M. Hanula: Futbal ako spoločenský fenomén sa u nás zrodil počas 1. ČSR

Bratislava 7. októbra (TASR) - Sté výročie vzniku prvej Československej republiky je nielen oslavou významného medzníka vo formovaní identity súčasného Slovenska a pripomenutím jedinečnosti česko-slovenských vzťahov. Jubileum dáva možnosť vzdať aj hold futbalu, ktorý nie je iba športovým, ale i spoločenským a sociálnym fenoménom. "Práve v období 1. ČSR sa futbal na našom území týmto fenoménom stal," ozrejmil Matej Hanula z oddelenia novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky približuje futbalovú atmosféru v medzivojnovom období, napríklad i to, prečo k nemu neodmysliteľne patrí aj klub z Fiľakova, správy o pádoch divákov zo stromov či polemiky o tom, že Slováci majú do reprezentácie dvere zatvorené.



-Keď sa povie futbal za prvej republiky, tak si mnohí z nás vybavia zábery z filmu Muži v ofsajde a tisíce ľudí tiesniacich sa v okolí ihriska, na ktorom hrajú proti sebe Sparta a Slavia. Korešponduje tento obraz s realitou tých čias?-


Áno, tie zábery vystihujú atmosféru, ktorú so sebou zápasy slávnych pražských "S" niesli, a to, že 20-25.000 ľudí na tomto derby nebola žiadna rarita. No nielen návštevnosť týchto duelov, ale aj záujem divákov o zápasy tu na Slovensku dokumentuje to, prečo hovorím, že sa za prvej republiky stal futbal spoločenským fenoménom. Kým v prvých rokoch ČSR sa na zápas prišlo v Bratislave pozrieť dva, možno dva a pol tisíca divákov, v  polovici 30-tych rokov bola bežná osemtisícová návšteva, ba i viac. Rekordom je 13.500 divákov na zápase 1. ČsŠK, predchodcu Slovana, s pražskou Spartou v roku 1937.



-Takéto zápasy zrejme dokázali zmeniť život v meste a boli asi aj výnimočnou situáciou pre poriadkové služby...-


Máme o tom dôkazy. Na začiatku 30-tych rokov vôbec nie sú zriedkavé správy policajného riaditeľstva, ktoré sa sťažujú na nezvládnutie organizácie a usporiadateľskej služby. Upozorňujú, že pri odchode zo štadióna sa vytvárajú nebezpečné situácie, že kolabuje doprava. V Bratislave sa hrávalo v Petržalke, kde boli štadióny, všetci sa potom presúvali cez most alebo prostredníctvom Propeleru na druhú stranu Dunaja. Dokonca sa stávali aj prípady, že ľudia spadli zo stromov, na ktoré liezli v okolí štadióna, aby videli zápas.



-Zrejme aj pre vtedajšie médiá sa futbal stával čoraz dôležitejšou témou.-


Presne tak. Kým na začiatku 20-tych rokov sa futbalovým zápasom venovali dva riadky, stroho informujúce o výsledku, postupne sa obsah spravodajstva rozširuje a informácie sa týkajú nielen zápasov na Slovensku. Sledujú sa aj zápasy v Čechách, súťaže v Anglicku, Maďarsku či Rakúsku, medzinárodné súťaže. V druhej polovici 30-tych rokov to už dostáva podobu, ktorú poznáme zo súčasnosti, do stredy sa analyzujú zápasy z posledného víkendu, od stredy sa už noviny venujú ďalšiemu kolu.




-Ak prvá republika znamenala vzostup záujmu o futbal, mala pozitívny prínos aj pre jeho športovú úroveň?-


Nepochybne. Samozrejme, futbal, ktorý sa aj na území dnešného Slovenska začal hrávať na konci 19. storočia, by sa rozvíjal tak či tak, no práve prvá republika znamenala dynamický posun. Súťažné, ale i priateľské zápasy prinášali rivalitu. Najprv slovensko-maďarskú a neskôr aj slovensko-českú. A to bolo hnacím motorom aj pre zvyšovanie kvality tímov a lepší futbal. Ale taktiež aj pre národné povedomie.



-Ako to myslíte?-


Na južnom Slovensku, v Bratislave či Košiciach pôsobilo vtedy veľa klubov patriacich pod maďarský zväz, ktorý bol súčasťou Československej futbalovej asociácie. Často dochádzalo k slovensko-maďarským konfrontáciám. Navyše, nemohlo prísť k  premiešavaniu hráčov, žeby Slovák hral v klube patriacom pod maďarský zväz a naopak. Platil totiž princíp národnostného katastra. Ak bol v meste slovenský i maďarský klub, Maďar mohol hrať iba v maďarskom a Slovák iba v tom slovenskom. Fandenie slovenským tímom tak nebola pre fanúšikov len otázka príslušnosti ku klubu, ale aj k slovenskému pôvodu. Futbal sa stal aj identitotvorný prvok pre Slovákov, posilňujúci národné povedomie.



-Ako vlastne vyzerali súťaže? K vzniku spoločnej česko-slovenskej ligy prišlo až neskôr...-


Model súťaží ovplyvnili dve reorganizácie, ktoré sa udiali v roku 1924 a 1934. V 20-tych rokoch začali pražské a stredočeské kluby, ktoré mali najväčšiu kvalitu, svoju vlastnú, profesionálnu súťaž. Hoci nebola celoštátna, jej víťaz sa považoval za majstra ČSR. Ďalšie súťaže organizovali zväzy, ktoré boli súčasťou spomínanej Československej futbalovej asociácie. Zväzy kopírovali hlavné národnostné zloženie obyvateľstva – bol tu teda československý a spomínaný maďarský, ale aj nemecký, poľský a židovský futbalový zväz. Jednotlivé zväzy si organizovali vlastné súťaže, ktoré boli rozdelené regionálne. Československý zväz na Slovensku bol rozdelený do troch žúp – západoslovenskej, stredoslovenskej a východoslovenskej a neskôr aj podkarpatskoruskej. Tímy z týchto regionálnych líg si zahrali medzi sebou o majstra Slovenska československého zväzu a ten potom hral s víťazom súťaží organizovaných maďarským zväzom. Tento zápas bol vlastne vrcholom futbalovej sezóny, často to bolo bratislavské derby, medzi predchodcom Slovana - 1.ČsŠK a maďarským klubom hrávajúcim v Bratislave, napríklad Ligeti SC. A až víťaz tohto dvojzápasu hral s víťazom českých majstrovstiev o titul amatérskeho majstra ČSR. Tento titul získal dvakrát 1. ČsŠK.




-Celoštátna liga sa vytvorila až pri druhej reorganizácii?-


Áno, v roku 1934 sa pražské kluby nechali presvedčiť, že to bude mať aj pre ne prínos, a tak sa vytvorila takáto liga. Do nej sa mohol dostať tím zo slovensko-podkarpatskoruskej divízie, kde už spoločne hrali slovenské i maďarské kluby, čo, samozrejme, skvalitňovalo súťaž ako takú. Víťaz divízie si to rozdal s českými divíznymi víťazmi a v prípade postupu hral celoštátnu ligu. Je ale treba povedať, že české kluby sem často chodili hrať priateľské, prípravné zápasy, počas sezóny i mimo nej, takže tá konfrontácia nebola zasa až taká zriedkavá.



-Komu zo Slovenska sa podarilo postúpiť do československej ligy?-


Jedine Slovanu, teda jeho predchodcovi 1. ČsŠK. Veľmi blízko bol klub FTC Fiľakovo, ktorý patril pod maďarský futbalový zväz. V sezóne 1936/37 ho delil jeden jediný zápas od postupu, v Prahe ho však nezvládol.



-Fiľakovo dnes hrá tretiu ligu. Že kedysi patrilo medzi futbalovou elitu na Slovensku, to asi veľa ľudí nevie...-


Ale bolo to tak. Zásluhu na tom má riaditeľ smaltovne Sfinx Vilmos (Viliam) Hulita, ktorý bol vlastne prvým futbalovým mecenášom na našom území. Vďaka investíciám vytvoril tím zložený z maďarských, slovenských i českých hráčov, s výborným maďarským trénerom. Fiľakovo profitovalo z toho, že v meste bol iba jediný klub, takže preň žiadne národnostné obmedzenia neplatili. Dokonca musel čeliť aj štrajku vlastných zamestnancov, ktorí sa sťažovali, že dáva viac peňazí do futbalu ako svojim pracovníkom. Po tom spomínanom neúspechu Hulita na futbal rezignoval a Fiľakovo sa z prestížnej futbalovej mapy postupne vytratilo.



-Aké boli, okrem týchto dvoch, ďalšie známe kluby na Slovensku?-


V rámci československého futbalového zväzu bola veľkým konkurentom bratislavského 1. ČsŠK v boji o slovenský titul Žilina, v Košiciach takisto pôsobili tamojší ČsŠK a od neho sa odlúčila neskôr Slavia Košice. Na rozdiel od Bratislavy, kde nemal ČsŠK podobného konkurenta, v Košiciach existovala nielen slovensko-maďarská, ale aj čisto slovenská klubová rivalita. No a takisto spomeňme Rapid Trnava, od druhej polovice 20-tych rokov predchodca dnešného Spartaka.



-Ako sa darilo 1. ČsŠK v celoštátnej súťaži?-


Raz viac, inokedy menej. Nikdy sa nedostal do prvej trojky, ktorá zaručovala účasť v Stredoeurópskom pohári, no pohyboval sa v hornej polovici tabuľky.



-Zrejme sa ale posilnila slovensko-česká rivalita...-


Stretnutia s pražskými klubmi boli pre bratislavský klub naozaj prestížne, bolo to vyhecované. V Prahe zasa to až tak vážne nebrali, bratislavský klub nebol ich hlavný konkurent. Ale zasa tú rivalitu cítiť aj vo fanúšikovskom tábore a médiách, opäť najmä na Slovensku. Okrem toho, že noviny kritizovali pražské "S", že skupujú najlepších Slovákov a poškodzujú tým kvalitu slovenského futbalu, nadväzovali na to polemiky, že Slováci sú síce dobrí pre pražské kluby, ale nie pre reprezentáciu. Takže tie diskusie o počte Slovákov v reprezentácii a pocity krivdy, ktoré poznáme z neskoršieho obdobia, rezonovali už vtedy.



-V každom prípade, Slavia a Sparta museli byť vtedy asi naozaj nedostižné kluby...-


Nuž, ako dnes je otázka v španielskej lige, či to vyhrá Barcelona alebo Real, vtedy na tom piedestáli u nás boli iba „Rudí“ alebo „Sešívaní“. S výnimkou jednej sezóny, keď vyhrala ligu Viktoria Žižkov. Ale aj na európskej úrovni to boli naozaj top kluby. Obaja vyhrali v medzivojnovom období aj Stredoeurópsky pohár, Sparta dokonca dvakrát.



-O ich dominancii svedčí aj to, že ak si pozrieme súpisku vicemajstrov sveta z roku 1934, československý tím tvorili len Slávisti a Sparťania.-


Okrem dvoch výnimiek to boli iba hráči z týchto dvoch klubov, to je pravda.



-Mali aj najväčšie štadióny?-


Presne tak, mimochodom, oba boli na Letnej, pred vojnou tam hrala aj Slavia. Až komunisti Slaviu presunuli pre stavbu Stalinovho pomníku do Edenu. Keď sa ale hrali najväčšie zápasy, kde sa predpokladalo aj 40.000 divákov, tak sa hralo na Strahove. V Bratislave bol najstarší štadión v Petržalke, hneď za Dunajom, a v Starom Háji mal svoj stánok ŠK Bratislava. Keď Petržalka po Mníchove pripadla Nemecku, hľadala sa nová lokalita pre štadión, vtedy sa začala éra Tehelného poľa.



-Tí, ktorí sa nedostali na štadión, mali v neskorších rokoch možnosť aspoň počúvať rozhlasovú reportáž. Vlastne, bolo to zo zápasu Slavie, keď Josef Laufer, zakladateľ športového komentátorstva, urobil prvý priamy rozhlasový prenos. Vysielali sa zápasy pravidelne?-


Vysielali sa hlavne významnejšie zápasy. Treba povedať, že spočiatku to kluby nemali radi, lebo mali pocit, že ich to oberá o vstupné. Príjem zo vstupného bol pre kluby hlavným zdrojom, okrem členských príspevkov. I preto sa organizovali aj mnohé priateľské zápasy, zápasy župných výberov, medzinárodné stretnutia, ktoré mali často väčší náboj ako tie ligové súťaže.



-Boli hráči už vtedy profesionáli?-


Áno, niektorí. Mali profesionálny štatút a dostávali odmeny. Napriek tomu však museli chodiť do práce aj tí najlepší. Z peňazí za futbal by sa uživili iba naozaj najväčšie hviezdy, ako bol Plánička alebo Nejedlý, ktorí dostávali viac ako 1200 korún, plus prémie, ku koncu kariéry aj viac ako 2000 korún, to však boli skôr výnimky. Ich odmeny za futbal boli na míle vzdialené platom vtedajších špičkových bankových či firemných riaditeľov, a výrazne nižšie ako platy univerzitných profesorov. S dnešnými odmenami futbalových hviezd sa to nedá vôbec porovnávať. Peniaze dostávali aj hráči bratislavského 1. ČsŠK, v 30-tych rokoch to bolo od 400 korún. Ale ako hovorím, na živobytie to nestačilo, vtedajšie cenové relácie v korunách boli dosť podobné tým dnešným v eurách.



-Bolo počas medzivojnovej ligy bežné to, čo dnes, že v Čechách hralo veľa Slovákov, na Slovensku zasa veľa Čechov?-


Bolo to tak, že hlavne Slováci a slovenskí Maďari hrali v Čechách. Prakticky, Sparta a Slavia boli v takej pozícii, že ak si na niekoho ukázali, mali prostriedky na to, aby ho získali. Často ich za to aj kritizovali. Tu na Slovensku hrávali nejakí Česi, no neboli to tí špičkoví hráči.



-Medzi najlepších hráčov v medzivojnovej ére patrili aj Slováci Štefan Čambal a Ferdinand Daučík, obaja mimochodom obliekali dres Slavie. Ak by sme hľadali najlepšieho slovenského futbalistu tých čias, bol by to jeden z nich?-


Určite sa práve oni v tomto období najviac presadili. Čambal odohral v reprezentácii všetky zápasy na Majstrovstvách sveta v Taliansku (1934), Daučík zasa ako kapitán získal v 38. roku so Slaviou Stredoeurópsky pohár. Navyše, potom kariéru vyšperkoval svojím trénerským pôsobením, keď viedol aj slávnu Barcelonu.



-Po udalostiach na konci 30-tych rokov prichádza k prerušeniu československej ligy a pretrhnutiu česko-slovenských väzieb. Možno aj tam hľadať dôvody, prečo po Taliansku 1934 prišiel ďalší úspech Československa až o takmer 30 rokov neskôr, v Čile 1962?-


Nemyslím si, že to boli tieto dôvody, aj keď počas vojny boli naozaj kontakty takmer úplne prerušené, slovenský výber hrával častejšie zápasy s výbermi ďalších satelitov nacistického Nemecka – s  Chorvátskom, Bulharskom i samotným Nemeckom... Stagnáciu v 50-tych rokoch by som hľadal skôr v zmene režimu po 48-om. Prišla napríklad nová nezmyselná štruktúra klubov, keď svoj klub musela mať armáda, podniky, polícia. Profesionalizmus zanikol. A keď sa prešlo na model špičkového armádneho klubu Dukla Praha, kde sa vytvorilo gro výberu z Chile, to skôr pripomínalo maďarský príklad z 54-tého, kde tím vicemajstrov takisto tvorili najmä hráči jedného klubu – Honvédu Budapešť.



-Bol vývoj futbalu u nás a slovensko-české zápolenie vždy len o doťahovaní sa slovenského futbalu za tým českým?-


To si nemyslím, v medzivojnovom období bol ten rozdiel jasný. Ale po vojne to už také jednoznačné nebolo, 60-te a 70-te roky boli, naopak, obdobím, keď mal slovenský futbal navrch, v lige dominovali Slovan a Trnava, belasí vyhrali PVP, gro tímu majstrov Európy 1976 tvorili Slováci. Samozrejme, na klubovej úrovni sú české tímy aj v súčasnosti predsa len niekde inde, no v rámci reprezentácie by sme mali byť na tom teraz lepšie my.



-Potvrdíme to o necelý týždeň v Trnave, keď česko-slovenská futbalová rivalita dostane kontúry zápasu v Lige národov?-


Verím, že hej a aspoň 1:0 vyhráme.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR