Ľudovít Štúr určil samostatnosť ako konečný cieľ slovenskej politiky

Bratislava 5. novembra (TASR) - Tohoročné letné dvojčíslo (7-8) literárneho mesačníka Slovenské pohľady uverejnilo politologickú úvahu historika a kulturológa Svätoslava Mathého K politickému odkazu Ľudovíta Štúra „...a napred sa ísť musí!“.


Autor sa v ňom zamýšľa nad vývinom politických náhľadov a postojov Ľudovíta Štúra v 30. a 40. rokoch 19. storočia, teda od návratu zo štúdií v Halle, až po vyvrcholenie jeho politickej činnosti v revolučných rokoch Slovenského povstania 1848 - 1849. „...žiadam teda, žeby sa slová 'kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má' vynechali a na ich miesto položilo: ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská,“ cituje Mathé zo Štúrovho vystúpenia na Uhorskom sneme 15. januára 1848 a následne to komentuje takto: „Tento Štúrov prejav je mimoriadne významný preto, že to bola prvá obrana slovenskej národnosti, ktorá kedy bola verejne prednesená."

Pôsobenie Štúra na bratislavskom lýceu nespočívalo len vo vzdelávacej a pedagogickej činnosti. „Čo je však podstatné, kryštalizujú sa aj jeho politické názory. Je presvedčený o nevyhnutnosti zmeny hospodárskej a sociálnej štruktúry na Slovensku, ktorá by mala smerovať k demokratizácii slovenského života. Zaujíma teda silné protifeudálne postoje a vyslovuje na tie časy slobodomyseľné názory.“ Medzi nimi aj nasledujúci Štúrov výrok, ktorý najviac vyrazil dych predstaviteľom uhorskej šľachty, bez ohľadu na to, či boli maďarského alebo slovenského pôvodu: „My vstúpili sme dolu, my vkročili sme do lona ľudu a s ním sa dali obcovať v jeho vlastnej reči, hovoriť s ním od srdca k srdcu. Či nie sme si my najbližší, či nie je nám ľud náš najprvší, či nie sme my z jeho lona?“

Aj otázku uzákonenia spisovnej slovenčiny chápe Mathé ako politický čin, ako prvotný a rozhodujúci politický akt, ktorý, v istom zmysle slova, stojí aj nad jeho gramatickým rozmerom. To preto, lebo samostatnosť a originalita jazyka a jeho potvrdenie, najmä a predovšetkým v umeleckej spisbe, je dokladom svojbytnosti národa. Jazyk potvrdzuje národ, všetko ostatné stojí v zástupe za ním. „Štúr (na rozdiel od Jána Kollára a tzv. Staroslovákov), prv než sa pustil do politického zápasu s Budapešťou, explicitne nastolil otázky svojbytnosti a sebaurčenia Slovákov. Sme teda národ, a ak sme, čím sa líšime od ostatných a hlavne od českého národa,“ kladie otázky autor úvahy, ktoré sú vlastne parafrázou Štúrovho uvažovania. A predkladá túto odpoveď: „Jasne tu treba povedať, že Štúrova 'odluka' bola - dovoľujem si tvrdiť - až v 'treťom pláne' jazykovou otázkou! Bola to v prvom rade politická otázka."

A otázku tzv. spojenectva Slovákov s Viedňou, čo bolo do značnej miery vynútené výhražným cisárskym manifestom z 20. októbra 1848, komentuje jednoducho. „Štúrovi nešlo o obranu záujmov Viedne, ale o záchranu vlastného národa. Vedel totiž, čoho je schopná Budapešť. Prípadný úspech jej odboja proti Viedni by znamenal národnú záhubu Slovákov. Rozhodne nerobil pre Viedeň nadprácu.“

Hlavný zmysel celej úvahy je však v nástojčivom pripomenutí Štúrovho, donedávna dosť obchádzaného výroku o slovenskej štátnej samostatnosti: „...aby sme sa mohli obrodiť a v dejinách zaujať miesto, aké nám podľa našich síl a schopností patrí, musíme sa raz a navždy vymaniť spod nenávideného cudzieho jarma a získať si štátnu samostatnosť.“ To je výrok Ľudovíta Štúra spred vyše poldruha storočia. A to je rozhodujúci moment, ktorý rozhodol o záverečnej myšlienke tejto úvahy. „Nech už k hodnoteniu Štúra pristúpime z hociktorého uhla pohľadu, vždy pred nás nakoniec vystúpi najväčší slovenský politik. Politik, ktorý - a to sa nebojím tvrdiť - určil nielen ideu, smer a konečný cieľ slovenskej politiky, ale ako muž činu ich aj úspešne presadil do života.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR