Michael Connelly: Dve tváre pravdy

Dve tváre pravdy je nová detektívka od Michaela Connellyho, ktorý je jedným z najúspešnejších a najlepších krimi autorov na svete. Mimoriadne obľúbený aj na Slovensku, kde vyšli už desiatky jeho kníh. Celkovo ich napísal 31 a hneď za prvý príbeh s detektívom Harry Boschom dostal prestížne ocenenie Edgar Award za najlepší kriminálny debut.
Podľa niektorých Connellyho kníh nakrútili úspešné filmy. V súčasnosti pracuje Connelly ako výkonný producent seriálu Bosch, ktorý nakrúcajú podľa jeho románov.

Harry Bosch stále pracuje v San Fernande pre SFPD. Sústredí sa na odložené prípady, ktorých je čoraz viac a tak mesto zriadilo špeciálne oddelenie. Harry tam za dva roky otvoril veľa prípadov a desať aj úspešne uzavrel. Bolo medzi nimi niekoľko vrážd a znásilnení.
Teraz stojí hneď pred dvomi prípadmi. Jedným čerstvým a druhým spred 30 rokov...

Harry Bosch má vyšetriť lúpežnú vraždu magistra a jeho syna vo vykradnutej lekárni. Zdá sa, že lúpež niekto nafingoval a vraždilo sa na objednávku. Zabijakov totiž nahrali kamery v lekárni a ukázali ich chladnokrvnosť a brutalitu.
Vyšetrovanie Harryho zavedie na úplne novú drogovú scénu a oboznámi ho s novou drogovou epidémiou, keď ročne zomierajú tisíce Američanov na užívanie syntetických opiátov farmaceutických koncernov.

Príbeh Dve tváre pravdy sa však začína otvorením starého prípadu, ktorý pred tridsiatimi rokmi Harry vyriešil. Je to prípad sériového násilníka a vraha, ktorého dostal za mreže na doživotie. Išlo o vraždu Danielle Skylerovej v roku 1987, no po čase sa zmenili vyšetrovacie postupy a vzorka DNA teraz usvedčila z vraždy iného človeka.
Spolu s Hallerom musia usvedčiť pôvodného páchateľa aj s jeho novými komplicmi a dopracovať sa k druhej tvári pravdy, ktorá môže človeka zničiť.

Michael Connelly výborne rozohral obidva prípady a priebežne ich strieda, stupňuje napätie a odkrýva nové stopy. Prečítajte si úryvok z tejto novej detektívky:

Bosch sedel v cele číslo 3 starého mestského väzenia v San Fernande a prezeral si materiály z jednej zo škatúľ prípadu Esme Tavaresovej, keď mu na mobil prišlo varovanie od Belly Lourdesovej z detektívneho oddelenia.
V skutočnosti bol tam, kde takmer vždy na začiatku týždňa: pri svojom provizórnom stole zo starých dverí, ktoré si požičal z dvora stavebného úradu a položil na dve škatule so spismi. Poslal Lourdesovej esemesku s poďakovaním, otvoril v telefóne príslušnú aplikáciu a zapol nahrávanie.
Mobil položil dolu displejom na stôl a čiastočne ho zakryl Tavaresovej spisom. Robil to len pre každý prípad. Netušil, prečo za ním v pondelok ráno idú pracovníci okresnej prokuratúry a jeho bývalého zamestnávateľa – losangeleskej polície. Nik mu nevolal, aby ho na to vopred pripravil, aj keď treba uznať, že v zamrežovanej cele aj tak nemá skoro žiadny signál. Na druhej strane však vedel, že nečakaná návšteva je často celkom úmyselný ťah. Od nedobrovoľného odchodu na dôchodok pred tromi rokmi bol jeho vzťah s LAPD prinajmenšom napätý a právnik mu radil, aby si všetku komunikáciu s políciou poctivo dokumentoval.
Kým na nich čakal, vrátil sa k rozčítanému spisu. Prezeral si výpovede z týždňov po Tavaresovej zmiznutí. Už ich študoval aj v minulosti, ale bol presvedčený, že spisy často obsahujú utajené stopy, vďaka ktorým sa dá rozlúsknuť aj veľmi starý prípad. Sú tam, treba ich len nájsť. Logický rozpor, nepovšimnutý záchytný bod, protirečivá výpoveď, poznámka na okraji, ktorú narýchlo pripísal jeden z vyšetrovateľov – vďaka týmto a podobným nálezom už vyše štyri desaťročia rieši jeden zločin za druhým.
Tavaresovej prípad zabral celé tri škatule. Oficiálne išlo  len o nezvestnú, za pätnásť rokov sa však nazbieral takmer metrový štôs papierov. Za vraždu to neoznačili iba preto, lebo sa nenašlo telo.
Keď prišiel do San Fernanda ako dobrovoľník na prácu so starými prípadmi, pýtal sa náčelníka Anthonyho Valdeza, čím začať. Náčelník, ktorý si tam už odkrútil dvadsaťpäť rokov, mu poradil, aby to skúsil s Esmeraldou Tavaresovou. Bol to prípad, ktorý Valdeza mátal ako vyšetrovateľa, no ako náčelník miestnej polície mu jednoducho nemohol venovať primeraný čas.
Za dva roky, čo tam robil, otvoril množstvo ďalších a takmer desať aj uzavrel. Bolo medzi nimi niekoľko vrážd a znásilnení. Keď mal trocha času, stále sa však vracal k Tavaresovej a voľné minúty ci hodiny trávil nad jej spisom. Aj jeho už začínala mátať. Bola to mladá mamička, ktorá zmizla a nechala po sebe dieťa spiace v kolíske. Možno to klasifikovali len ako prípad nezvestnej osoby, on však ani nemusel dočítať prvú škatuľu, aby mu bolo jasné presne to, čo náčelníkovi a ďalším vyšetrovateľom v minulosti. Esme Tavaresová nie je len nezvestná. Je mŕtva.
Počul, ako sa otvorili kovové dvere väzenia. Nasledovali kroky na betónovej podlahe pred trojicou ciel. Pozrel sa cez mreže a prekvapilo ho, koho vidí.
„Ahoj, Harry.“
Bola  to  jeho bývalá partnerka Lucia Sotová  s dvoma mužmi v obleku, ktorých nepoznal. Keďže mu o tom nedala vedieť vopred, okamžite spozornel. Zo sídla LAPD a okresnej prokuratúry v centre L. A. to bolo do San Fernanda minimálne trištvrte hodiny autom. Mala viac než dosť času, aby naťukala krátku správu v štýle „Hej, Harry, ideme k tebe“. Ona to však neurobila, takže musel predpokladať, že tí dvaja neznámi ju už vopred umlčali.
„Dlho sme sa nevideli, Lucia,“ odvetil. „Ako sa máš, partnerka?“
Zdalo sa, že ani jeden z návštevníkov nemá chuť ísť za ním do cely, aj keď prerobenej na kanceláriu. Vstal teda od stola, zobral si spod spisov mobil a vopchal si ho do náprsného vrecka displejom k telu. Potom pristúpil k mrežiam a prestrčil cez ne ruku. S Luciou si síce občas telefonovali a esemeskovali, ale už ju naozaj pár rokov nevidel. Zmenila sa.
Schudla, vyzerala utiahnuto a strhane, čierne oči mala plné obáv. Ruku mu stisla len veľmi letmo, ale silne. Jasne mu naznačovala, aby si dal pozor.

Milan Buno, literárny publicista