Má konferencia v Kodani šancu na úspech?

Doterajšie rokovania na pôde konferencie OSN skôr ukazujú, že snaha je až príliš odvážne slovo. Kodaň je už od začiatku rokovaní sprevádzaná nezhodami, škandálmi a obviňovaním. Najprv nahneval rozvojové a rozvíjajúce sa krajiny „tajný“ dánsky návrh záverečnej dohody, ktorý zvýhodňoval bohaté štáty sveta a rozvojové krajiny v základných podmienkach staval na úroveň vyspelých industrializovaných štátov. Následne mnohé mimovládne organizácie aj delegácie štátov sklamal prvý návrh záverečnej dohody od Ad-hod pracovnej skupiny pre dlhodobú spoluprácu. Ten ráta so znížením emisií skleníkových plynov o 50% a možnosťou 80 až 90%. A to nehovorím o nezhodách pri cieľoch znižovať emisie do roku 2020, transfere technológií, záväznosti cieľom, postihoch pri ich neplnení a pod.

EÚ na svojom poslednom rokovaní sklamala nielen optimistov prijatia dohody v Kodani. 7 mld. EUR do roku 2011 na pomoc rozvojovým krajinám je žalostne málo a zároveň ide v podstate o podvod. Krajiny, ktoré potrebujú investovať do adaptácií na prichádzajúce zmeny klímy skutočné peniaze neuvidia. Väčšina tejto čiastky totiž nie sú nové peniaze. Akurát sa súčasné peniaze na rozvojovú spoluprácu (ODA) „prefarbia na zeleno“ a verejnosť bude prezentované, že sa jedná o „klimatické peniaze“. Väčšina peňazí totiž ide z rozpočtov na rozvojovú spoluprácu. Prečo by mali rozvojové krajiny na takúto účtovnú hru pristúpiť? Rozvojové krajiny už dnes nesú obrovské náklady dopadov klimatických zmien, pritom ich podiel na probléme je minimálny. Stúpajúce hladiny morí, zlý prístup k pitnej vode, znižujúce sa výnosy poľnohospodárstva, epidémie rôznych chorôb sú problémy, ktorým musia tieto krajiny čeliť už v súčasnosti.

Aj rozvojové krajiny majú právo na rovnako kvalitný život ako my. Môžu ho dosiahnuť špinavou cestou, cez využívanie fosílnych a jadrových zdrojov, odlesňovaním a drancovaním prírodných zdrojov. Alebo im pomôžeme finančne a technologicky, aby mohli preskočiť fosílnu fázu rozvoja svojich ekonomík a hneď prejsť na nízkouhlíkovú ekonomiku. Ak im pomoc odmietneme, očakávať môžeme to najhoršie. Ak rozvojové a rozvíjajúce sa krajiny Ázie, Afriky a Južnej Ameriky dosiahnu v emisiách CO2 úroveň Európskej únie, následky budú extrémne a nezvratné. Momentálne majú tieto krajiny emisie na úrovni od 0,3 ton na osobu ročne (Keňa) až po 5,5 ton na osobu ročne (Čína). V prípade EÚ je to 10,3 ton na osobu ročne (Slovensko 9,1).

 

Z doterajších rokovaní je dohoda možná iba v prípade slabých politických záverov a cieľov. Napríklad pozícia USA pre zníženie emisií CO2 o 17% do roku 2020 je pre rozvojové krajiny slabá, ale na druhej strane je pre Obamu aj týchto 17% doma ťažko obhájiteľných . Bude nesmierne náročné, aby americký prezident získal v senáte 67 hlasov pre ratifikáciu medzinárodnej dohody. Američania si neradi nechajú rozkazovať čo majú robiť od iných krajín. To že sú spolu s EÚ zodpovedných za celkové historické emisie CO2 na úrovni 55% ich moc nezaujíma. Okrem toho sú v senáte väčšinou ľudia, ktorí sa na svoje posty dostali vďaka silnej podpore uhoľného a ropného priemyslu. Hľadajú tak často dôvody pre ktoré je skôr nutné emisie zvyšovať.

Pozícia Číny znížiť emisie CO2 do roku 2050 o 40-45% na jednotku vyprodukovaného HDP tiež nedáva veľa priestoru na podpis serióznej dohody. Celkové emisie Číny sa totiž pri súčasnom rozvoji ekonomiky do roku 2050 zdvojnásobia.

Rusko je ochotné znížiť emisie CO2 do roku 2020 o 20-25% iba ak sa k protokolu pridá USA a iné štáty zodpovedné za klimatické zmeny, inak nemajú záujem ani v pokračovaní Kyoto protokolu. Každopádne by aj týchto 2020 bolo v Rusku zvýšením emisií oproti súčasnosti, keďže referenčný rok je 1990 a od tej doby klesli pádom “komunistického” priemyslu o viac ako 40%.

Podpis dohody v Austrálii je tiež neistý, kvôli negatívnemu prístupu opozície, Brazília chce peniaze zo západu a žiadne záväzky pre seba, inak asi moc z dažďových pralesov nezostane. Väčšina rozvojových krajín odmieta prijať záväzky redukovania emisií, kvôli tomu, že sú podľa nich za klimatické problémy zodpovedné hlavne industrializované štáty. V tom majú samozrejme pravdu, ale úplne ignorovať ciele pre znižovanie emisií CO2 asi nemôžu ani oni.

Kodaň sa ta stále viac približuje k fiasku, ktoré však bude pre mnohých politikov veľkým víťazstvom a podkladom pre ďalšie prekrúcanie faktov a odďaľovanie riešenia problémov. Reálne je aj pokračovanie Kyoto protokolu s pridaním sa ďalších štátov. Pokiaľ však rokovania nepovedú k vyšším cieľom ako sú v Kyote a nevyriešia sa problémy, ktoré vyplynuli z tohto protokolu, bude Kodaň zlyhaním a ukážkou politickej ignorácie ochrany životného prostredia.

 

Verejnosti teda nezostane nič iné, len sa venovať druhému z najdôležitejších aspektov ochrany klímy – začať/pokračovať sám u seba. Šetriť energiou, vyvarovať sa nepotrebným nákupom, predchádzať zbytočnému mrhaniu tovarmi a energiami, používať viac verejnú dopravu a cyklo dopravu, zatepliť svoje domovy a podporovať lokálne bio produkty.

Každopádne, ak budú ľudia chcieť, tak môže Kodaň zmeniť posudzovanie politikov zo strany verejnosti, voličov. Je načase, aby ľudia tlačili na volených zástupcov aj v medzivolebnom období, volili zástupcov aj z toho hľadiska ako pristupujú k otázkam ochrany klímy a neverili prázdnym sľubom, ktoré sa vynárajú ako huby po daždi vždy iba pre voľbami. Je relatívne jednoduché zistiť, aké sú pozície našich politických subjektov k ochrane klímy, kodanskej dohode a problémom vyplývajúcim z Kyoto protokolu, ktoré je nutné prekonať.

 

Mgr. Pavol Široký

koordinátor Slovenskej klimatickej koalície

o.z. ZA MATKU ZEM