Marešová:Firmy robia výrobky v rýchlosti,na kvalitný dizajn nie je čas

Bratislava/Praha 21. októbra (TASR ) - Dobrý dizajnér by radšej ako pekné, no samoúčelné predmety nemal vymyslieť nič. Mladá česká dizajnérka Anna Marešová toto krédo spomenula vo svojej dizertačnej práci, aby charakterizovala udržateľný dizajn. Úspechy žne na rôznych poliach, aj so svojimi intímnymi pomôckami pre ženy, aj so staršími typmi električiek v novom šate. Jej vzorom je československý dizajn v 60-tych rokoch minulého storočia s čistými a ladnými tvarmi, prezradila v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ako ste sa dostali k priemyselnému dizajnu?-

Mojou prvou profesiou bola produkčná. Bola to výborná škola, ktorú som ocenila neskôr po založení vlastnej firmy. Zo skúseností, ktoré som získala, čerpám doteraz. Produkčná sa však stále o niekoho stará, no ja som mala v sebe skôr motiváciu vytvoriť niečo vlastné. Moja mama je výtvarníčka a otec fyzik, čo prináša zrejme ideálnu kombináciu technického a umeleckého smerovania práve pre dizajn. Vždy ma lákal, no nemala som za sebou umeleckú školu a prišlo mi trúfalé hlásiť sa na tento odbor. No učila som sa kresliť a vyskúšala šťastie najskôr na odbor textilný dizajn a móda, pretože som vždy rada šila. Tam ma dva razy po sebe nezvali. Po tretí raz som to skúsila už na produktový dizajn a brala som to ako hop alebo trop. A vyšlo to. Až tam som došla na to, že dizajn nemá mať len estetickú stránku, ale aj funkčnosť a užitočnosť.

-V tom je asi aj veľká výzva pre dizajnérov, navrhovať pekné, no zároveň plne funkčné predmety...-

Dobrý dizajn by si spotrebiteľ ani nemal všimnúť, keď si napríklad sadne na pohodlnú stoličku. Mnoho pomôcok v kuchyni, ako sú napríklad krájače na knedle, berieme ako úplnú samozrejmosť, no niekto ich musel navrhnúť, tak, aby boli estetické a zároveň aj plnili svoju funkciu.

-Čo vás inšpirovalo pri dizajne? Mali ste nejaké vzory?-

Keď som mala 25 rokov, tak som v Londýne navštívila výstavu britského dizajnéra Jaspera Morrisona, kde prezentoval aj produkty bežnej spotreby ako toastovač alebo rýchlovarnú kanvicu. Veľmi sa mi to páčilo a priam uchvátilo. Vytvoril nadčasový dizajn, ktorý môže pri každodennej potrebe slúžiť celé roky. Jeho tvorba veľmi pripomína produkty zo 60-tych rokov minulého storočia s čistými a jednoduchými vzormi a tvarmi. V mnohých prípadoch sú tieto predmety funkčné doteraz. Toto je smer, ktorý sa mi páči a ovplyvňuje ma.

-Presne v tomto období zažívala svoje najslávnejšie časy aj československá dizajnérska škola. Ovplyvnila vás pri tvorbe?-

Pre mňa je veľkou inšpiráciou. Ešte stále majú tisíce domácností zásuvky, vysávače, fény alebo iné predmety, ktoré boli typické pre túto dobu. Vtedajší produktoví dizajnéri boli v skutočnosti väčšinou sochári. Výrobky, ktoré navrhovali, sú doteraz z hľadiska dizajnu špičkové. Spomenula by som Františka Kardausa, ktorý navrhol električku T3, ktorú dodnes vidno v našich uliciach, alebo Miroslava Navrátila, ktorý vytvoril ikonickú sedačku do tejto električky.

-Čím to bolo, že v tom čase vynikala československá dizajnérska škola?-

Myslím si, že to súvisí s dobou, v ktorej tvorili. Ako výtvarníci a sochári nemali toľko možností tvoriť a prejaviť sa vo voľnom umení, tak skúšali šťastie v úžitkovom dizajne. Dali do neho svoje výtvarné nadanie a výsledkom bolo mnoho nadčasových výrobkov. Vo veľkom sa vtedy začali používať plasty a množstvo firiem to podnietilo vytvárať nové produkty. Aj v dizajne bolo cítiť uvoľnenú atmosféru 60-tych rokov. O dekádu neskôr sa už dal vypozorovať vplyv normalizácie aj na túto oblasť. Dizajn stagnoval tiež, neprichádzali nové formy, nové výrobky a stále sa používali tie, ktoré vznikli o desaťročie skôr. Neskôr to prispelo ku konzumnému boomu po roku 1989, keď všetci chceli mať akékoľvek iné tovary, pochádzajúce zo Západu, bez ohľadu na ich kvalitu. Posledné roky sa však opäť vraciame k tomu, čo sa vymyslelo v 60-tych rokoch a čo sa ukazuje, že bolo skvelé.

-Žijeme v dizajnérskom retro období?-

Povedala by som, že áno. Ľudia si uvedomujú, že vtedy bola podstatne pomalšia doba. Bolo viac času na vývoj produktov, na vyhranie sa s ich dizajnom. Dlhší vývoj znamenal aj dlhšiu úžitkovú hodnotu predmetu. V súčasnosti sa produkcia veľmi zrýchlila, máme neustály tlak na vytváranie nových výrobkov a to sa odzrkadľuje aj na kvalite. Už nie je taká prioritná ako v minulosti.

-Nemá v tom prsty aj Čína?-

Určite. Veľmi je cítiť globálnu disharmóniu, keď sa na jednej strane planéty vyrába a na druhej sa konzumuje. Vidno to napríklad na móde, polovica planéty si nakupuje množstvo lacného oblečenia, ktoré si vezme raz na seba. Produkuje sa veľmi veľa nekvalitného tovaru.

-Čo sa s tým dá robiť? Existuje cesta udržateľného dizajnu?-

Vo svojej dizertačnej práci som napísala, že najlepší dizajn je ten, ktorý napokon dizajnér nezrealizuje. Čím som myslela práve na množstvo dobre vyzerajúcich, ale neúčelných alebo lacných produktov. Mám zásady, ktorými sa riadim vo svojej práci a podnikaní. Sama som vyvinula značku ženských intímnych pomôcok Whoop.de.doo. Nikdy som vo firme napokon nemala investora, hoci sa o ňu mnohí zaujímali. Cítila som z ich strany veľký tlak na to, aby sa vyrábalo vo veľkých množstvách niekde ďaleko, napríklad v Číne, no tomuto návrhu som vždy oponovala a odolávala. Chcela som radšej vyrábať kvalitne a v menšom množstve, aby som hneď nezahltila trh. Vyrábam v Česku, je to drahšie, no kvalitnejšie ako by som mohla očakávať v Ázii. Celý výrobný proces mám pod kontrolou a za svojimi výrobkami si stojím. V plnej miere chcem podporovať lokálne technológie a výrobu.

-Ako je to v súčasnosti s materiálmi používanými v dizajne? Obdobie 60-tych rokov, ktoré vás inšpiruje, charakterizoval práve nástup plastov. Tie sú v súčasnosti skôr symbolom znečistenia napríklad oceánov...-

Plasty sa používajú aj naďalej a stále sa ich vyrába omnoho viac ako v minulosti. Prakticky sa stali nutným materiálom pre výrobu veľkého množstva vecí. Veľa firiem sa tvári „zeleno“, no často je to len póza a pretvárka. Stále používajú materiály, ktoré zaťažujú životné prostredie. Vidno to napríklad na automobilovom priemysle.

-Preslávili vás vibrátory, dámske erotické pomôcky, za ktoré ste dostali aj medzinárodné ocenenie. Ako ste sa k tomu dostali a prečo ste sa vydali touto cestou?-


Bola to téma mojej diplomovej práce. Chcela som tému nejakého menšieho produktu, ktorý by sa dal ľahko vyrábať, aby to nebol len návrh do zásuvky. Erotické pomôcky mi poradil spolužiak. Spočiatku som sa tomu bránila a nevedela som si niečo také predstaviť na pôde školy. Môj vedúci diplomovky ma však podporil. Táto téma ma začala baviť aj preto, že môže mať širší spoločenský význam, hoci sa o nej verejne veľmi nehovorí. Pristúpila som k práci tak, ako pri každom inom produkte. Najprv som si urobila historickú rešerš a tá ma veľmi prekvapila.

-V čom? Tieto produkty sa oficiálne u nás na trhu objavili predsa vo veľkom až po roku 1989...-

Erotické pomôcky poznalo ľudstvo už stáročia pred naším letopočtom. Venušine guľôčky pochádzajú z Ázie z obdobia 500 rokov pred naším letopočtom. Vždy bolo dôležité, ako sa tá-ktorá spoločnosť alebo civilizácia dívali na sexualitu. Obdobie renesancie bolo veľmi liberálne aj v tomto smere a na výrobu pomôcok sa používali rôzne exotické dreviny. Naopak, stredovek bol veľmi prísny až puritánsky. Pre starých Grékov bol falus symbolom plodnosti a hojnosti, čiže opäť iný pohľad na význam sexuality.

-A čo ste zistili o období socializmu v Československu pri tejto téme?-

Veľkým skokom dopredu bola elektrifikácia domácností, ktorá priniesla rozmach rôznych masážnych pomôcok. Tie sa spočiatku spolu s prvými typmi vibrátorov používali najmä na lekárske účely. Doba socializmu a plánovaného hospodárstva priniesla aj do Československu výrobu erotických pomôcok. Boli to malé plastové výrobky na veľké baterky. Dokonca farebne boli ladené ako mnohé výrobky, ktoré sa používali v kuchyni. Vyrábal ich priamo jeden zo štátnych podnikov.

-Našli ste teda s týmto produktom medzeru na trhu?-

Nebolo to také jednoznačné, pretože po obhájení diplomovky išli tieto produkty do zásuvky a čakala som, že budem navrhovať niečo iné. No za sadu erotických pomôcok som získala Národnú cenu za študentský dizajn. Vtedy som začala dostávať nielen pozitívne ohlasy, ale aj otázky, kde sa dá tento produkt kúpiť. Hoci sa o môj produkt zaujímali aj investori, nebola som stotožnená s tým, čo mi ponúkali a tak sa dlho nič nehýbalo. Robila som na inom projekte, na vývoji bazálneho teplomeru pre ženy na plodné a neplodné dni. Veľmi ma to bavilo, no majiteľka firmy mala úplne iný vkus ako ja. Vo finále tvar teplomeru ostal, no ona ho dozdobila rôznymi lístočkami, vzormi, s ktorými som nebola stotožnená. Vtedy som si uvedomila, že pokiaľ budem chcieť, aby sa produkt vyrábal tak, ako ho navrhnem, najlepšie bude, ak sa tak stane v mojej vlastnej réžii. Takže som otvorila zásuvku, oprášila svoj návrh erotických pomôcok a začala pracovať na tom, aby sa dostali na trh. Trvalo mi to takmer rok, vzala som si stavebné sporenie, ktoré som vložila do firmy. Boli chvíle, keď som to už vzdávala, no napokon sa to podarilo. Vtedy som ocenila slobodu, ktorú mám vo vlastnej firme bez investora, ktorý by nemusel byť stotožnený s mojím videním sveta.

-Vaše projekty výrazne ovplyvnila škola, pretože témou vašej bakalárskej práce bola električka pre Prahu. V súčasnosti finalizujete inú, ktorú uvediete do premávky. Čím vás fascinuje pre zmenu mestská hromadná doprava?-

Som rodená Pražáčka a električky sú pre mňa prirodzený dopravný prostriedok. Spomínam si, že k bakalárskej práci ma inšpirovala príhoda, keď som čakala na zastávke na novú električku v Prahe. Čakala som niečo úžasné, no sklamala som sa. Vyzerala moderne, no v interiéri mala málo priestoru pre cestujúcich, množstvo iných nedostatkov a nepraktických prvkov, ktoré cestujúcim nepomáhali. Vtedy som si uvedomila, že aj v takomto modernom výrobku musí byť až do konca vývoja cítiť vplyv dizajnéra a jeho spoluprácu s tímom, ktorý ho vyvíja a finalizuje.

-Električka, na ktorej pracujete, je však historický kus T3, veľmi známy z ulíc českých a slovenských miest. Mali ste s ňou dizajnovo veľa práce?-

Zadanie Dopravného podniku mesta Prahy bolo, aby sa na báze T3 vytvorila električka, ktorá by jazdila po Prahe pre turistov alebo iných záujemcov. Chcela som vytvoriť niečo, čo by si ľudia obľúbili a zároveň, aby to bola pocta pre samotnú T3 a jej tvorcov. Využila som však pri jej vytváraní viaceré prvky aj starších typov električiek. Mojím cieľom je, aby sa v električke navodila atmosféra 60-tych rokov, no zároveň v nej boli aj moderné technológie. Od bežných električiek sa líši aj farbou. Namiesto červeno-bielej kombinácie som zvolila modrú. Tak vznikla verzia T3 Coupé.

-Akú má podľa vás dizajn budúcnosť? Čo preváži? Rýchlosť pri striedaní produktov, alebo návrat do minulosti s väčším slovom a vplyvom dizajnéra smerom k udržateľnosti?-

Chcela by som byť optimistka a povedať, že ľudia budú vyhľadávať viac kvalitu a udržateľné riešenia, no uvedomujem si, že je to ilúzia a že sa to nedá spraviť zo dňa na deň. Obávam sa, že k udržateľnému dizajnu a výrobe, ktoré by boli šetrné k životnému prostrediu, dôjde až vtedy, keď už nebude iná cesta. Vôbec to nemusí súvisieť s vyťažením zásob ropy, ale skôr s postupným strácaním zásob kvalitnej vody. Príde to až doslova vtedy, keď nám začne poriadne tiecť do topánok.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR