30. novembra 2005

„Neurobil to prvýkrát,“ hovorí jeho otec Pavol. „Neznačil som si krížiky do kalendára, ale stalo sa to už tri razy.“ Chlapcova matka Alžbeta dodáva: „Vždy sa po dvoch, troch dňoch vrátil alebo sme ho našli.“
Rodičia sa zhodujú v tom, že posledný rok boli s tínedžerom Pavlom dosť veľké problémy. „Začalo sa to chodením do tej búdky,“ ukazuje otec na akúsi čakáreň pri železničnej trati. „Tam mal s kamarátmi fajčiarsky kútik.“ Rodičom vždy povedal, že ide do kostola miništrovať. „Stalo sa, že z domnelej návštevy kostola sa vrátil až o dva dni,“ tvrdí mama. Aj to ho musel priviesť otec. „Raz som ho dokonca naháňal na bicykli po ihrisku,“ poznamenáva. Pri divokej naháňačke spadol Pavol senior z bicykla a odrel si lakte. Nezbedník s tvárou anjela chodil aj poza školu. „Dodnes má vymeškaných 55 hodín,“ ukazuje nám Alžbeta list z učilišťa v Lopeji, kde sa učil za obrábača kovov. „Každé ráno išiel do školy, ale do budovy nevstúpil,“ pokračuje. Rodičia si s ním nevedeli dať rady, preto navštívili odborníka. „Dva razy sa liečil v psychiatrickej liečebni v Kremnici,“ hovorí otec. Zdá sa, že mu to však nepomohlo. Podľa Pavla a Alžbety mal syn nevyspytateľné správanie. „Keby som mu videla do hlavy, iste by som mohla niektorým veciam zabrániť,“ tvrdí matka. Napríklad tomu, aby ukradol 3-tisíc korún. V osudný deň ráno išiel mladý Pavol do školy. Tam však ako zvyčajne neprišiel. Ozval sa len večer kamarátke z liečenia v Kremnici. Poslednou spomienkou mamy na neho boli dva neprijaté hovory v mobile z predpoludnia toho istého dňa. „Na kriminálke mi povedali, že je to číslo nejakej telefónnej búdky,“ hovorí Alžbeta. Strápená žena verí, že jej syn žije. So slzami v očiach mu odkazuje: „Paľko vráť sa, všetci ťa tu máme radi“.
Ján Krempaský