Michal Hudák: Rozmýšľam po rusínsky

Hoci sme ho kvôli rozhovoru zobudili skoro ráno a on sa rozospatým hlasom priznal, že šiel len predchvíľou spať, bol ochotný sa s nami o dve hodiny stretnúť. Michal Hudák.
Nie je na vás vidieť, že ste preflámovali celú noc.
- Ja som vôbec neflámoval. Išiel som spať neskoro, pretože som  pracoval. Ale vaša domnienka ma vôbec neprekvapuje. V poslednom čase stále narážam na novinárov, ktorí si myslia, že po každom živom vysielaní VyVolených flámujem.
Čo ste teda robili v noci?
- Pozeral som televízne záznamy a nenechal som si ujsť ani Noc VyVolených. Chcem odsledovať svoje vlastné chyby, aj iné. Potom som nemohol zaspať, tak som ešte dlho do noci čítal. V posledných dňoch sa necítim práve najlepšie. Spať som išiel asi o tretej ráno.
Akými zásadami sa riadite ako moderátor? A aké chyby spätne vidíte?
- Chýb je brutálne veľa. Celý jeden rozhovor by mohol byť len o nich a o tom, čo sa dá každým dňom zdokonaľovať. Ja sa možno neskromne považujem za veľmi pracovitého človeka. Až za takého, že to niekedy ide okoliu na nervy, pretože plné nasadenie vyžadujem aj od ostatných. Najviac ma baví, keď môžem so súťažiacimi komunikovať, či už v štúdiu naživo, alebo cez obrazovku vo vile. Priestor, ktorý im dávam, sa snažím rozložiť spravodlivo, aby mal každý možnosť vyjadriť sa a povedať to, čo chce. Niekedy mám pocit, že obyvatelia vily sa snažia v odpovediach vykľučkovať a oklamať nás. 
Čo pre vás znamená možnosť konfrontovať ich s pravdou?
- Tento program má aj svojich obdivovateľov, aj svojich odporcov. Ja si dovolím tvrdiť, že je jedným ohromným sociologickým prieskumom a že by mohol byť námetom pre mnohé diplomové práce, či už študentov psychológie, marketingu, stratégie alebo masmediálnej komunikácie. Ja dokonca nezakazujem pozerať VyVolených ani môjmu jedenásťročnému synovi. Diskutujem s ním o tom, čo je v poriadku a čo nie je, kedy ľudia vo vile reagujú správne a kedy zle.
Chceli by ste byť v tejto hre na druhej strane? Medzi VyVolenými?
- Keby som chcel, tak by som sa prihlásil.
Za iných okolností?
- Za akých?
Keby ste neboli známym moderátorom...
- Nie, určite nie. Takýmto spôsobom exhibovať sa mi nepozdáva.
Manželka vašu prácu podporuje alebo aj kritizuje?
- Manželka je mojím najobjektívnejším kritikom, pretože mi povie veci z pohľadu diváka a zároveň, keďže v médiách pracujem dosť dlhý čas, je už „znalá veci“ a jej kritiky sú konštruktívne. Veľmi mi to pomáha.
Koľko rokov ste spolu?
- Manželia sme štrnásť rokov.
Ako dlho ste spolu chodili?
- Rok.
Prečo máte svoju ženu rád?
- Pre všetko. Ak viete špecifikovať, prečo máte rada človeka, s ktorým žijete, tak to nie je v poriadku.
Ste rusínskej národnosti. Doma sa rozprávate po rusínsky?
- Po rusínsky hovorím s mojím otcom, mama už, bohužiaľ, zomrela, s bratmi, s kamarátmi z Divadla Alexandra Duchnoviča, takmer s každým, dokonca aj v duchu sám so sebou, pretože rozmýšľam po rusínsky. Dcérka je ešte veľmi malá, ale syn Šimon chodí do základnej školy s vyučovacím jazykom ukrajinským. Z praktických dôvodov, keďže manželka je Slovenska, doma komunikujeme po slovensky, ale keď sme na návšteve u môjho otca, hovoríme spolu po rusínsky. Syn všetkému rozumie a niekedy sa zapojí aj on. Som tomu rád.
Už od deviatich rokov ste moderovali v rádiu. Rodičia vraj pracovali v divadle a vy ste boli často pri nich. Boli tiež hercami?
- Nie. Mama robila na ekonomickom úseku a otec na prevádzke. Neskôr študoval žurnalistiku a bol redaktorom Československého rozhlasu. Nebolo nič výnimočné, keď som prišiel zo školy, a u nás v obývačke sedel Jiří Šelinger, Dean Read alebo František Ringo Čech.
Herectvo ste študovali aj v Kyjeve. Je rozdiel medzi prístupom k herectvu na Ukrajine a u nás?
- Áno. Určite nielen ja považujem ruskú hereckú školu za jeden zo základov herectva vôbec. Konstantin Sergejevič Stanislavskij bol pre nás v škole modlou a herecká profesia sa tam brala vážne. Nikoho tam nešetrili a domov nás pustili, až keď sme, obrazne povedané, úplne zničení ležali na zemi vo vlastných slzách a v pote.
Tam sa vyvinul váš perfekcionizmus?
- Nepochybne. Práve školu považujem za jeho základ. Dokonca, aj keď som prechádzal zmenou vizáže a znižovaním hmotnosti, môj tréner bol veľmi prekvapený tým, ako disciplinovane cvičím a ako plním všetky jeho pokyny. Tým, že dokážem presne vyplniť to, čo je v danom momente potrebné, veľa vecí beží omnoho jednoduchšie.
Vraj ste sa pri štúdiách v Kyjeve stretli aj s duchom?
- S Jurom Michaličenkom, mojím veľmi dobrým kamarátom a spolužiakom sme mali prenajatý byt v centre Kyjeva. Zrazu sa u nás začali diať nepochopiteľné veci. Napríklad sa vo vani a v umývadle sama spustila naplno voda. Alebo sa samy otvorili a zatvorili vchodové dvere. Keď sme ich išli skontrolovať, zistili sme, že sú riadne zamknuté. Takýchto vecí sa stávalo v tom byte veľa. Až nám niekto zo starých ľudí v Kyjeve povedal, že to robí duch, ktorého volajú damavoj, čiže domový duch a že mu treba nechávať na stole trochu jedla a nápoja. Radu sme poslúchli a po čase prestal vyvádzať.
Čo ešte formovalo váš obraz sveta v detstve? Akými ľuďmi ste boli obklopený?
-  Narodil som sa v Prešove, ale každé prázdniny som chodil k starým rodičom do dedinky Ruské na poľskej hranici. Dnes už neexistuje. Tam som kosil a hrabal, o tretej ráno chodil s koňmi a s kravami na pašu a dedovi som pomáhal robiť metly z brezových prútov.
Chcete ostať žiť v Prešove, alebo by ste sa presťahovali za prácou aj do Bratislavy?
- Ešte nedávno som tvrdil, že v žiadnom prípade. Dokonca som pred pár rokmi odmietol ponuku BBC, hoci mi núkali fantastické podmienky - dvojročnú zmluvu, úžasné peniaze a do Londýna mohla so mnou prísť aj rodina. Takže, keď som odmietol túto metropolu, ani do Bratislavy sa tak skoro nepresťahujem. Hoci nad tým už minimálne uvažujem.

Naj moderátora
Herec: Sergej Hudák
Herečka: Aňa Geislerová
Film: Vykúpenie z väznice Shawshank
Spevák: Dan Bárta
Speváčka: Katka Knechtová
Kniha: encyklopedické slovníky, kuchárske knihy, atlasy
Hobby: hudba, spev
Životné krédo: Kto nežerie mäso, zabíja kapustu!
Galina Lišháková