Marška otvára históriu kamenného divadla

Zdenka Pašuthová a Rudolf Hudec s kolektívom tvorcov siahli do studnice historických materiálov preto, aby sme si my urobili obraz o počiatkoch profesionálneho umenia na Slovensku.Po prečítaní knihy som položila zopár otázok autorke Zdenke Pašuthovej. 

 

 

 

 

Prvým podnetom bolo samotné objavenie Denníka medzi dokumentmi špecializovaného Archívu Divadelného ústavu a odkaz môjho dlhoročného pedagóga, dnes už zosnulého doc. PhDr. Jána Jaborníka (významného divadelného kritika a historika). Bol presvedčený, že Denník treba vydať. Druhou veľkou výzvou bolo stretnutie so spoluautorom a správcom archívu – PhDr. Rudolfom Hudecom. Tieto podnety vyústili do nákazlivého nadšenia. Tam pramení aj základný motív pre vypracovanie podrobného vysvetľujúceho komentára a doplnkových kapitol. Každý z nás Denník čítal inak – Rudolf Hudec skôr z pohľadu historika a ja z pohľadu divadelníčky. Pokladali sme za dôležité podeliť sa o obidva pohľady a  skúsenosti.

Stretávali ste sa často s nevedomosťou o týchto faktoch?

 

Neoznačila by som daný stav priamo nevedomosťou, ale skôr „čiastočnou vedomosťou“. Tým, že Marška v pôvodnej zostave existovala iba jednu sezónu a hrávala iba deväť mesiacov (od októbra 1921 do júna 1922), divadelní historici jej venovali len okrajovú pozornosť. Nedostatok pramenných materiálov, či skôr ich útržkovitosť v podstate neumožňovali zrekonštruovať jej činnosť a pôsobenie v takom rozsahu, ako nám to umožnil dôkladný prieskum Denníka a prameňov, na ktoré odkazoval.  

Paralelne však existoval, alebo začínal existovať aj "kamenný" súbor.

 

Áno, Slovenské národné divadlo (ďalej len SND) malo v tomto čase dve činohry. Jednu stálu v Bratislave (jej prvá premiéra sa odohrala v marci 1920) a jednu zájazdovú – Maršku, ktorej oficiálny názov bol SND II. Stála činohra sa však vyvíjala ako enkláva českej divadelnej kultúry. Vznikla zo súboru Východočeskej divadelnej spoločnosti pod vedením Bedřicha Jeřábka, ktorý bol prvým riaditeľom SND. SND II. vzniklo ako činohra pre slovenský vidiek

Konkurzy do Maršky sa vykonávali medzi amatérmi a nadšencami. V čom to podľa vás bolo prínosom pre Maršku. Bola tam aj istá nezaťaženosť?

 

Divadelné skúšky do Maršky boli starostlivo naplánované. Prvé z nich sa konali veľmi prezieravo v najživšom centre ochotníckeho divadelného života – v Turčianskom Svätom Martine, druhé kolo (po ich neúspechu) v Bratislave. Medzi členmi komisie boli výrazne zastúpené slovenské kultúrne inštitúcie a Družstvo SND sa netajilo ambíciou vytvoriť slovenskejšiu činohru ako bola stála činohra SND. To bolo nepochybne prínosom. Skúšky však dopadli takmer fiaskom. Do konkurzu sa prihlásilo spolu iba 38 hercov a herečiek, z ktorých prijali troch Gašpara Arbeta, Jozefa Kella a Andreja Bagara – všetkých troch so skúsenosťami z ochotníckeho divadla.

 
Školstvo sa začalo formovať až v neskoršom čase...

 

Na Slovensku sme v tom čase nemali žiadnu vzdelávaciu inštitúciu pre oblasť divadelného umenia. Do Maršky však nastúpilo niekoľko profesionálne školených hercov z pražského konzervatória. Stalo sa tak najmä zásluhou Janka Borodáča, ktorý okrem Slovenky (Oľgy Országhovej) pre slovenskú kultúru získal i niekoľko českých umelcov. Medzi nimi napríklad aj Jana Sýkoru a Mariu Pochmannovú, vyd. Sýkorovú, ktorí splynuli so slovenskou kultúrou, ale i Karla Baláka, autora Denníka.

 

 

Marška mala dovedna 19 členov. Z toho piati boli Slováci (Janko Borodáč, Oľga Országová, Andrej Bagar, Jozef Kello, Gašpar Arbet). Tých v súčasnosti pokladáme za zakladateľskú hereckú generáciu. Ostatní členovia boli Česi. Dôležité však je, že väčšina z nich bola otvorená a priaznivo naklonená voči slovenskej kultúre. Napríklad i jeden z režisérov Maršky, Vilém Táborský, už počas angažmánu v stálej činohre SND inscenoval niekoľko slovenských pôvodných hier, ale aj hier z iných jazykov preložených do slovenčiny. Počas pôsobenia v Marške konzultoval repertoár s Jankom Borodáčom, dokonca hľadal učiteľov slovenčiny pre súbor.

V čom osvetľuje skutočnosti samotný denník.

 

Je veľmi príjemným zistením, že Denník našu divadelnú históriu neprevracia naruby, ale obohacuje ju. Osvetľuje a upresňuje fakty a, predovšetkým, prináša autentické svedectvo. Zachytáva atmosféru pre nás už dávno minulých čias. Na druhej strane prináša divadelníkom a hercom prekrásny opis toho, čo sa v divadle nemení – túžby po úspechu, sklamania z neúspechu, vzťahov na diaľku, finančných starostí, konfliktov v súbore, bohémskych posedení v kaviarňach a putikách, ale i prekrásnych chvíľ, keď je herec hviezdou.

Ak by ste mali porovnať dnešných umelcov z "kamenného" a tých kedysi?...

 

Tí dnešní to majú o čosi ľahšie. Slovenské národné už nie je slovenské len v názve. Slovenčina už má presné pravidlá výslovnosti (hoci povinné hodiny slovenčiny by sa ešte stále zišli...). Divadiel je toľko, že SND už nemusí mať činohru, ktorá kočuje po slovenskom vidieku. Herci nemusia spať v zdevastovaných hoteloch s plošticami, ani od dám nikto neočakáva, že nechajú kľúče na recepcii a poskytnú aj iné, ako herecké služby; kostýmy a ani herci sa nemusia prevážať z miesta na miesto vlakom... Ale predsa len, z Denníka cítiť niečo, čo vtedajší herci mali, a tým dnešným to akosi chýba. A to je viera. Vnútorné presvedčenie, že to, čo robia, nie je len zamestnanie, ktoré ich živí, ale povolanie, ktoré má hlbší zmysel.