M. Pišút ocenil Štúrovu myšlienku priblížiť spisovný jazyk k reči ľudu

Tagy: Ľudovít Štúr

Bratislava 31. júla (TASR) - V roku 1984, teda po štvrťstoročí, vyšlo tretie, rozšírené a doplnené vydanie „osvetových“ Dejín slovenskej literatúry. Dielo vyšlo vo Vydavateľstve Obzor v Bratislave, ktoré vzniklo v rámci reorganizácie vydavateľskej siete na Slovensku odčlenením sa a osamostatnením od martinského vydavateľstva Osveta. Pripravil ho kolektív autorov pod vedením Milana Pišúta, tentoraz však podstatne rozšírený (Albín Bagin, Jozef Minárik, Rudolf Mrlian, Pavol Petrus, Ondrej Sliacky, Ivan Sulík, Pavol Števček, Imrich Vaško). Dielo je rozvrhnuté na desať základných kapitol. Kapitola Romantizmus a začiatky realizmu (1836-1875) je siedma v poradí a opäť ju napísal garant celého projektu, profesor Milan Pišút. Je zaujímavé zistiť, kam sa autor vo svojom bádaní za štvrťstoročie posunul, k akým novým poznatkom a záverom o Ľudovítovi Štúrovi a štúrovcoch prišiel a ako sa to prejavilo v texte.


Podkapitolu Ľudovít Štúr autor podstatne rozšíril a doplnil, aj keď tu nájdeme celé odseky z predchádzajúcich dvoch vydaní. Rozšíril ju najmä o témy Štúrovho koncepčného zdôrazňovania významu slovanskej ľudovej poézie, Štúrovej politickej publicistiky a jazykovednej práce. „Štúdium dejín Slovanov a priame styky s Rusmi, Srbmi, Poliakmi, Lužickými Srbmi ho priviedli k myšlienke samostatnej slovenskej kultúry. Keď Štúr dospel k tejto myšlienke, musel ako jej najhorlivejší zástanca slovenčinu predstaviť a zdôvodniť i jazykovedne. V spise Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí obšírne vysvetlil svoju zásadu, že Slovanstvo sa má kultúrne rozvíjať nie v štyroch spisovných jazykoch, ale v jedenástich, lebo toľko je v ňom živých národných rečí. Tým sledoval aj myšlienku priblížiť spisovný jazyk k reči ľudu a odstrániť priehradu medzi literatúrou a životom.“

Štúrov zásadný vedecký počin, ktorý preukázal napísaním Náuky reči slovenskej, stručne charakterizoval takto: „Náukou reči slovenskej položil základy systematickej gramatiky novej slovenčiny. Prijal zásadu fonetického pravopisu a vychádzal zo stredoslovenského nárečia, predovšetkým liptovského, oravského a turčianskeho. Podľa neho vypracoval hláskoslovie a tvaroslovie.“ To je „definícia“, s ktorou sa stretli a stretávajú všetci budúci slovenčinári už v prvých semestroch štúdia.

V tomto vydaní Dejín slovenskej literatúry autor kapitoly o Štúrovi a štúrovcoch rezolútnejšie vyslovil aj názor na Štúrov politický závet zo spisu Slovanstvo a svet budúcnosti. „Po revolúcii a trpkých skúsenostiach a sklamaniach prestal veriť v možnosť slobodného rozvoja národov v Rakúskej ríši a uprel pozornosť na Rusko, ktoré pokladal za hlavnú (nádejnú) oporu utláčaných slovanských národov. (...) Podrobil ostrej kritike politiku Rakúskej ríše, predpovedal jej rozpad a víťazstvo národov združených okolo budúceho Ruska. V Rusku predvídal hlboké reformy, zrušenie nevoľníctva, rozvoj priemyslu, spoločnosť založenú na princípoch „miru a artelu“, čiže na princípoch obcou obmedzeného vlastníctva výrobných prostriedkov, na všeobecnom volebnom práve, ale pri zachovaní cárizmu a významného postavenia pravoslávnej cirkvi.“

Tretie popularizačné vydanie Dejín slovenskej literatúry z roku 1984 vzniklo aj na základe potrieb normalizačnej politiky súdobej moci. Prejavilo sa to najmä v kapitole Literatúra v epoche socializmu. V kapitole Romantizmus a začiatky realizmu, našťastie, nie.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR

Tagy: Ľudovít Štúr