Mečiar, Fico aj Moravčík. Slovensko už viedli piati premiéri a jedna premiérka

Vládu SR viedol od 1. januára 1993 do 14. marca 1994 a od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998

Vstup do politiky po Nežnej revolúcii

Bývalý podnikový právnik a neskorší dvojnásobný premiér samostatnej Slovenskej republiky Vladimír Mečiar do politiky vstúpil krátko po Nežnej revolúcii, keď ho hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) kooptovalo do slovenskej vlády národného porozumenia ako republikového ministra vnútra.

Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa opäť ako nominant VPN stal aj slovenským premiérom. S hnutím, ktoré ho na tento post nominovalo, sa však Mečiar čoskoro rozišiel.

Odvolanie z postu premiéra

V posledných československých parlamentných voľbách v roku 1992, ktoré Vladimírovi Mečiarovi de facto zabezpečili aj kreslo prvého premiéra nezávislého Slovenska, stál na čele Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS).

Rok po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v marci 1994 poslanci Národnej rady SR vyslovili Vladimírovi Mečiarovi nedôveru pre jeho autoritatívny štýl vládnutia. Prezident Michal Kováč ho z premiérskeho postu odvolal a vymenoval novú vládu na čele s Jozefom Moravčíkom zo vznikajúcej Alternatívy politického realizmu (APR).

Závažné kauzy počas jeho vlády

Vladimír Mečiar, ktorý sa v tom čase tešil značnej popularite, sa ešte v tom istom roku po víťazstve HZDS v jesenných predčasných voľbách na premiérsku stoličku vrátil a prezident republiky ho v decembri 1994 opäť vymenoval za predsedu vlády.

Nasledujúce obdobie jeho vlády sa vyznačovalo mnohými závažnými kauzami, kontroverznými rozhodnutiami a podozreniami zo zneužívania moci. Dianie na Slovensku znepokojovalo aj Európsku úniu (EÚ). Krajina sa pomaly dostávala do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jej skorým prijatím do EÚ ani do NATO.

Vystriedal ho Dzurinda

Zmenu na premiérskom poste priniesli až septembrové parlamentné voľby v roku 1998. Vladimírovi Mečiarovi sa napriek opätovnému víťazstvu HZDS nepodarilo zostaviť vládu a na premiérskom poste ho vystriedal Mikuláš Dzurinda z novovytvorenej Slovenskej demokratickej koalície (SDK).

Po odchode do opozície sa Vladimír Mečiar v roku 1999 neúspešne uchádzal o post hlavy štátu v prvých priamych prezidentských voľbách. V druhom kole volieb ho s rozdielom zhruba pol milióna hlasov porazil Rudolf Schuster (SOP).

Rovnako dopadol aj o päť rokov neskôr v prezidentských voľbách v roku 2004, keď sa v druhom kole voliči rozhodli podporiť jeho protikandidáta Ivana Gašparoviča.
 

Vládu SR viedol od 16. marca 1994 do 13. decembra 1994

Funkcia ministra zahraničných vecí

Právnik a vysokoškolský pedagóg do politiky vstúpil ako poslanec parlamentu za VPN a neskôr kandidoval aj za HZDS. V poslednej federálnej vláde viedol československé Ministerstvo zahraničných vecí, od marca 1993 funkciu ministra zahraničných vecí zastával aj v prvej Mečiarovej vláde (od vzniku samostatnej SR).

Dočasná vláda

Dočasnú vládu na čele s premiérom Jozefom Moravčíkom zo vznikajúcej APR (ktorá sa neskôr stala súčasťou Demokratickej únie Slovenska (DEÚS) vymenoval vtedajší prezident Michal Kováč v marci 1994 po tom, ako predtým z postu predsedu slovenskej vlády odvolal Vladimíra Mečiara (HZDS).

Moravčíkova vláda mala krajinu viesť až do predčasných volieb, ktoré sa konali na prelome septembra a októbra toho istého roku.

V predčasných voľbách do Národnej rady SR napokon zvíťazila koalícia HZDS a Roľníckej strany Slovenska (RSS) na čele s Vladimírom Mečiarom, ktorý sa tak po deviatich mesiacoch v decembri 1994 do premiérskeho kresla opäť vrátil.

Primátor Bratislavy

Jozef Moravčík sa po voľbách stal poslancom parlamentu za Demokratickú úniu (DÚ), ktorá vznikla spojením DEÚS a Národno-demokratickej strany (NDS).

Z parlamentnej politiky odišiel o štyri roky neskôr krátko pred voľbami do NR SR. V rokoch 1998 až 2002 bol primátorom Bratislavy.
 

Vládu SR viedol od 30. októbra 1998 do 15. októbra 2002 a od 15. októbra 2002 do 4. júla 2006

Neúspešná kandidatúra na post predsedu KDH

Vyštudovaný dopravný inžinier a neskorší dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda do slovenskej politiky vstúpil ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) na začiatku deväťdesiatych rokov.

V hnutí bol od roku 1993 podpredsedom pre ekonomiku a vo vláde Jozefa Moravčíka bol ministrom dopravy, spojov a verejných prác. V novembri 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému.

Prvá Dzurindova vláda

Do premiérskeho kresla sa Mikuláš Dzurinda dostal ako predseda účelovo založenej volebnej strany Slovenská demokratická koalícia (SDK), ktorú pred parlamentnými voľbami v roku 1998 dočasne vytvorilo niekoľko vtedajších opozičných politických strán vrátane jeho materského KDH.

V prelomových jesenných voľbách do národnej rady SR sa už Mečiarovmu HZDS napriek jeho volebnému víťazstvu nepodarilo vytvoriť vládnu koalíciu a novú vládu Slovenskej republiky zostavoval volebný líder a predseda SDK Mikuláš Dzurinda, ktorý v októbri 1998 nahradil dvojnásobného slovenského premiéra Vladimíra Mečiara (HZDS).

Druhá Dzurindova vláda

Mikuláša Dzurindu volebný výsledok a vznik proreformnej vlády povzbudil a spolu s niekoľkými svojimi ministrami sa napriek pôvodnej dohode už do svojich materských strán nevrátili. V roku 2000 založili Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ), ktorá v nasledujúcich predčasných voľbách v roku 2002 skončila tak ako pred štyrmi rokmi až za víťazným HZDS.

Obmedzený koaličný potenciál však Mečiarovmu hnutiu zmaril plány byť súčasťou novej vlády. Do čela novej koaličnej vlády sa preto po druhýkrát postavil Mikuláš Dzurinda, tentokrát už ako líder SDKÚ.

KDH opustilo koalíciu

V priebehu volebného obdobia začala popularita vlády aj jej predsedu Mikuláša Dzurindu pre spory a vzájomné obviňovanie medzi koaličným partnermi postupne klesať. Dzurindova vláda sa udržala až do februára 2006, keď odmietla predložiť návrh Zmluvy o výhrade vo svedomí na rokovanie parlamentu, KDH opustilo koalíciu.

Slovensko sa ocitlo pred predčasnými parlamentnými voľbami, ktoré napokon znamenali aj koniec Dzurindovho pôsobenia na poste slovenského premiéra.

V júnových voľbách v roku 2006 totiž po prvýkrát zvíťazila strana Smer – sociálna demokracia (Smer-SD) a po nich do premiérskeho kresla zasadol jej predseda Robert Fico.
 

Vládu SR viedol od 4. júla 2006 do 8. júla 2010, od 4. apríla 2012 do 23. marca 2016 a od 23. marca 2016 do 22. marca 2018

Založil stranu Smer

Právnik a neskorší trojnásobný slovenský premiér Robert Fico do parlamentných lavíc prvýkrát zasadol počas federácie ako poslanec Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá bola priamym pokračovateľom totalitnej Komunistickej strany Slovenska (KSS).

Do KSS Robert Fico vstúpil ako študent v roku 1987. Poslancom SDĽ bol do roku 1999, keď ju pre nezhody opustil a založil stranu Smer, ktorá chcela byť alternatívou voči vtedajšej koalícii aj opozícii (tretia cesta).

Vystriedal Dzurindu

Strana však postupne integrovala takmer celé ľavicové politické spektrum a pod novým názvom Smer – sociálna demokracia (Smer-SD) zvíťazila v predčasných parlamentných voľbách v roku 2006. Po vytvorení koalície so SNS a Mečiarovou ĽS-HZDS Robert Fico vystriedal dvojnásobného premiéra Mikuláša Dzurindu a prvýkrát sa postavil do čela slovenskej vlády.

Strana Smer-SD zvíťazila aj v nasledujúcich voľbách v roku 2010. Volebný výsledok jeho bývalých koaličných partnerov už Robertovi Ficovi neumožnil zostaviť vládu a novou slovenskou premiérkou sa stala Iveta Radičová (SDKÚ-DS).

Šanca na návrat do premiérskeho kresla sa Robertovi Ficovi naskytla v roku 2012 v marcových predčasných voľbách, ktoré sa konali po páde Radičovej vlády v októbri 2011, keď v NR SR spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Smer-SD v nich dosiahol rekordný volebný zisk 44,41 percenta hlasov, čo Robertovi Ficovi a jeho strane umožnilo zostaviť prvú jednofarebnú vládu od roku 1989.

Kandidát na prezidenta

Na jar 2014 sa úradujúci premiér Robert Fico rozhodol uchádzať aj o post hlavy štátu, v druhom kole volieb ho však porazil neskorší prezident Andrej Kiska.

Predsedovi Smeru sa napriek postupne klesajúcej popularite podarilo napokon zostaviť vládu aj po voľbách do Národnej rady v roku 2016, keď do koalície zo Smerom okrem SNS vstúpili aj strany Most-Híd a Sieť. Robert Fica sa tak stal po tretíkrát slovenským premiérom. V septembri 2016 sa vládna štvorkoalícia zmenila na trojkoalíciu, keď časť poslancov Siete vstúpila do poslaneckého klubu vládneho Mostu-Híd.

Demisia po vražde novinára a jeho snúbenice

O premiérske kreslo Roberta Fica pripravili mohutné demonštrácie a marcová vládna kríza v roku 2018, ktorá nastala po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

Pod tlakom okolností jeho vláda podala demisiu a nahradil ju kabinet Petra Pellegriniho (Smer-SD). Robert Fico však naďalej zostal predsedom vládnej strany.
 

Vládu SR viedla od 8. júla 2010 do 4. apríla 2012

Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny

Sociologička a vysokoškolská pedagogička Iveta Radičová do politiky vstúpila na konci druhej Dzurindovej vlády v roku 2005, keď prijala ponuku stať sa ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.

Dovtedy sa, okrem krátkeho členstva v hnutí Verejnosť proti násiliu (1990-1992), politicky veľmi neangažovala. Po parlamentných voľbách v roku 2006 vstúpila do SDKÚ-DS a stala sa podpredsedníčkou strany.

Kandidátka v prezidentských voľbách

V roku 2009 Iveta Radičová neúspešne kandidovala v prezidentských voľbách. Takmer miliónová podpora, ktorú v nich získala, však presvedčila členov SDKÚ, aby Radičovú uprednostnili ako volebnú líderku v blížiacich sa voľbách do NR SR v roku 2010, a nahradila tak čoraz menej obľúbeného Mikuláša Dzurindu. Ten však naďalej ostával predsedom strany.

Prvá žena na čele vlády

V júnových parlamentných voľbách skončila SDKÚ-DS za stranou Smer-SD, ktorá voľby opäť vyhrala, ale Robert Fico už tentokrát novú vládu nedokázal zostaviť. Po dlhých koaličných rokovaniach sa to však podarilo líderke SDKÚ-DS.

Iveta Radičová sa stala prvou ženou, ktorá sa postavila do čela slovenskej vlády, a začiatkom júla 2010 na poste premiéra vystriedala Roberta Fica, ktorý so svojou stranou odišiel do opozície. Predseda SDKÚ-DS a bývalý dvojnásobný slovenský premiér Mikuláš Dzurinda sa v novej vláde stal ministrom zahraničných vecí.

Odchod zo strany aj z politiky

Pôsobenie kabinetu Ivety Radičovej sa vyznačovalo nezhodami v koalícii a rozpačitou podporou premiérky od vlastnej strany. Jej koaličná vláda padla nasledujúci rok v októbri 2011, keď premiérka účelovo spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde.

Poslanci zvolení za SaS a časť poslaneckého klubu Most-Híd napriek spojenému hlasovaniu euroval nepodporili a vláda prvej slovenskej premiérky dôveru nezískala. Slovensko opäť smerovalo k predčasným voľbám.

Po vyslovení nedôvery už Iveta Radičová vo voľbách nekandidovala a ohlásila svoj odchod z SDKÚ-DS aj politiky. Rekordný volebný zisk Smeru-SD v predčasných voľbách v roku 2012 umožnil Robertovi Ficovi zostaviť „jednofarebnú“ vládu a do premiérskeho kresla sa vrátil v oveľa silnejšej mocenskej pozícii.
 

Vládu SR viedol od 22. marca 2018 do 21. marca 2020

Poslanec za stranu Smer-SD

Vyštudovaný ekonóm Peter Pellegrini (Smer-SD) začínal v parlamentnej politike v roku 2002 ako asistent poslanca Ľubomíra Vážneho (Smer). Po parlamentných voľbách v roku 2006 za stranu Smer – sociálna demokracia (Smer-SD) do parlamentných lavíc zasadol ako poslanec.

Neskôr bol štátnym tajomníkom ministerstva financií, stal sa podpredsedom Smer-SD a krátko viedol aj Ministerstvo školstva. V novembri 2014 nahradil na poste predsedu Národnej rady odstupujúceho Pavla Pašku (Smer-SD). Po voľbách v roku 2016 bol podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu.

Premiérom po demisii Ficovej vlády

Príležitosť stať sa premiérom sa Pellegrinimu naskytla po demisii vlády Roberta Fica pred dvoma rokmi v marci 2018. Vtedajší premiér a predseda Smeru-SD sa ňou snažil vyriešiť vládnu krízu, ktorá nastala pod tlakom masových demonštrácií. Tie sa po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice konali po celej krajine a boli reakciou na podozrenia premiéra a strany Smer-SD na prepojenie s kauzami, o ktorých zavraždený novinár písal.

Do čela rekonštruovanej vlády Petra Pellegriniho vymenoval vtedajší prezident Andrej Kiska 22. marca 2018. Personálne zmeny, ktoré sa v novej vláde udiali, však boli minimálne.

Druhé miesto v parlamentných voľbách 2020

Úradujúci premiér Peter Pellegrini vstupoval do tohtoročných volieb do Národnej rady SR aj ako volebný líder Smeru-SD. Po štyroch volebných víťazstvách za sebou sa strana napokon musela zmieriť s druhým miestom.

Víťazom februárových parlamentných volieb sa stalo hnutie Igora Matoviča Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). Jeho líder sa spolu so stranami Sme rodina, Sloboda a Solidarita (SaS) a Za ľudí dohodol na vytvorení vládnej koalície.

Novú vládu Slovenskej republiky na čele s premiérom Igorom Matovičom prezidentka Zuzana Čaputová vymenuje v sobotu 21. marca 2020 .