť, vybral som na skúšku do Bratislavy.“
Milan Laluha tam vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení a vrátil sa - kam inam, ako na Mičinu. Zakrátko síce odišiel na istý čas do Martina, aby sa potom natrvalo usadil v Bratislave. Ale jeho verná a večne podnetná Mičina sa sťahovala s ním. Usadila sa v jeho ateliéri a zotrvávala pri ňom v dobrých aj ťažších časoch. Maliar patrí do umelecky silnej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá na začiatku druhej polovice minulého storočia programovo nadviazala na tvorbu zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny. Po prvý raz sa skupina mladých výtvarníkov predstavila na spoločnej výstave v Žiline v roku 1957. Andrej Barčík, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Pašteka, Pavol Tóth, z mladších Andrej Rudavský a ďalší galandovci zostávajú v slovenskom výtvarnom umení pojmami dodnes. Ako tvorivá skupina držali pohromade iba desaťročie. Po okupácii v roku 1968 si politická moc na nich dôkladne „posvietila“, viaceré ich diela inštalované na verejných priestranstvách odstránila. Pred svetskými hrmavicami sa každý utiahol do svojho ateliéru, uzavrel do vlastného sveta.
Aj Laluha patrí medzi tých, čo vytrvalou tvorbou dávajú nehlučne na známosť, že sa nepoddali. Hoci svoju telesnú stránku prirovnáva k starej embéčke, ktorá idúcky do kopca prská, kašle. „Výfuk deravý, karburátor rozhasený. Už tak nevládzem, ale ešte furt mám nápady, a tak furt hreším. Mám aj plno starých vecí, čo by som mal dokončiť, a tak babrem znovu a znovu,“ hovorí s príslovečným humorom.
Stovky autoportrétov, stromov, zátiší, dreveníc, humien, tetiek, ako sa zhovárajú alebo idú s hrabľami do polí, mužov pri práci v krajine alebo sediacich s červenými nosmi pri poháriku - to sú základné témy Milana Laluhu. Maliar sa k nim ustavične vracia, obmieňa ich, skladá z nich nové mozaiky. Pripomína záujem detí, ktoré sa nevedia odtrhnúť od toho, čo ich zaujalo, čo majú nesmierne rady. Laluhovo neutíchajúce očarenie kresbou a maľbou trvá nepretržite v podstate už viac ako sedemdesiat rokov. A to v našom nestálom svete skutočne stojí za pozornosť     a poklonu!