Miesto činu: Vajnorská ulica

 Ján Milčák je predovšetkým rozhlasový autor. Aj jeho text Barokové oblaky najprv vznikol a bol realizovaný ako rozhlasová hra, takisto v réžii Štefana Korenčiho, s pôvodnou hudbou Rudolfa Pepuchu. Oproti rozhlasovej verzii hry autor obohatil jej javiskovú podobu o texty piesní a dej situoval na Vajnorskú ulicu.
Miesto deja predurčuje, že sa divák ocitne na odvrátenej a drsnej strane nášho sveta, ktorá je zaľudnená bezdomovcami, prostitútkami a pasákmi. V úvodnej scéne vchádza dvojica tulákov Boleš (Martin Horňák) a Tiburc (Martin Vanek) do opusteného domu so symbolickým číslom 1989, kde prijíma objednávku pasáka Sergeja (Peter Sklár) na vraždu neznámeho muža. Kým dvojica pátra po svojej obeti, muž sa zjaví na štande prostitútky Ley (Renáta Rundová). Dozvedáme sa, že záhadný muž (Igor Adamec) je v skutočnosti ustarostený otec jednej zo Sergejových „včeličiek“ Moniky (Veronika Koščová). S takto rozdanými kartami by sa dala zahrať aj partia so žánrovým označením triler, lenže to by autorom nesmel byť Ján Milčák.
Barokové oblaky je hra o hľadaní ľudskosti na pokraji spoločnosti, zmyslu pre dobro na jej samotnom dne. Autor je majstrom abstraktného dialógu, z ktorého nemilosrdne vypúšťa nadbytočné slovíčka i celé vety a kladie tak vysoké nároky na divákovu pozornosť. Pritom si však ponecháva dostatok priestoru na vyrozprávanie spomienok a mikropríbehov jednotlivých postáv, ktoré ich spätne charakterizujú a motivujú.
Slabým miestom rozhlasovej verzie bola akási autorova „neochota“ dotiahnuť zápletku do dramatického vrcholu. Divadelná adaptácia využila možnosť dopovedať ju javiskovými prostriedkami. Úspech inscenácie bude závisieť od hereckej súhry predstaviteľov ústrednej tuláckej dvojice. V ich textoch je vložená celá mágia Milčákovho videnia sveta.
Režijnou i hereckou chuťovkou je stvárnenie postavy Ley. Jej sólová akcia využíva celú hĺbku a šírku javiska, pritom je zredukovaná na zdanlivý stereotyp (zákazník-díler-song). Vytvára akýsi refrén, ktorý udáva celému predstaveniu rytmus.
Skalní návštevníci AHA-čka sa tentoraz nedočkajú špeciality podniku: centrálne umiestneného javiska, obklopeného hľadiskom z troch strán. Treba však povedať, že v tomto prípade je jednoduchá scéna a tradičné usporiadanie sály účelné.
Stano Kaclík