Mara Ohman o sebe hovorí: „Poézia a výtvarno sú ako moje spojené nádoby.„

Rovnako na svojej webstránke ako i na výstavách. Alebo v živote, pri šálke čaju.

Nevšedná osoba s chuťou žiť, umelkyňa s rozprestretými krídlami. Že to nie sú klamstvá prezrádzajú práve obrazy a básne Márie Novákovej s týmto nezvyčajným a tajomným pseudonymom Mara Ohman.

Ako sa zrodila „Mara Ohman“ a jej tvorba?

Kreslila a maľovala som už ako dieťa. Chodila som na ĽŠU, tvorila som aj na gymnáziu, písala som veľa básní. Publikovala som vtedy v Mladých rozletoch, Dotykoch, absolvovala som súťaže ako Literárny Zvolen, Wolkrova Polianka… Potom som sa venovala štúdiu architektúry. Neskôr prišla každodenná realita, rodina, deti a tvorivá literárna a aj výtvarná činnosť išli u mňa do úzadia.

Potreba tvoriť však v človeku ostáva a pomedzi množstvo iných povinností presiakne na povrch.

 Občas som aj niečo namaľovala, no nebola to systematická práca. A potom mi zdravie  jasne dalo najavo, že moje fungovanie a životné nastavenie nie je úplne v poriadku. Hoci nie som veriaca, pochopila som to ako zvláštne znamenie, možno až varovanie.  Absolvovala som neurochirurgickú operáciu, a to ma primälo zastaviť sa mentálne aj fyzicky a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chcem, čo potrebujem, a ako chcem žiť.

Zaujímavé bolo, že už dva roky pred operáciou som sa úplne inštinktívne a intenzívne vrátila k výtvarnej tvorbe. Po rokoch som jednoducho mala potrebu kresliť. Motívy sa vynárali v mysli jeden za druhým.  Aby sa mi obnovilo spojenie medzi mysľou, kde sa vytvárajú obrazy a rukou, ktorá to mala zvládnuť nakresliť, začala som chodiť k akademickému maliarovi  Andrejovi Augustínovi na hodiny kreslenia, neskôr som prešla do Academy ateliéru k Petrovi Bartošovi. Je to pre mňa také „ kresliarske fitness“, dodnes sa pravidelne venujeme figurálnej kresbe. 

 

Najskôr to bola teda poézia a potom výtvarno. A aj štúdium architektúry. Dostávala sa táto črta, alebo sa dodnes dostáva do vášho slova a vnímania obrazu?

Takto som nad tým nikdy neuvažovala. V básňach uprednostňujem voľný verš, občas do nich vložím rým, aby báseň mala správny rytmus, ale nemyslím si, že by som sa opierala o nejaké architektonické princípy. Vo výtvarnej tvorbe uvažujem v kontexte priestoru, niekedy však dám prednosť figúre a jej výrazu a priestor ostáva v druhom pláne, ak je vôbec čitateľný.

 

Predsa len vám toto priestorové cítenie pomáha...

Áno. Na druhej strane, snažím sa nenechať sa tým cítením zviazať. Architekt tvorí aj rozmýšľa v priestore, ale výtvarná fantázia nemusí byť nevyhnutne v priestore,  nemusí ho definovať.

 

Čiže, je to skôr cieľavedomé upúšťanie od akýchsi koľají a závislostí.

Snažím sa, aby ma vychodené koľaje nezväzovali. Vo výtvarnej tvorbe môžete popustiť uzdu fantázii a idete cez rôzne priestory, prelínate sa cez vrstvy… Na jednej strane je síce fajn, keď ma architektonické myslenie podrží, ale na druhej strane, mám rada slobodu.

 

Už vaša poézia a jej uverejňovanie v časopisoch predpovedala cestu vašej výtvarnej stránky,  ktorú ste tiež nenechali len sebecky doma opretú o steny ateliéru. Uzrel ju aj divák a prináša veľa pozitívna, rozhodnutí a momentov, kedy sa človek zastaví. Medzitým bol ten ťažký medzník. Čo má človek urobiť, aby sa možno včas zastavil?

Skúsenosť mám len vlastnú. Prečítala som veľa motivačných kníh, článkov. Niekedy po štyridsiatke som začala aj ja, ako mnoho iných ľudí, intenzívne hľadať odpoveď na otázku „kde sa nachádza to moje šťastie?“. Vyskúšala som všeličo. Ale po tomto všetkom, čo sa mi stalo, som zistila, že šťastie nie je uložené niekde vonku, vo svete, v nejakej zásuvke, ktorú treba nájsť a otvoriť. Šťastie si človek nosí vo vlastnom vnútri.

Veľmi mi pomohla art-terapeutka Katarína Vargová. Potrebovala som sa v tom všetkom zorientovať, celú situáciu uchopiť. Pochopila som, že na to, aby som bola šťastná, potrebujem fungovať oveľa pomalšie. Každú jednu činnosť, ktorej sa venujem, robím teraz vedome, nie automaticky.

Zvyknem to ilustrovať na takej banálnej činnosti, ako je umývanie zubov. Predtým som si bola schopná jednou rukou čistiť zuby, druhou vyleštiť zrkadlo v kúpeľni, upratať skrinku, ísť pomiešať niečo na sporáku atď... Dnes si aj zuby umývam vedome, snažím sa plne sústrediť na činnosť, ktorú práve robím.

Je to možno smiešne cvičenie, ale mňa vždy vráti z autopilotného režimu naspäť k vedomému prežívaniu. Keď sa niečomu venujem, tak sa tomu snažím ozaj naplno venovať. Zistila som, že ospevovaný„multitasking“ je veľmi škodlivý. Pre mňa je toto kľúč k pohode, pokoju. Síce stihnem toho menej, ale každý moment prežijem naplno.

Aj na vašej webstránke máte slová o tom, že sa usilujete hľadať práve teraz prítomný okamih. Máme sa možno aj my zastaviť a pýtať sa „ kde som, kde je moje šťastie, pokoj“? Nie je to dnes?

Predídeme pádu?

Je to veľmi smutné, ale možno niekedy nevyhnutné, aby dospel človek k takémuto pádu, že ho zastaví až vážny zdravotný problém. Nuž, ako sa hovorí: „komu niet rady…“

Možno práve takýto moment je dôležitý. Aj mne telo veľakrát naznačovalo, že niečo nie je v poriadku. Neposlúchali ma kríže, nespala som. Pripisovala som to únave, prepracovanosti, stresu. Nikdy mi nenapadlo, že možno mám konečne spomaliť.

Art-terapeutka ma naučila v spomalení vnímať to, čo cítim. Ako sa cítim v tej ktorej situácii, či som smutná alebo šťastná. Pripustiť si, áno, som smutná, ak som nahnevaná, áno, som nahnevaná. A to všetko je v poriadku, nepopierať pocity sama pred sebou. Treba ich pomenovať, priznať si ich, iba tak sme ich schopní začať spracovávať.

A keď ste sa pýtali, či sa majú ľudia spytovať sami seba, kde je to „moje“ šťastie, na to nemám univerzálnu odpoveď. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že vlastné šťastie si tvorím ja sama tým, čo robím, čo prijímam a ako fungujem.

 

A aby sme prešli aj prierezom vašej tvorby. Máte v nej posolstvo harmónie, pozitívna, veľa ženskosti, ale i uzavretosť a hľadanie...Jednoducho , pohyb, tok.

Je to práve krása, čo chcete odovzdať ?

Keď tvorím, vtedy nemyslím na to, či obraz niekoho osloví, či bude niekomu patriť. Usilujem sa myslieť na prítomný okamih, podnet vo vnútri. V tej chvíli je dôležité, aby som v tvorbe bola pravdivá, aby som postupovala tak, ako to cítim a koľko ma priestor na plátne pustí. Niekedy odkryjem viac vrstiev, ako som ochotná odhaliť a potom mám potrebu ich zakryť.

Beriem to však tak, že ak dielom niekoho oslovím, je to veľmi vzácna chvíľa vzájomného stretnutia. To vždy poteší. 

Vy ste aj písali pre odborný časopis. Táto práca je zhon. Najmä v prípade, ak musí redaktor obsah textu podriadiť potrebám zamestnávateľa. Bolo možno aj to podnetom, aby vaša duša slúžila ako „nádoba“ prevažne vám, jej majiteľke? Porovnajte prežívanie a vnem dnes a predtým.

Predtým som žila v očakávaní externej validácie, neustáleho zhodnocovania inou osobou. Dobrá som bola vtedy, až keď ma niekto pochválil, napríklad šéf, otec, učiteľ, profesor, manžel... V každej činnosti som išla na maximum, precízne, perfekcionisticky. Ale až pochvala zvonku ma uistila, že to tak naozaj je. Dnes ma pochvala zvonku poteší, ale už ju nevyhnutne nepotrebujem. Veľa som sa o sebe naučila, mám za sebou kus práce.

Bolo to všetko teda aj podnetom na sebaprezentáciu v oblasti výtvarného umenia? S výstavami ste začali pomerne nedávno. Ako ste sa prepracovávali do fázy, že ste si povedali, „teraz“.

Minulý rok som si poukladala chronologicky všetky moje práce. Zistila som, že pravdivo mapujú moju cestu za posledné roky. Napríklad je v nich jasne čitateľná túžba po zmene, presakovala cez výtvarnú tvorbu, hoci som si ju ešte sama neuvedomovala. Prác bolo toľko, že sme sa s mojím kurátorom na ne pozreli, a povedali sme si, že by stálo za to vymyslieť, ako sa ukázať na verejnosti. Chcela som zistiť, ako sa budem cítiť ako výtvarníčka aj pred vonkajším svetom.

Potrebovala som sa otestovať. Vymysleli sme výstavu v Novej Cvernovke, kde sme urobili inštaláciu, do priestoru sme zavesili aj moje básne, ktoré boli napísané na plátnach tušom. Priestor Zborovne zaujímavo rozdelili, vytvárali tam taký vzdušný predel. Na pop-up akciu prišlo vyše 60 ľudí, rodina, priatelia, kolegovia, známi. Bol to pre mňa úžasný moment, uľavilo sa mi, že som ukázala svetu túto svoju stránku. A mnohých to prekvapilo. Bol to pre mňa test, či si verím a som schopná pokračovať ďalej.

Tvorila som ďalej, nápady prichádzali. A tak som na prelome januára a februára tohto roku vystavovala v Galérii Starý Avion. V pláne mám už aj ďalšie výstavy, čaká ma ešte veľa práce. Veľa sa vzdelávam, navštevujem galérie, študujem diela majstrov, cvičím sa vo figurálnej kresbe a chodím na rôzne workshopy. Inšpirácia navyše prichádza kedykoľvek. Je to fantastická cesta objavovania.

 

Spájate poéziu aj s maľbou?

Zatiaľ verše nevpisujem do obrazov, ale mám obrazy, ktoré ilustrujú konkrétnu báseň. Je to napríklad dielo Pravda je, čo je báseň o lžiach. Na obraze vyzerajú nevinne, jedna veľká, jedna malá a pritom sú to veľké balvany obohnané reťazou. Vytvorila som diptych, ktorý oslovil moju priateľku. Moment odvzdania obrazu do nových rúk je vzácna chvíľa. A napríklad práve táto báseň napísaná na plátne ešte z výstavy v Novej Cvernovke visí v šatníku ďalšej mojej priateľky. Poézia a výtvarno sú ako moje spojené nádoby.

 

Bola to tá prvá výstava, čo to podnietila?

Veľa ľudí bolo v mojom okolí prekvapených, zaujal ich aj môj príbeh, zároveň odvaha ísť s kožou na trh, odhaliť sa. Je to aj o veľkom rešpekte, keď idem už na verejnosť. Niekedy básne odkrývajú až príliš veľa, aj výtvarné diela sú mnohé intímne. Usilujem sa ostať autentická, pravdivá, bez póz. A po prvej výstave som sa rozhodla, že idem ďalej.

Autor: Jana Jurkovičová