M. R. Štefánik miloval Slovákov, bol k ním však aj kritický

BRATISLAVA 3. mája (WEBNOVINY) - Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách okres Myjava. Zomrel 4. mája 1919 pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko. Práve v pondelok si pripomenieme okrúhle 90. výročie tragického úmrtia jednej z najvýznamnejších slovenských politických a spoločenských osobnosti.


M. R. Štefánik bol astronóm, politik, generál francúzskej armády. V rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri, bol členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister národnej obrany.

Historik Peter Macho z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied hodnotí Štefánika ako konzervatívne orientovaného politika, ktorý pôvodne patril k stúpencom konštitučnej monarchie. „Je známe, že spočiatku odmietal vo vznikajúcom Československu republikánske zriadenie, lebo slovenskú spoločnosť nepokladal za dostatočne zrelú a vyspelú. Príliš ho neoslovoval ani americký životný štýl a tamojšia politická kultúra, hoci si uvedomoval, ako pozitívne vplývali americké pomery na spolčovanie a sebauvedomovanie našich krajanov, žijúcich v USA,“ poznamenal. No zároveň dodal, že bol ušľachtilým a mravným človekom, odporcov sa snažil získať na svoju stranu osobným kúzlom a presviedčaním. „Jeho komunikatívne schopnosti a veľká charizma sa prejavovala vo vyššej spoločnosti, najmä v parížskych salónoch, kde sa stretával s významnými predstaviteľmi verejného a politického života. Tieto kontakty využíval na udomácňovanie predstavy rozbitia Rakúsko-Uhorska a vytvorenia samostatného Československa vo francúzskych politických kruhoch,“ vysvetľuje historik.

Macho tvrdí, že Štefánik okrem základného prínosu, vytvorenia Československej republiky, priniesol slovenskej spoločnosti dodatočne po svojej smrti niečo, čo jej pred prevratom 1918 chýbalo. „Odstránil deficit heroizmu a stal sa významným zjednocujúcim symbolom. Štefánik sa hneď po svojej smrti stal súčasťou národného panteónu, verejnosť ho vnímala ako najvýznamnejšieho národného hrdinu, bojovníka a osloboditeľa, ktorý svoj zápas zavŕšil úspešným víťazstvom a obetoval sa v prospech národa,“ dodal.

Vzťah Štefánika k Slovensku a Slovákom bol veľmi pozitívny i napriek tomu, že v politickom spektre sa radí medzi Čechoslovakistov, konštatuje Macho. „Štefánika možno spokojne označiť za čechoslovakistu, resp. Čechoslováka, čo však neznamená, že bol proti Slovákom,“ dodáva.. Ako ďalej zdôvodnil, v Štefánikovom prípade československá a slovenská identita neboli vo vzájomnom rozpore, nevylučovali sa, ale dopĺňali. Bol stúpencom československej jednoty a často zdôrazňoval, že Slovák sa má cítiť v Čechách doma práve tak ako Čech na Slovensku.

Slovensko a Slovákov miloval, čo mu však nebránilo, aby sa vyjadroval na ich adresu aj kriticky, pokračuje historik. "Tešil sa napríklad z toho, ak medzi československými legionármi našiel Slovákov; ak v ďalekých krajinách stretol svojich rodákov. Štefánikovo vlastenectvo vyrastalo z rodných koreňov. "Jeho identita v sebe niesla prvky národovectva, ale aj zdravého patriotizmu či svetoobčianstva,“ dodal historik na záver.

M. R. Štefánik nebol iba politik a vojak, bol známy vo vedeckých kruhoch, výrazne prehovoril ako astronóm, presadil sa najmä vo Francúzsku, v krajine, ktorej sa stal štátnym občanom. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal rôzne výpravy - výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta. Na sklonku r. 1906 dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu.

SITA