Mária neverila, že je Ježiš Mesiášom...

Novinka Máriin testament sa dostal do užšieho výberu na udelenie ceny  Man Booker Prize. Je to skutočne pôsobivý a hlboko znepokojivý historický román nielen pre kresťanov.
Tóibínovo rozprávanie vytvára nádherne vymodelovaný portrét starnúcej Márie. Je to príbeh ženy, ktorá nechápe, prečo sa jej syn od nej odvrátil...

Rozprávačkou príbehu je Mária, ktorá po Ježišovom ukrižovaní býva v Efeze, kam utiekla s pomocou jeho učeníkov. Istý čas ju navštevujú dvaja muži, ktorí by radi zmanipulovali jej spomienky na syna tak, aby zodpovedali legende, ktorá sa rozšírila po jeho smrti. Mária sa zdráha potvrdiť fakty, ktoré sa v skutočnosti neudiali. Namiesto toho rozpráva, ako to všetko prežívala.

Keď sa dozvedela o nebezpečenstve, ktoré hrozí jej synovi v Jeruzaleme, pokúšala sa ho odhovoriť od cesty. Milovala svojho syna, zázraky, ktoré činil, pokladala za pravdivé, ale nebrala reči, že je Mesiášom, vážne. Naopak, čím viac Ježiš vystupoval v role Spasiteľa, tým jej bol cudzejší, a vôbec sa netají tým, že jeho nasledovníkov považuje za rojkov a sektárov.

 

Máriin testament nás núti zamyslieť sa  nad zmyslom smrti. Ako prežívajú tí, ktorých zasiahla smrť blízkeho človeka? Vyrovnajú sa niekedy s tým, že ich blízki museli zomrieť za politické alebo náboženské presvedčenie?
 

Začítajte sa do príbehu Máriin testament:

Prichádzajú teraz častejšie, obidvaja, a pri každej návšteve akoby mali so mnou aj so svetom čoraz menej trpezlivosti. Majú v sebe niečo nenásytné a drsné, v krvi im vrie surovosť, a keďže som to už zažila, viem to zacítiť, tak ako to zacíti zviera, ktoré sa chystajú uloviť.

Mňa sa však teraz nikto nechystá uloviť. Už nie. Starajú sa o mňa, pritlmeným hlasom sa ma vypytujú a pozorujú ma. Myslia si, že nechápem rafinovanú podstatu ich túžob. Teraz mi však neunikne nič okrem spánku. Spánok mi uniká. Možno som na spánok už pristará. Alebo už neexistuje nič, čo by som spánkom získala. Možno nepotrebujem snívať ani odpočívať.

Možno moje oči vedia, že čoskoro sa zavrú navždy. Ak sa to ukáže ako nevyhnutné, budem stále bdieť. Prejdem tou chodbou, keď sa rozvidnie, keď brieždenie pretisne do tejto izby svoje svetelné lúče. Mám vlastné dôvody na to, aby som všetko pozorovala a čakala. Pred posledným odpočinkom prichádza toto dlhé prebúdzanie.

A mne stačí vedieť, že sa to skončí.

Oni si myslia, že nechápem, čo je to, čo vo svete pomaly vyrastá; myslia si, že neviem, čo sa skrýva za ich otázkami, a že si nevšímam krutý tieň podráždenosti, ktorý sa objavuje na ich tvárach akoby zamaskovaný pod kapucňou alebo zamaskovaný v ich hlasoch, keď poviem niečo nerozumné alebo pochabé, niečo, čo nás nikam neprivedie. Keď sa zdanlivo nepamätám na niečo, čo si podľa nich musím pamätať. Sú priveľmi uzavretí vo svojich rozľahlých a nenásytných túžbach a priveľmi otupení zvyškami hrôzy, ktorú sme vtedy zakúsili všetci, aby si všimli, že si pamätám všetko. Pamäť mi zapĺňa telo rovnako ako krv a kosti.

Páči sa mi, že ma živia, platia mi za šaty a chránia ma. A ja sa im za to odplatím tak, že pre nich urobím, čo budem môcť, ale nič viac. Tak ako nemôžem dýchať za niekoho iného alebo nemôžem pomôcť srdcu niekoho iného, aby tĺklo, ani jeho kostiam, aby nezoslabli, a ani jeho telu, aby sa nescvrkávalo, nemôžem ani povedať viac, než dokážem povedať. A viem, ako hlboko ich to znepokojuje, a mohlo by mi to na tvári vyčariť úsmev, táto vážna potreba pochabých príbehov alebo prefíkaných jednoduchých šablón v rozprávaní o tom, čo sa nám všetkým stalo, ibaže ja som už zabudla, ako sa mám usmievať. Už necítim potrebu usmievať sa. Tak ako som už necítila potrebu roniť slzy. Mala som obdobie, keď som si myslela, že mi vlastne už nijaké slzy nezostali, že som spotrebovala celú svoju zásobu, ale mám šťastie, že takéto bláznivé myšlienky u mňa nikdy nezotrvajú dlhšie a rýchlo ich nahradí to, čo je pravdivé.

Ak však slzy potrebujete, vždy sa nejaké nájdu. Slzy vytvára telo. Ja už slzy nepotrebujem a to by mala byť úľava, ale ja úľavu nevyhľadávam, lebo potrebujem iba samotu a trochu pochmúrneho uspokojenia, ktoré pramení z istoty, že už nepoviem nič, čo nie je pravda.

Z tých dvoch mužov, čo za mnou prichádzajú, jeden s nami zostal až do konca. Vtedy sa vyskytli chvíle, keď sa ku mne správal vľúdne a bol ochotný objímať ma a utešovať, tak ako je teraz vždy pripravený netrpezlivo sa mračiť, keď sa príbeh, ktorý mu rozprávam, nezmestí do akýchsi medzí, ktoré on určil. Ešte stále však vidím

náznaky tej vľúdnosti a zavše sa mu do očí vráti aj ten svit, ale potom si vzdychne a vráti sa k svojej práci, vypisuje listy jeden za druhým a používa v nich slová, o ktorých vie, že ich neviem prečítať, vykresľuje v nich všetko, čo sa stalo na tom kopci, ako aj to, čo sa udialo v predchádzajúcich a nasledujúcich dňoch. Žiadala som ho, aby mi tie slová nahlas prečítal, ale on nechce. Viem, že písal o udalostiach, ktoré nevidel ani on, ani ja. Viem aj to, že dal podobu tomu, čo som ja prežila a čoho bol on

svedkom, a že urobil všetko pre to, aby ľudia tým slovám pripisovali patričnú váhu a aby im načúvali.

Pamätám si až príliš veľa; som ako vzduch pokojného dňa, ktorý je po celý čas nehybný a nedovolí, aby niečo uniklo. Kým svet zadržiava dych, ja si uchovávam v sebe spomienky.