Maverick: Drsný román Slováka v nemeckej armáde

Posledná tohtoročná knižka z vydavateľstva Evitapress je minimálne z jednej stránky netradičná - jej autorom je totiž muž. Človek, ktorý na vlastné oči videl vojnové hrôzy v Afganistane, Kongu aj Kosove, ponúka svoj autentický príbeh Mavericka. „Nebolo mojím cieľom napísať knihu výhradne pre mužov. Maverick je predovšetkým príbeh človeka, zhodou okolností človeka, ktorý pracuje pre armádu. Táto knižka nie je „akčný film“, kde sa strieľa a tečú potoky krvi. Zachytáva napríklad aj to, ako sa vojakom po návrate z misií menia ich vzťahy s ľuďmi „civilistami“, hlavne s partnerkami. Verím preto, že si knihu rady prečítajú aj ženy,“ uviedol Marek Adamík, ktorý pri písaní knihy spolupracoval s Evou Bacigalovou.


Príbeh profesionálneho vojaka

Po rozvode rodičov odchádza Marek ešte ako dieťa žiť spolu s mamou do Nemecka. V osemnástich rokoch nemá ako väčšina mladých ľudí jasnú predstavu, čo chce vlastne v živote robiť - rozhodne sa preto vstúpiť do nemeckej armády. Z typicky „chlapčenských“ pohnútok - aby sa venoval bojovým umeniam, zlepšoval si kondíciu a zažil niečo vzrušujúce. Nezaváha preto ani vo chvíli, keď po výcviku dostane ponuku ísť ako profesionálny vojak s krycím menom Maverick na misiu do Afganistanu. Prvýkrát je konfrontovaný s ozajstným konfliktom, so skutočným nebezpečenstvom, so smrťou. Jeho ďalšou misiou je africké Kongo a ďalšou Kosovo.

Ukážka z knihy

Ženy chodili po ulici zahalené, niektoré v šatke okolo hlavy, no väčšina stále v burkách len s malým otvorom na oči. Bolo zakázané akýmkoľvek spôsobom sa ich dotýkať, dokonca aj keď v Kábule vybuchla bomba a my sme prišli situáciu riešiť, vyšetriť a vyčistiť priestor, ani v tej najväčšej tlačenici zúfalých, plačúcich a vystrašených ľudí, ktorých sme potrebovali dostať odtiaľ preč, sme ženy nemohli ani len chytiť za rameno a usmerniť „tadiaľto, prosím“. Vojaci v Afganistane si dokonca museli vymeniť slnečné okuliare - zrkadlové za klasické tmavé. Kdesi totiž vznikla a bleskovo sa rozšírila fáma, že cez zrkadlovky vojaci vidia ženy nahé!

Najčastejšie nás na obhliadkach sprevádzali deti, či sme išli pešo, alebo autom.
„Mister, mister! Water, water,“ vykrikovali na nás s vysmiatymi tvárami a s natiahnutými rukami. Priemerný príjem sedemčlennej rodiny v Afganistane je 1,15 dolára na deň, vyžobrať čokoľvek na ulici určite pomôže. Voda bola dokonca aj pre deti cennejšia ako cukríky. Vždy sa z nich vytvoril zhluk, hlučná skupinka od trojročných štupľov až po štrnásť-, pätnásťročných tínedžerov, ktorí mali štupľov na starosti. Výskali od radosti, keď sme im pár fliaš pitnej vody rozdali. Jedno chlapča sa dokonca od ostatných dosť odlišovalo, na Afganca mal ten drobec netradične svetlé kučeravé vlasy. A obrovské dôverčivé hnedé oči.
„Aab michahi?“ spýtal som sa ho, či chce aj on vodu. Až podskočil od radosti. Podal som mu pollitrovku a sprisahanecky na neho žmurkol.
Medzi ostatnými deckami to v tej chvíli zašumelo, ozval sa smiech, ale tentoraz iný. Nebol to smiech, bol to výsmech! Začali gestikulovať a čosi nahnevane vykrikovať. Odkiaľsi zozadu dokonca niekto do mňa hodil hlinu.
A potom niekto ďalší a ďalší.
Rýchlo sme odtiaľ vypadli.
„Bože, ja som kretén!“ uvedomil som si v tej chvíli, keď sa to stalo. Pritom niekoľkokrát nám to na príprave zdôrazňovali - v Afganistane nesmieme v žiadnom prípade na nikoho žmurkať, žmurknutie sa totiž u nich chápe ako jednoznačná ponuka chcem ťa pretiahnuť. A ja to naznačím päťročnému chlapcovi, bingo!

Pozor sme si museli dávať aj pri neformálnych rozhovoroch s Afgancami - nebolo vhodné, aby si pri sedení človek preložil jednu nohu cez druhú. Afganci veria, že zlá energia do nás vstupuje hlavou a odchádza do zeme nohami. Ak však nohu zdvihnete a chodidlo smeruje na niekoho iného, zlú energiu vyžarujete priamo na neho. Domáci to považujú za neslušné gesto a cítia sa nesvoji. My sme však v Afganistane „hostia“, my by sme mali rešpektovať ich zvyky, nie oni naše.
Ale zas treba priznať aj to, že na niektoré naše zvyky si zvykali celkom radi.
Po nafte do áut sme sa našim kolegom v polícii chceli za dobrý čaj a pravidelný prísun užitočných informácií odvďačiť aj niečím iným.
„Čo by vás osobne potešilo, kapitán?“ spýtal sa Fischer šéfa miestnych policajtov na ďalšej našej neformálnej návšteve.
„Nafta nás vždy poteší, veď viete.“
Mávol rukou. Potom si ňou pošúchal zarastenú bradu.
„Ibaže by...“
„Áno? Čo by to mohlo byť? Ak to bude len trochu v našich silách, určite vám vyhovieme.“
Afganec stlmil hlas a naklonil sa k Fischerovi.
„Nemáte nejaké pornočasopisy?“
Doniesli sme mu jeden, ktorý už prešiel mnohými rukami, bol obchytkaný, stokrát prečítaný, ale zachovalý. O niečo také sa na misii každý majiteľ vzorne stará.
Policajt prevracal oči už pri pohľade na pomerne distingvovanú titulnú fotku, nad obsahom zostal stáť v nemom úžase. On zrejme niečo také držal v ruke prvýkrát v živote.
„Prečo to tie dievčatá robia?“
Takáto otázka môže pri listovaní v pornočasopise prísť na um asi naozaj len obyvateľovi krajiny tretieho sveta. Polhodinu sme mu vysvetľovali, prečo sú u nás ženy ochotné pózovať nahé a dokonca sexovať pred fotoaparátom, napríklad, že ich to jednoducho baví alebo to robia pre peniaze.
„Aha,“ bola jeho jediná zarazená reakcia. Časopis po zbežnom prelistovaní opatrne uložil do zásuvky v stole. Na moje obrovské prekvapenie nám ho však pri ďalšej návšteve vrátil. „Mal by som problém, ak by sa o tom dozvedel mulla,“ povedal. Duchovný v jeho mešite bol pre neho zrejme veľkou autoritou, ak sa kvôli nemu dobrovoľne vzdal pornočasopisu. Pravda je však aj to, že aj nás nadriadení pokarhali. Podplácanie naftou tolerovali s prižmúrenými očami, ale robiť v islamskom Afganistane tiché dohody pomocou porna sa naozaj nepatrí...

Kniha Maverick vyšla 15. novembra 2011 vo vydavateľstve Evitapress.