Ľudovítovi Štúrovi sa venoval aj prozaik a publicista Vladimír Mináč

Bratislava 15. júla (TASR) - Osobnosti Ľudovíta Štúra sa nemohol vyhnúť ani taký robustný prozaik, bravúrny esejista a publicista, akým bol Vladimír Mináč. Generácia štúrovcov a ich „hýbanie sa“, čiže ciele a zámery, ale i výsledky, ho zaujali natoľko, že po esejistickej trilógii Adam, kto si?, Paradoxy okolo umenia a Tu žije národ, ktoré vyšli knižne pod spoločným názvom Paradoxy (1966), napísal biografické eseje Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974). Prvá je o jeho gemerskom spolurodákovi Jánovi Francisci-Rimavskom a druhá o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Obaja boli veľmi blízkymi priateľmi a spolupracovníkmi Ľudovíta Štúra. Ján Francisci dokonca prevzal Štúrovu vodcovskú pochodeň po protestnom odchode bratislavských študentov do Levoče. Je teda zákonité, že obe eseje sú sekundárne aj o Ľudovítovi Štúrovi. Menej sa, napríklad, vie, že Francisciho záujem o slovenské ľudové rozprávky a pilotné vydanie prvej desiatky z ich nepreberného množstva v roku 1845 v Levoči bolo výsledkom Štúrových bratislavských prednášok o slovenskej i slovanskej ľudovej slovesnosti.


Vladimír Mináč nemohol vynechať osobnosť Ľudovíta Štúra ani v publicistike, najmä nie v politickej publicistike. V mennom registri 7. zväzku Vybraných spisov Vladimíra Mináča, ktorý vyšiel v roku 1982 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom Texty a kontexty, je Štúrovo meno zastúpené najviac - jedenásťkrát. Aj to svedčí o tom, že Vladimír Mináč sa Štúrových myšlienok a ideového odkazu jeho filozofie i konkrétnych činov často dovolával. Napríklad polemické články so súčasnými témami O tom, aj o niečom inom a Občan - to znie hrdo, uvádza touto Štúrovou myšlienkou: „Keď do života nové poriadky vstúpia, sotva sa jedni druhých poznajú v tých nových poriadkoch, v tom novom svete.“ V literárnom portréte Ladislav Novomeský V. Mináč priznáva Štúrovi prvenstvo v slovenskej publicistike, keď ho charakterizuje ako „energického a rozhľadeného zakladateľa slovenského novinárskeho slova“. A v recenzii na film Eduarda Grečnera Príbelská vzbura o revolučnom buntošení básnika Janka Kráľa v Honte na jar roku 1848 napísal: „...štúrovský pohyb nebol homogénny, nie je takým nijaký revolučný pohyb. Sú protagonisti pohybu a sú jeho outsideri, sú ľudia i napravo od jadra, konzervatívnejší i ultrarevoluční. Dejiny i tí, čo sa nimi zapodievajú, majú potom rozsúdiť, kto mal pravdu, kto bol v tej - ktorej historickej chvíli motorom, koho činnosť mala skutočne ďalekosiahle následky, a kto bol len epizódou, hoci aj zaujímavou a sympatickou. V našich podmienkach bol takýmto jadrom pohybu zaiste Štúr a epizódou bol Janko Kráľ. Nie Príbelce, ale Prešporok, nie pálenie kúrií, ale vydávanie Štúrových a Hurbanových novín, nie pľundrovanie, ale Žiadosti boli tými ďalekosiahlymi činmi.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR