M. STINGL: Komunisti zo mňa chceli mať indiánskeho náčelníka

Bratislava 22. mája (TASR) - Precestoval štrnásťkrát celý svet, stal sa indiánskym náčelníkom a rozprával sa ako jediný Čechoslovák s Fidelom Castrom počas karibskej krízy. Za takú kariéru by sa nemusel hanbiť ani fiktívny Forrest Gump. Na rozdiel od neho český cestovateľ, etnograf a spisovateľ Miloslav Stingl všetko zažil na vlastnej koži a o svojich cestách a živote dokáže rozprávať pútavo ako málokto. TASR poskytol rozhovor v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.



Ste najpredávanejší a najprekladanejší český spisovateľ, keď vám doma i vo svete vyšlo viac ako 17 miliónov výtlačkov kníh. Drvivá väčšina z nich sú cestopisy. Čím to je, že aj v Česku a na Slovensku je taký veľký dopyt po cestovateľskej literatúre?
Česi a Slováci vždy radi cestovali. Ako napríklad známy Slovák Móric Beňovský, ktorý sa preslávil na africkom ostrove Madagaskar. Čo sa týka mňa, už ako malé dieťa som túžil cestovať. Sedemročný som si namaľoval svoju cestu okolo sveta a atlas so 150 mapami. Vždy som rád písal. Existuje rukopis knihy, ktorú som napísal ako 13-ročný. Mala 200 strán a volala sa Stopár. Ďalšiu som napísal ako 15-ročný, odohrávala sa v Himalájach a volala sa Biely drak. Vidíte, namiesto toho, aby som chodil za dievčatami, tak som radšej písal knižky.

Vy ste zároveň rovesník známych českých cestovateľov Zikmunda a Hanzelku...
S Miroslavom Zikmundom, ktorý má 97 rokov, sme dobrí priatelia. Oni dvaja boli prví, ktorí prelomili blokádu, keď naša generácia prakticky nikam nemohla cestovať. Mojou výhodou bolo, že už ako 20-ročný som publikoval aj v zahraničí a dostával som odtiaľ honoráre. Vďaka týmto prostriedkom som mohol cestovať bez toho, aby som žiadal štát o nejaké financie. Zo svojich ciest som sa vždy vrátil a okrem toho som robil Československu reklamu v zahraničí. Preto ma bývalý režim nechal cestovať.

Kam ste vycestovali po prvý raz?
Bolo to do bývalej Juhoslávie, kam som išiel s mamou a so sestrou. Bolo to krásne a inšpirujúce, pretože som potom napísal zbierku básní, ktorá sa volala O mori. Tá už je však navždy stratená. Česká alebo slovenská literatúry tým však moc neutrpela. Spomínam si, aký obrovský dojem vo mne zanechalo Jadranské more, keď som ho po prvý raz zbadal vo vlaku tesne pred Splitom. Odvtedy mi more učarovalo a najradšej som cestoval do ostrovných štátov v Tichomorí alebo v Karibiku.

Precestovali ste viac ako 150 krajín sveta. Ktorá z nich vás najviac uchvátila?
Určite by som dal na prvé miesto Oceániu s neuveriteľne krásnymi ostrovmi ako je napríklad Tahiti. Karibské ostrovy sú takisto nádherné a majú výhodu, že pre nás sú geograficky prístupnejšie. Lietadlom ste tam za desať hodín. Naopak, niektoré ostrovčeky v Mikronézií majú letecké spojenia len raz za mesiac a lety na ne sú teda aj cenovo veľmi náročné. Pri cestovaní som sa preto snažil využívať last minute. Letel som napríklad do Frankfurtu a tam som čakal na lietadlo, ktoré malo ešte tesne pred odletom voľné miesta. Podobným spôsobom som cestovával loďou. Tento druh dopravy mám veľmi rád. Prišiel som do Janova a číhal na lode, ktoré mali tesne pred odchodom nejakú voľnú kapacitu.

Hovorí sa o vás, že máte veľký talent na jazyky, čo je dôležitá výbava pre cestovateľa. Vraj ich ovládate až sedemnásť...
Áno, to môžem potvrdiť. Bez nich ste na cestách vo veľkej nevýhode. Myslím si, že pri narodení som dostal do vienka talent na jazyky. Zasa, nedá sa to vyžadovať u každého. Bolo by veľmi zvláštne, aby napríklad príslušníci kmeňa Komo v Novej Guinei vedeli po anglicky, či nebodaj po česky alebo po slovensky. Ja som však chcel cestovať a tak som sa musel poctivo učiť jazyky.


Ako sa učíte exotické jazyky?
Pri exotických cudzích jazykoch som si vyvinul vlastnú metódu učenia sa. Väčšinou to skúšam s deťmi. Ukážem na ruku, čakám, čo povedia, potom ukážem znova a keď to trikrát zopakujú, už to slovo viem. Mám aj vlastný slovník, kde sa nachádzajú najdôležitejšie slová ako jesť, piť, spať, stan a podobne. Vytvoril som si ho preto, aby som rýchlo zvládol základnú komunikáciu v jazyku. Pomáha mi aj v tom, že keď opustím nejaký kmeň, tak jeho jazyk veľmi rýchlo začnem zabúdať. Mozog asi nemá kapacitu na 17 jazykov naraz. Veľmi dobre však ovládam svetové jazyky ako je angličtina, ktorú som sa však nikdy špeciálne neučil v škole. Znalosti som získal v praxi pri pobytoch v Severnej Amerike alebo v Austrálii. Veľkú slabosť mám na románske jazyky. V škole som sa napríklad učil šesť rokov po latinsky. V živote mi to však bolo nanič, pretože som sa týmto jazykom rozprával akurát raz s jedným kňazom v Bolívii. Páči sa mi však španielčina alebo francúzština.

Precestovali ste veľkú časť sveta. Na mnohých miestach, ako napríklad na Veľkonočnom ostrove, ste boli ako prvý obyvateľ Československa. Sú na Zemi ešte nejaké biele miesta?
Povedal by som, že sú na ostrove Nová Guinea, ktorý je druhý najväčší na svete. Žije na ňom 700-800 rôznych etník. Počas mojich ciest tam ešte žili kmene ľudožrútov. Vo vnútrozemí ostrova sú však stále miesta, kam ešte noha bieleho muž nevkročila. Aj preto ma Nová Guinea stále láka.



Myslíte si, že sa tam stále dá objaviť aj nejaký nový kmeň?
Je to možné, pretože je to veľmi rozľahlá krajina. Počas mojich návštev viedla do vnútrozemia len jediná cesta. Domorodci prichádzali na túto komunikáciu aj zo vzdialenosti  viac ako 200 kilometrov, aby videli, ako vyzerajú autá. Vtedy som tam stretol Hendrika, po otcovi Holanďana a mamu mal Papuánku. Vypožičali sme si auto a išli sme do vnútrozemia. Pre tamojších Papuáncov to bola obrovská atrakcia. Keď bol niekto z nich antropologicky zaujímavý typ, vyfotil som si ho a za odmenu sme ho kúsok previezli v aute. Stalo sa mi, že som sa tam skoro oženil. Raz sme takto, po fotení, vzali do auta otca s desaťročnou dcérou. Pre nás dieťa, no u nich bola už vnímaná ako dospelá žena. Prešli sme s nimi 100 metrov, otvoril som dvere a čakal som, že vystúpia. Dievčina však ostala sedieť a keď to už trvalo päť minút, tak som do nej zľahka strčil. Ona to však nesprávne pochopila a začala strkať do mňa. Proste predpokladala, že takto sa u nás začína manželský život. Potom ma začala škrabkať a ja som bol už úplne zmätený. Spýtal som sa Hendrika, čo sa deje a on sa smial, že som sa práve oženil. Vravím, že toto ani zďaleka nebolo mojím cieľom. Musel som sa z tohto záväzku vykúpiť. Otec dostal 25 austrálskych šilingov v minciach a len s veľkou nechuťou si vzal dcéru späť. S nechuťou preto, že som bol beloch, mal som auto a vak plný austrálskych mincí, čiže ideálny zať. Ktovie, možno tam na mňa tá nevesta doteraz čaká.

Absolvovali ste množstvo ciest okolo sveta. Ktorá z nich bola najpamätnejšia?
Celkovo ich bolo štrnásť. Jedna z nich bola pre mňa špeciálna. Keď som mal sedem rokov, tak som si v mojom vlastnom atlase naplánoval cestu okolo sveta. Presne podľa tohto detského plánu sa mi ju podarilo absolvovať. Bol tam však jeden rozdiel, že v čase, keď som si to kreslil, som nepredpokladal až taký rozvoj leteckej dopravy, preto som počítal, že sa medzi kontinentmi budem presúvať loďami. Začal som cestou na Balkán cez Rumunsko, Bulharsko do Turecka. Cezeň som prešiel krížom k jazeru Van a odtiaľ do Iránu, cez Áziu na americký kontinent a späť do Európy.

Ako dlho vám trvala taká cesta?
Asi trištvrte roka. Pracoval som v tom čase v Československej akadémii vied a tam sa odo mňa nečakalo, že budem denne dochádzať do práce. Ako vedecký pracovník som mal v tomto voľnosť, no vždy som musel po skončení nejakej cesty odovzdať odbornú prácu.

Zažili ste aj chvíle, keď vám počas ciest išlo o život?
Spomínam si na dve situácie, ktoré boli extrémne. Rád cestujem loďou. Tam mám k dispozícii kajutu s neobmedzeným množstvom batožiny a počas cesty som v nej mohol aj pracovať. Vždy som mal so sebou igelitovú tašku s núdzovou výbavou. Pitnou vodou, liekmi, pokrývkou hlavy a náhradným oblečením. Počas jednej plavby zrazu vyhlásili poplach. Na palube som zistil, že horia lodné komíny. Požiar sa podarilo uhasiť až po šiestich hodinách. Do kajút sme sa nemohli vrátiť, pretože podpalubie bolo plné smrteľných výparov. Nútene sme ostali na palube. V Červenom mori je cez deň prudké slnko a teplota takmer 45 stupňov Celzia. A na palube nebolo žiadne miesto, kde by bol tieň. V živote som nevidel pokope toľko nahých žien ako na tejto lodi, pretože človek sa potil vo všetkom. Ďalší problém mal hygienický charakter. Na palube boli len dve toalety pre 500 ľudí. Tie boli po štyroch dňoch, kým našu poškodenú loď dotiahli do Saudskej Arábie, v katastrofálnom stave. Odtiaľ nás už potom prepravili do Frankfurtu. Medzitým však v nemeckých novinách vyšlo, že na našej lodi všetci zhoreli. Tak som ešte z Rijádu musel telefonovať domov, že všetko je v poriadku a nikomu sa nič nestalo.

A druhá situácia?
K nej prišlo na Šalamúnových ostrovoch, ktorých je celkovo šesťdesiatpäť. Chcel som sa z jedného malého ostrova dostať na druhý, pretože tam žilo etnikum, ktoré ma zaujímalo. Keďže to bolo blízko, tak som plával. Zrazu sa však v mojej blízkosti zjavili morské krokodíly. To je ten najväčší a najnebezpečnejší druh, ktorý zožerie aj človeka. Bola to veľmi nepríjemná situácia, pretože som ani nemal kam ujsť. Napokon som doplával na ostrov, ale mal som veľké obavy, pretože som musel zasa plávať späť. Iná možnosť nebola.

Napísali ste aj knihu o Indiánoch, o ich bojoch za nezávislosť a obranu vlastných území pred belochmi. Čo vás inšpirovalo? Populárne „mayovky“?
Áno, to máte pravdu. Pochádzam z mestečka Bílina v česko-nemeckom pohraničí, ktoré bolo podobne zmiešané územie ako južné Slovensko. Knihy Karla Maya tam boli veľmi populárne a ako sedemročný som prečítal prvé z nich. Vtedy vo mne vznikla túžba bližšie spoznať Indiánov. Z kníh som vedel, že severoamerickí Indiáni žili často v horách. Raz sme prišli na výlet do Děčína. V tomto meste je jedna vysoká skala. Utiekol som mame a išiel som na ňu hľadať Indiánov. Napokon po šiestich hodinách musela po mne pátrať polícia. Tak som sa ako sedemročný dostal skoro do väzenia.

Neskôr ste Indiánov nielen spoznali, ale dokonca ste sa stali čestným náčelníkom jedného kmeňa. Ako k tomu došlo?
Je to jedno z najcennejších vyznamenaní, aké som kedy dostal. Dlhý čas som žil medzi príslušníkmi kmeňa Kikapov v USA. Odišiel som od nich s peknými spomienkami späť do Československa. O niečo neskôr im umrel náčelník a vtedy si spomenuli na mňa, lebo som im viackrát pomohol pri stykoch s úradmi a aj s ekonomickými záležitosťami. Zavolali na naše veľvyslanectvo do Washingtonu, či by sa Miloslav Stingl mohol stať ich náčelníkom. Na ambasáde nevedeli, čo s touto žiadosťou, tak ju jednoducho poslali na federálne ministerstvo zahraničných vecí do Prahy.

A tam to nevzali ako žart?
Nie, práve naopak. Vedeli, že pracujem v akadémii vied, tak k nám zavolali. Zdvihla to naša sekretárka, ktorej sa predstavili, že tu je ministerstvo zahraničných vecí a či ich môžu spojiť so súdruhom Stinglom. Vtedy som nebol v budove, tak mi u nej nechali odkaz, či by som sa nechcel stať indiánskym náčelníkom. Keď som prišiel do práce, sekretárka mi vraví, pán doktor, volalo vám ministerstvo zahraničných vecí, že či by ste sa nechceli stať indiánskym náčelníkom. Bol akurát 1. apríl 1972, takže som odvetil, že som už v živote počul kopu hlúpostí, ale toto je priveľa. Lenže asi o hodinu mi už priamo zavolali z ministerstva s otázkou: Súdruh Stingl, nechceli by ste sa stať indiánskym náčelníkom? To ma zaskočilo, tak som sa aj ja spýtal: A čo by ste na to povedali vy, súdruhovia? A oni, že by chceli, aby som sa stal indiánskym náčelníkom. Spýtal som sa, prečo. Odpovedali, že sú to predsa naši červení bratia.

Ako ste sa potom ujali funkcie?
Keď mi to schválili na najvyšších miestach, už sme len hľadali vhodné miesto, kde by mi mohli odovzdať náčelnícke symboly. Rozhodnutie padlo na Strahovský kláštor, kde sa, zhodou okolností, nachádza prvá kniha o Indiánoch napísaná v češtine. Jej autorom je Slovák Mikuláš Bakalář. Tam mi odovzdali náčelnícku čelenku a nápis na bizónej koži, že som náčelník s menom Okima, teda Ten, ktorý vedie. Je to čestná funkcia, niečo ako doktor honoris causa, ale dodnes si to veľmi vážim.

Navštívili ste ich odvtedy?
Áno, asi dvakrát. Ak by som mal aj teraz možnosť, určite by som ich opäť rád navštívil.

Ako etnograf ste sa vždy snažili spoznať etniká a kmene, čo najdôslednejšie. Napokon, napísali ste aj knihu o láske a sexuálnych zvyklostiach na piatich kontinentoch. Ako sme na tom, my Európania, v porovnaní s obyvateľmi iných kontinentov?
V Česku sa hovorieva, že nič ľudského mi nie je cudzie. Ja vravím, že nič ženského mi nie je cudzie. Napriek tomu som ani zďaleka nemohol všetko vyskúšať priamo na vlastnej koži, takže mnoho vecí som sa dozvedel z rozprávania. Najvášnivejší sú miešanci rôznych rás, napríklad mulati a mulatky. Mám skúsenosť z Kuby, kde som tri roky učil na vysokej škole. Mal som suseda, Maďara, ktorý sa volal August. Kým som trávil večery nad knihami, tak on ten čas doslova premiloval. Potom mi vždy referoval, ako bolo a z jeho skúseností som zistil, že najvášnivejšie sú mulatky. Samozrejme, August na Kube napokon neurobil žiadnu vedeckú prácu. No je možné, že tam má doteraz široké potomstvo.

Niektoré prírodné etniká majú zvyklosti, že vzácnym hosťom ponúkajú ženy. Stalo sa to aj vám?
Stalo sa mi to, ale vždy som odmietol.

A pochopili to? Niekedy sa také odmietnutie môže rovnať urážke...
Mal som na to univerzálnu výhovorku, že mi to moje náboženstvo zakazuje. Toto akceptovali, aj keď podotkli, že mám veľmi hlúpe náboženstvo.

Počas vášho života nastalo vo svete množstvo politických zmien a prelomových udalostí. Stalo sa počas vašich ciest, že ste niekedy boli priamym účastníkom takýchto udalostí?
To bola jednoznačne Karibská kríza v roku 1962. V tom období som založil Klub priateľov Latinskej Ameriky a vydával som aj časopis s názvom Latinská Amerika. Objavila sa preto pre mňa možnosť navštíviť Kubu. Vtedy sa letelo z Prahy s dvomi medzipristátiami. Počas toho druhého, na letisku Gander v Kanade, sme dostali noviny, kde boli na titulnej stránke vyfotografované sovietske rakety, ktoré boli umiestnené na Kube. Keď sme prišli na ostrov, tak všade, vrátane nášho hotela, boli protiletecké guľomety. Kuba sa ocitla na pokraji vojny a všetci čakali, či Američania začnú bombardovať alebo nie. V hoteli som vtedy stretol aj Fidela Castra.

Ako to vnímal kubánsky vodca? Bol bojovo naladený?
Hlavne nemal vôbec predstavu, čo by znamenal možný jadrový útok. Bol to sympatický partizán, ktorý najlepšie bojoval s puškou v ruke a o moderných zbraniach toho veľa nevedel. Vo všeobecnosti Kubánci nemali predstavu, čo im hrozilo. Po desiatich dňoch však došlo k dohode a situácia sa upokojila.

Máte ešte nejaký cestovateľský sen?
Chcel by som sa ešte vrátiť do Pacifiku, alebo aj precestovať Južnú Ameriku. No neviem, či ešte budem mať na to možnosť. Som však vďačný za to všetko, čo som mohol počas svojho života vidieť a zažiť vo svete.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR