Mikropoviedky s vtipom a pointou

Vedela byť ironická, trafiť do čierneho svojím humorom a vtipne s pointou zaglosovať na počkanie.
Spisovateľka a glosátorka Oľga Feldeková oslavuje 28.marca narodeniny a k sviatku si dala aj novú knižku Minútové romány. Opäť v nich dokazuje, že vie vyčariť príbeh zo zážitkov a slov.
Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním.

V 89-tich minirománoch sa predstavuje ako brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román. Tu je aspoň pár kúskov, na ktoré sa môžete tešiť:

Orava a senná nádcha
O tunelároch
O pôvabe nahluchlosti
O horiacej košeli
O cesnaku a počítačoch
Proti všiam
Slovenka v metre
Fajčenie a poézia
O zabíjačke na Záhorí

„Keď moji priatelia vyslovia slovo Orava, hneď sa obracajú na mňa. Alebo keď sa obracajú na mňa, vzápätí im prichádza na jazyk slovo Orava,“ usmieva sa Oľga Feldeková. „To ma teší. Orava je krásne slovo, ktoré používajú rôzne národy. Napríklad Fíni tak volajú vevericu. Slovenskí jazykovedci nachádzajú jeho pôvod v slove arva, ktorým vraj už starí Kelti pomenúvali bystro tečúcu vodu. No možností je viac. Veď ozvenu toho keltského slova počuť aj v slove riava. A vari nie aj v slove vrava? Rozdiel je len v tom, že vrava vychádza z ľudských úst, zatiaľ čo orava je vrava vody.“

Takto sa v knižke Minútové romány hrá so slovami, vetami, dvojzmyslami a hľadá zmysel aj tam, kde by sme ho nevideli. Ale predovšetkým sú jej príbehy vtipné, milé, láskavé.
Ako napríklad o pohári kofoly. Pri stánku ju čakal manžel Ľubomír Feldek, v ruke pohár kofoly a Oľga sa poteší, že na ňu myslel. Aký gavalier, vezme pohár, dopije polovicu kofoly a poteší sa. Na to jej manžel vraví, že on mal pivo a túto kofolu tam niekto nechal odloženú...

Prečítajte si mikropoviedku z knihy Minútové romány:

O SNEŽIENKACH

            Škrie vás, že aj keď robíte navlas to isté, čo robia iní ľudia, vzbudíte tým oveľa menej pozornosti? Že okolo iných ľudí je ustavične plno ruchu, každého zaujíma, čo vedia, čo jedia, čo stavajú, s kým spávajú, zatiaľ čo po vašich príhodách neštekne ani pes? Čo je na vine? Nuž, možno nie je na vine nič iné – iba snežienky.
            Chodila som do piatej triedy, mala som okolo desať rokov, a za domácu úlohu sme dostali napísať životopis. Nevedela som, ako má taký životopis vyzerať, zrejme som nedávala pozor, keď nám to pani učiteľka vysvetľovala. Domnievala som sa, že by som svoj životopis nemala napísať halabala a že by mal byť poetický. Začala som vetou: „Narodila som sa v marci, na Kvetnú nedeľu, o druhej hodine popoludní, bol teplý jarný deň a zo zeme vykukovali prvé snežienky.“
            Keď som svoj životopis víťazoslávne odovzdala pani učiteľke, už nad prvou vetou krútila hlavou a prečítala ju nahlas celej triede, aby všetci videli, ako životopis nemá vyzerať. Pri slove „snežienky“ sa nahlas rozosmiala.
            Keď sa moja mama v ten deň vrátila domov zo školy, vravela, že jej kolegyňa čítala môj životopis aj v zborovni, a aj tam sa na snežienkach všetci dobre zasmiali. Mama mi dohovárala, prečo som sa jej nespýtala, ako sa taký životopis píše. Vôbec som nechápala, čo im na tých snežienkach prekáža. Bola som presvedčená, že mi ich iba závidia. Ale, žiaľ, dosiahli svoje. Už vtedy som si povedala: Dobre, keď ste takí, odteraz si dám na vás a na snežienky pozor. A dávam si ho dodnes. Môžem písať aj o láske a o jari – dávam si pozor, aby som ani náhodou nespomenula snežienky.
            A  možno práve teraz robím chybu. Už sa mi nestáva, aby moje písomné práce niekto čítal nahlas pred celou triedou a potom ešte raz v zborovni. Možno sa mýlim, ak si myslím, že slovu „snežienky“ sa treba vyhýbať. V novinách práve dnes píšu o speváčke, ktorá je oveľa úspešnejšia, odkedy si dala umelecké meno. Aké umelecké meno? Meno Snežienka.