Ľudia v Kobeliarove sú dodnes hrdí na svojho rodáka P. J. Šafárika

Kobeliarovo 16. júla (TASR) – Banícka obec Kobeliarovo leží v severovýchodnej časti Gemera neďaleko Rožňavy. Návštevníkov v strede obce upúta niekdajšia evanjelická fara, dnes Pamätný dom, ktorý je venovaný rodákovi, slovenskému básnikovi, historikovi, slavistovi a univerzitnému profesorovi Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, ktorý sa tam 13. mája 1795 narodil.


Do Kobeliarova prišli jeho rodičia na faru, otec totiž pôsobil ako evanjelický farár. "Pavol Jozef Šafárik žil v Kobeliarove do svojich 15 rokov, potom odišiel študovať do Dobšinej, Revúcej a odtiaľ do Nového Sadu v Srbsku, kde strávil podstatnú časť svojho života. Pôsobil tam najprv ako predseda knižnice a neskôr sa stal riaditeľom gymnázia v Novom Sade. Venoval sa písomnostiam, z ktorých sú najslávnejšie Slovanské starožitnosti. Písal aj národné listy, bol národný buditeľ," uviedol pre TASR starosta obce Kobeliarovo Jaroslav Nemčko.


Vzťah k národu ho podľa slov starostu priviedol k tomu, že sa vrátil, nie však do Kobeliarova, ale do Prahy, kde spolu s ďalšími národovcami ďalej pôsobil. "V Prahe, kde aj zomrel, strávil podstatnú časť svojho života. Najviac ho však poznačila smrť manželky, na ktorú bol veľmi upätý. Do rodnej obce sa už nikdy nevrátil," priblížil Nemčko.

Rekonštrukciu objektu bývalej evanjelickej fary zabezpečilo v rokoch 1978-1983 Okresné stredisko pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Rožňave na kultúrno–výchovné využitie. Realizáciu samotných prác uskutočnilo rožňavské stredisko Pamiatkostavu, n.p., v Žiline s nákladom štyri milióny Kčs.

Expozícia na fotografiách a prostredníctvom dokumentov zachytáva obdobie detstva, štúdia, rodiny a dospelosti P.J. Šafárika. "Nachádzajú sa tu okrem národných listov, ktoré písal, aj veci, ako napríklad krosná, kolovraty, hrable, ktoré venovali obyvatelia po zaplavení domu v roku 1996. Časť expozície je venovaná Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorá je po ňom pomenovaná," povedal starosta obce.

V Pamätnom dome majú i zopár osobných vecí P.J. Šafárika. "Máme tu jeho talár, ako rektora univerzity, ktorý používal, a sú tu jeho písomnosti a medaily, ktoré dostal ako profesor a riaditeľ pravoslávneho gymnázia v Novom Sade," dodal.

Súčasťou Pamätného domu sú aj priestory na poschodí, v ktorých sa usporadúvajú besedy a semináre.

Ľudia sa v obci dodnes venujú remeslám a chovu zvierat

Ľudia v Kobeliarove sa dodnes, aj keď v menšej miere, venujú remeslám svojich predkov. V minulosti, keď sa obec osídľovala, tam žilo podľa starostu Jaroslava Nemčka veľa remeselníkov. Súviselo to s tým, že to bol zdroj ich obživy. Dnes majú v obci jednu kováčsku dielňu a keramikára.



"Niekedy bolo remeselníkov viacej, každý si pomáhal, ako vedel. Nezachovalo sa to kvôli tomu, lebo ľudia chodievali za prácou do železorudných baní do Nižnej Slanej," skonštatoval starosta.

Ľuboš Šmegner sa kováčstvu venuje od roku 1996. ."Urobil som si kováčsky a podkúvačský kurz. Ľudia chceli aj so železom niečo, lebo som mal vyhňu, tak som sa učil aj klasické kováčstvo Viac-menej opravujem sekery, čakany a iné drobné veci. Podkovy nevyrábam, lebo sa to neoplatí, tie už kupujem hotové," skonštatoval remeselník.

Na kováčskom remesle je podľa neho najnáročnejšie odhadnúť teplotu kutia a kalenia. "V súčasnosti je veľmi veľa druhov železa, čo sa týka zloženia. Kedysi kováči robili podľa teploty, ale bolo, ako to oni volali, kujné železo. Teraz sa to odhaduje ťažšie, keďže je rôzne zloženie železa," vysvetlil Šmegner.

Okrem práci vo svojej dielni chodieva i podkúvať kone. "Je možné to robiť za tepla i za studena. Za tepla je to lepšie v tom, že sa ľahšie formuje podkova," prezradil Šmegner.

V obci majú nielen kováča, ale i keramikára. "Milan Laciak má v staršom dome z roku 1918 klasickú pec, ktorú využíva na pálenie keramiky. Vyrába ju príležitostne, keď ho niekto o to požiada. Vie vyrobiť krčah, hrniec, alebo ozdobnú panvicu," priblížil starosta obce.

Kobeliarčania sa nevenujú len remeslám, ale i chovu domácich zvierat. V okolitých obciach podľa starostu vznikli farmári, ktorí vo väčšej miere chovajú či už ovce, ošípané, kravy, alebo býky, ale súkromne je to pomenej. "U nás sa to dosť rozrástlo. Ja sám osobne chovám doma ovečky. Ľudia chovajú väčšinou sliepky, kačky, husi, ošípané, kozy a hovädzí dobytok. Ovečky väčšinou v jari dávame na salaš, ktorý patrí pod Poľnohospodárske družstvo vo Vlachove, kde majú takmer 600 oviec. Je pekný pohľad na ovce, ktoré sa pasú po celom našom chotári," dodal Nemčko.

Kostol ukrýval vzácne strieborné krčahy a kalich

Renesančno–barokový evanjelický kostol v Kobeliarove pochádza z obdobia rokov 1300-1310. Vznikol prestavbou ranogotického kostola. Dodnes slúži veriacim a od roku 2000 je súčasťou Združeného cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Nižná Slaná – Kobeliarovo.



Ide o malý jednoloďový kostol, ktorého súčasťou je na východnej strane štvorcové presbytérium a na západnej strane je vchod do chrámu cez vysokú zvonovú vežu, v ktorej sa nachádzajú tri zvony. "Presbytérium za gotickým lomeným víťazným oblúkom bez profilácie je zaklenuté lomenou valenou klenbou. Začiatkom 19. storočia boli v kostole vykonané závažné úpravy. Pruskými klenbami zavŕšili loď starobylého stredovekého kostola, do presbytéria vložili klasicistický stĺpový oltár s tympanónom a obrazom Kristovho krstu. Zároveň na južnú stranu víťazného oblúku umiestnili polygonálnu klasicistickú kazateľnicu," uviedol pre TASR farár cirkevného zboru Miroslav Maťo.

V týchto dňoch sa veriacim z obce podarilo nájsť v kostole vzácne artefakty. "Počas toho, ako sme robili veľké upratovanie v kostole, našli sme v skrini dva vzácne krčahy a kalich z roku 1785," povedala kostolníčka Magda Hlaváčová.

"Veľmi nás to prekvapilo. Keď sme to vyčistili a zbadali sme ten dátum, tak je to nevyčísliteľná hodnota. Používajú sa pri spovedi. Do krčahov sa naleje víno a z kalicha sa pije," dodala Hlaváčová.

Kostol je významný i tým, že v ňom slúžil a v cirkevnom zbore pôsobil Pavel Šafárik, otec Pavla Jozefa Šafárika, ktorý sa narodil 13. mája 1795 na tunajšej fare.

"V tomto chráme získaval prvé znalosti. Už ako osemročný mal dvakrát prečítanú Bibliu, ako sa uvádza v jeho životopisnom diele Co vyprávěl P.J. Šafařík: 'Když mu ale v sedmém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou biblii přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával.'," priblížil Maťo.

Názov obce je úzko spätý s chovom koní, ktorému sa ľudia venujú

Prvá písomná zmienka o obci Kobeliarovo je z roku 1466. Obec leží v Slovenskom rudohorí neďaleko Rožňavy. Jej názov súvisí údajne s tým, že miestni sa v minulosti venovali chovu koní, konkrétne kobýl. Táto tradícia sa v obci zachovala dodnes.

Vývoj súčasného pomenovania obce je pestrý a sú rozdielne názory na jeho vznik. "Podľa miestnej povesti sa traduje, že praobyvatelia obce sa zaoberali chovom kobýl. A tak osadu nazývali Kobyliarovom. V roku 1466 bola obec evidovaná ako Feketepatak, čo v preklade znamená Čierny potok. Pravdepodobne preto, že tu vznikali banské časti a počas dobývania sa do potoka dostali nečistoty," vysvetlil starosta obce Jaroslav Nemčko.

"Od roku 1551 bola obec známa ako Kobelár, Nemci ju nazvali Schwatz–Seifen a Maďari ju v roku 1906 nazvali Kisfeketepatak. Trojité pomenovanie bolo v určitých obdobiach súbežné. Domácim, slovenským však ostalo Kobeliarovo, ktoré je úradne evidované od roku 1927," uviedol starosta.

V súčasnosti sa chovu koní v Kobeliarove venujú už len dve rodiny. "Väčšinou ich využívajú na jazdenie, chodia s nimi na súťaže. V Betliari sa v jeseni koná veľká súťaž Hubertova jazda, ktorej sa zúčastňujú," priblížil starosta.

Obec zažila viacero zlomových období. "Prvým bolo obdobie, keď Kobeliarovo začali osídľovať Turci, čo sa im napokon nepodarilo. Neskôr prišli Nemci a potom Maďari, ktorí sa tu v rámci uhorského panovania zdržali veľmi dlho," povedal Nemčko.



Od stredoveku patrila obec Bebekovcom zo Štítnika, neskôr Andrássyovcom. Súpis obyvateľstva z roku 1828 zaznamenal v obci 54 domov a 436 obyvateľov. V roku 1910 v nej žilo 344 ľudí. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali tradičným poľnohospodárstvom, domácou výrobou plátna, ako i pálením uhlia pre huty, či furmančením. Do roku 1918 obec administratívne patrila do Gemersko-malohontskej stolice.

Podľa súpisu z roku 1551 žil v obci richtár so 14 sedliakmi. Mor v rokoch 1709-1710 si vyžiadal 303 obetí. V roku 1828 mala dedina 54 domov a 436 obyvateľov.

"V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa obec rozrástla, čo sa týka obyvateľov, bolo tu veľmi veľa mladých ľudí, keďže tu bola práca. Neskôr mladí odišli a ostali len starí. Napriek tomu máme v súčasnosti v obci 466 obyvateľov," dodal Nemčko.

Obec chce investovať do infraštruktúry a internetu

Obec Kobeliarovo má v súčasnosti 466 obyvateľov. Podľa starostu Jaroslava Nemčka mladí ľudia odišli za prácou do iných miest Slovenska alebo do zahraničia. Napriek tomu sa snažia udržiavať a zároveň rozvíjať život v obci. Majú tam materskú školu, predajňu potravín i posilňovňu.

"Mladí ľudia odišli preč, pretože tu na hornom Gemeri, odkedy zatvorili baňu Siderit v Nižnej Slanej, je problém s prácou. Pracujú v Bratislave, Nitre, Trnave, alebo v zahraničí," uviedol pre TASR starosta Jaroslav Nemčko.



Odlev mladých ľudí sa prejavil i na vekovom zložení obyvateľstva. "Približne 60 percent zo všetkých obyvateľov má viac ako 65 rokov, je to také troška zložitejšie," skonštatoval starosta.

Peniaze, ktoré má obec z podielových daní, investujú do opravy miestnych komunikácií, materskej školy a obecných budov. "Ďalšie peniaze čerpáme z eurofondov, pretože obec so 100.000-eurovým rozpočtom nemôže nakladať s obrovskými investíciami alebo obnovou niečoho," povedal Nemčko.

"Do budúcna chceme dokončiť miestne komunikácie. Máme vypracované projekty na optický internet, pretože u nás je mobilný signál trocha slabší, tiež to bude financované z eurofondov," dodal starosta.

Napriek tomu, že v obci je čoraz menej mladých ľudí, snažia sa im podľa Nemčka vytvoriť podmienky pre trávenie voľného času. "V minulosti sme mali v obci Zbor pre občianske záležitosti, ale keďže to zaniklo, tak sme využili obecnú budovu. Zriadili sme v nej klub dôchodcov a pre mladých, ktorí tu ešte v 90. rokoch boli, klub mladých. Teraz sme ho prestavali na posilňovňu, kde chodia cvičiť. Máme tiež kultúrny dom, v ktorom máme pingpongové stoly, kde si chodia aj zahrať," priblížil starosta obce.

Lákadlom pre turistov je podľa jeho slov Pamätný dom Pavla Jozefa Šafárika, v ktorom sa môžu dozvedieť o tomto rodákovi, básnikovi, historikovi, etnografovi a slavistovi. "Som veľmi rád, že ho navštevujú turisti. Pred tromi rokmi sme tu mali návštevníkov dokonca z New Yorku a Kanady. Zorganizovali to naši rodáci, ktorí tam žijú," dodal Nemčko.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR