Manažérka projektu v Iraku: Najviac práce robia domáci

Bratislava 16. apríla (TASR) - Iračania sú hrdý národ, snažia sa všetko vybudovať sami. Krajina na to však momentálne nemá kapacity, stále je vo vojnovom režime, hovorí projektová manažérka neziskovej organizácie Človek v ohrození Michaela Guldanová. Cieľom projektu, ktorý koordinovala, bolo na severe Iraku postaviť nové triedy, poskytnúť deťom psychologickú pomoc a učiteľom nástroje, ako s nimi pracovať.


"Nerobíme projekty tak, že by sme prišli a indoktrínovali naše videnie sveta, naše postoje, ale pracujeme s komunitou, aby si oni určili, čo je pre nich najpotrebnejšie. My ich v tom len navigujeme," vysvetľuje Guldanová. V jej 130-člennom tíme preto bolo len sedem ľudí zo zahraničia, ostatní boli miestni. "Snažila som sa to čo najviac nechať na domáce obyvateľstvo, pretože potom, keď pomoc z tretieho sektora skončí, krajina musí byť schopná sama fungovať," hovorí.

Guldanová bola prekvapená, ako dobre ich miestni obyvatelia prijali. Ako príklad uvádza muezínov, duchovných, ktorí z minaretu zvolávajú moslimov na modlitbu: "Každý piatok z ampliónu vyhlasovali, že Človek v ohrození organizuje aktivity pre deti, kde sa môžu prísť zahrať. Na konci projektu nám ďakovali a boli nadšení z toho, čo sa všetko zmenilo, koľko detí sa vrátilo do škôl," opisuje.

Projekt bude vďaka miestnym prinášať výsledky aj po odchode organizácie. "Snažili sme sa po sebe zanechať čo najviac, dali sme učiteľom nakopírované materiály a hry, aby aj ďalší ľudia, čo prídu, mali z čoho učiť. Nechali sme im aj počítač, USB-čka s rôznymi materiálmi v arabčine a kurdštine," hovorí. Je si istá, že učitelia, ktorých vyškolili, budú nové techniky používať aj naďalej.

Ich projekt nakoniec zasiahol viac detí, ako očakávali. Plánovali zapojiť 720 detí, nakoniec ich bolo 1400. Dôvodom boli presuny obyvateľstva v rámci krajiny, ale aj úspech projektu. "Aktivity deti veľmi bavili, takže často zobrali aj kamarátov z iných obcí alebo mladších súrodencov," hovorí. Neodradili ich ani veľký počet detí v triedach (až 60 na jedného učiteľa) a horúčavy.

Na taký veľký počet detí však potrebovali aj sociálne zariadenia. Tie napokon získali vďaka kampani Skutočný darček. "Vďaka tomu rodičia začali viac posielať do škôl aj dievčatá. Tie často nemôžu chodiť do školy kvôli takým banálnym veciam, ako sú chýbajúce záchody, keďže nemôžu ísť na WC len tak do prírody," vysvetľuje Guldanová.

Pridáva aj ďalšie dôvody: "Často to nie je o tom, že rodičia nechcú poslať deti do školy, aby im pomáhali doma. Môže to byť o absencii spomínaných sociálnych zariadení, dopravy, o tom, že pole medzi školou a obcou je zamínované a rodičia sa boja," približuje manažérka.

Situácia v Iraku je podľa nej stále zložitá. "Rodiny sú často vystrašené, len za posledných 11 mesiacov, čo som tam bola, zažili rôzne vnútropolitické zmeny, hranice sa vrátili do stavu z roku 2003, bolo referendum, onedlho sú voľby, situácia sa tam stále mení," opisuje. Učitelia nedostávajú plat a často do školy chodia pešo aj z veľkej vzdialenosti.

Deti na situáciu v krajine reagujú rôzne, niektoré začnú byť agresívne, iné utiahnuté. Preto pre ne ľudia v projekte pripravovali aktivity s psychosociálnym rozmerom. "Cez kresby, športové aktivity, relaxačné techniky a podobne sme sa ich snažili priviesť k tomu, aby tieto zážitky vedeli spracovať," hovorí. Zároveň v týchto technikách školili aj pedagógov.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR