Menej známe fakty o živote Štúra publikoval v biografii Tomáš Winkler

Bratislava 7. augusta (TASR) - Keď v roku 1976 vo vydavateľstve Tatran v Bratislave v edícii Hviezdoslavova knižnica vyšiel prvý zväzok „biografických miniatúr slovenských spisovateľov“ Kto proti osudu, začal sa na verejnosti odohrávať dosť dramatický príbeh tohto diela. Jeho oficiálnym autorom bol prozaik Peter Štrelinger, no zopár zasvätených a dôveryhodných vedelo, že spoluautorom diela je aj Tomáš Winkler, ktorý bol pre vládnucu partajnú moc nežiaducim autorom a nemohol verejne publikovať. Tajomstvo sa podarilo udržať ešte celých desať rokov, a tak v roku 1978 mohol vyjsť aj druhý zväzok diela, no stále len pod menom Petra Štrelingera. Tento drobný „literárno-politický pitaval“ dospel k svojmu verejnému rozuzleniu až po novembri 1989. Svedčí o tom aj druhé, doplnené vydanie diela v roku 2014 vo Vydavateľstve Matice slovenskej v Martine. Tentoraz sú nad názvom Kto proti osudu podpísaní obaja autori - Peter Štrelinger a Tomáš Winkler.


Kniha obsahuje 34 biografických miniatúr slovenských spisovateľov, od Jána Hollého až po Júliusa Barča-Ivana. Sú napísané postupmi umeleckej prózy. Životopisná miniatúra o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zanechať stopu života je treťou v poradí. Málokto si to asi všimne, no je najdlhším textom v súbore týchto miniatúr. Na rozdiel od ostatných, ktoré sa sústreďujú na jednu dramatickú udalosť zo života tvorcu, táto populárnym štýlom sprístupňuje celý životopis Ľudovíta Štúra. Od detstva až po predčasnú smrť. Jej autorom je Tomáš Winkler a do textu zakomponoval viaceré pozoruhodné, no menej známe fakty a udalosti. Napríklad: „Štúr odchádza zo školy do rodného Uhrovca už ako Velislav. On bol totiž prvý v Spoločnosti, čo prijal slovanské prímenie, ako svedčí o tom zápis v jeho aktoch zo 6. januára 1833, teda ako sedemnásťročný. Bolo teda len otázkou času, kedy sa muž s prímením Velislav vráti späť od rodičov do Bratislavy k tým, na čelo ktorých sa môže postaviť.“ A čoskoro sa aj postavil. A hneď to bolo poznať. Len čo sa stal podpredsedom spoločnosti, táto „podstatne zmenila štýl svojej práce - nesústreďuje sa len na činnosť dovnútra, ale najmä navonok, čo sa prejavuje v listovom styku. Obnovujú sa staré známosti, okamžite sa odpovedá na listy, dokonca na také, na ktoré neodpovedali dva roky, nadväzujú sa kontakty s bývalými členmi Spoločnosti, ktorí žijú roztrúsení po Slovensku, lýceum a Spoločnosť navštevujú významní vedci a spisovatelia zo zahraničia, vítajú ich tu s náležitou úctou.“

Zo školských dokumentov sa dozvieme, že Štúr chcel byť verejným činiteľom alebo kňazom, čiže „politicus alebo theologus“. A podľa toho si vyberal aj prednášky. Lenže na štúdiách v Halle fyzicky dospel a intelektuálne dozrel. Preto bez mihnutia oka odmietol veľmi lukratívnu ponuku na miesto profesora teológie na lýceu v Kežmarku. Winkler uvádza: „Na príčine je jeho nechuť k teológii, navyše, keby mu hocikto ponúkol ešte výnosnejšie miesto, ani to neprijme, 'pretože zničené by tým boli moje zámery, o ktorých však vy nič neviete, vedieť nemôžete'“. Tak napísal spolužiakom z Halle do Bratislavy. Už vtedy bol definitívne rozhodnutý. A nič na tom nezmenil ani ľúbostný cit, ktorý naň doľahol pri návrate domov v Hradci Králové po stretnutí s Máriou Pospíšilovou.

Táto životopisná miniatúra o Ľudovítovi Štúrovi vypovedá o jeho mimoriadnych organizačných schopnostiach a o jeho neustálom pracovnom nasadení.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR