ĽUBOMÍR ZEMAN: Hudba je zvláštne esperanto

Bratislava 17. septembra (TASR) – Textár, básnik a novinár Ľubomír Zeman (*2.6.1949, Bratislava) patrí k popredným osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Od roku 1968 pracoval v Slovenskom rozhlase (SRo), od roku 1985 bol vedúcim redakcie populárnej hudby, neskôr šéfredaktorom hlavnej redakcie hudobného vysielania. V roku 1991 založil stanicu Rock FM rádio. Po piatich rokoch práce v Rock FM sa stal riaditeľom marketingu SRo a štatutárom GR SRo. Pracovnú kariéru zakončil ako riaditeľ obchodnej televízie TVA. Od roku 2009 je novinárom a umelcom v slobodnom povolaní. Popri zamestnaní vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorú ukončil v roku 1983 a titul PhDr. získal v tom istom roku za prácu o hudobnej publicistike v rozhlase.


Textárskej tvorbe sa venuje od roku 1969, jeho prvý profesionálny text piesne Ladislava Gerharda V storočnej aleji nahral Ľuboš Novotný. V začiatku otextoval viaceré zahraničné piesne, postupne prešiel na pôvodnú slovenskú tvorbu. Napísal približne päťsto textov, ktoré nahrali viacerí známi slovenskí interpreti a skupiny, medzi nimi Elán, Taktici, YPS, Robo Grigorov, Peter a Júlia Hečkovci, Jana Kocianová, Vašo Patejdl, Beáta Dubasová aj Věra Špinarová.

Ľuboš Zeman je spoluautorom jedného z najväčších domácich hitov V slovenských dolinách, ktorý v roku 1985 nahral Karol Duchoň a novú verziu v roku 2007 skupina Desmod. Medzi hity s jeho textami patria piesne Umenie žiť či Kamarátka nádej Vaša Patejdla, Ulica, Kaskadér či Tuláci v podchodoch skupiny Elán, Žuvačka za uchom aj Mám tristo mesiacov Roba Grigorova, Taliansky muzikál súrodencov Hečkovcov či Pár nôt Jany Kocianovej.

V roku 2001 vyšli jeho texty a básne v knihe Trištvrte na jeseň. Úspešné pesničky s jeho textami vyšli tiež na kompilácii v edícii Slávne texty slávnych piesní v apríli 2009. Je majiteľom deviatich Bratislavských lýr.

Hudba je pre neho celoživotným sprievodcom a partnerom. Potvrdil to aj v rozhovore pre TASR.


-Najprv si, prosím, ujasnime ako vás máme volať – Ľubomír alebo Ľuboš?-

V rodnom liste i v dokladoch mám meno Ľubomír, v krstnom liste Ľubomír Peter, ale aby som sa odlíšil od rovnomenného otca – známeho športového novinára, začal som v novinárskych a umeleckých textoch používať meno Ľuboš. A tak ma volajú aj blízki ľudia...


-Ste rodený Bratislavčan, v ktorej časti ste vyrástli? Kde bol ten váš "múr lások"?-

Som chlapec z predmestia, od narodenia som býval na Patrónke, v blízkosti Horského parku, kopca Bubnovka, Slavína a kostola na Kalvárii. Býval som na multikultúrnej a viacjazyčnej Brnenskej ulici, ktorá bola tou najlepšou školou života. A Horský park so svojimi lavičkami a majestátnymi stromami bol našim korzom na prechádzky s prvými láskami. Vtedajšie parkové chodníky boli aj našimi cyklotrasami.


-Ste umelec aj manažér. Ktoré predmety ste v škole mali radšej? Matematiku či slovenčinu?-

Som blíženec, takže sme na všetko dvaja. Ale v škole som vždy bodoval v slovenčine a histórii. Na matematiku so mnou sa vždy tešila celá trieda. Vedeli, že hodina, keď ma vyvolajú, bude zábava. Popísal som celú tabuľu, vymyslel si výsledok a dostal som štvorku za snahu. Triedna profesorka Oľga Drobná, precízna matematička a výborný človek, však vedela, že viac ako čísla ma zaujímajú rýmy a bola ku mne milostivá. Z matematiky som zmaturoval so šťastím, lebo z päťdesiatich otázok som vedel iba jednu a tú som si vytiahol! Žiaľ, bola z dvoch častí, takže to bolo za tri.


-Kedy vás prvýkrát oslovila hudba? Ktorú pesničku ste si zapamätali a vedeli zaspievať?-

Niekedy v roku 1966 sme založili kapelu Monzún, v pivnici, vo dvore i v izbe som cvičil hru na bicie a počúval Animals, Cliffa Richarda, Shadows, Yardbirds a čítal beatnickú poéziu v českých prekladoch. Koniec šesťdesiatych rokov bol akýmsi politickým ventilom komunizmu a my sme dospievali s ilúziou, že nám patrí svet. Mali sme dlhé vlasy, nosili zvonové nohavice, fajčili gauloisky, pili červené Malagelo a niektorí sa z tejto kombinácie, prepytujem, aj poondiali. A spievali sme si pri tom Can't Buy My Love od Beatles.


-Ozaj - viete spievať?-

Boli časy, keď som v kapele musel ťahať druhý hlas. Ale úprimne povediac, keď začnem, vädnú kvety a hynú vtáci.


-Aktívne ste s hudbou začínali na strednej škole ako bubeník, prečo ste nepokračovali ako aktívny muzikant?-

Viac ma bavilo písanie a mal som problém aj so susedmi. Bicie breaky treba poctivo cvičiť a keď som u mamy v malom byte rozložil biciu súpravu a začal hrať, susedovi podo mnou padala omietka do nedeľnej polievky a ostatní zasa zúrivo vyzváňali. Mama mi vravela: Radšej píš, to nikto  nepočuje. Dnes som rád, že som sa vybral na cestu za písmenami, bubeníkov je oveľa viac ako textárov.


-Kto vám dal podnet na písanie textov?-

Boli to kamoši z kapely. Vtedy bol hitom film Klub mladých s Cliffom Richardom a bola tam jedna pesnička, ktorú sme chceli mať v repertoári. S angličtinou to v tých časoch bolo biedne a tak vznikla myšlienka napísať k nej slovenský text. A keďže som mal jednotku zo slovenčiny, voľba bola jasná.


-Ktorý amatérsky text bol vašim prvým?-

Práve ten. Mal dlhý názov - Daj mi dievča ...svoje srdce úprimné. Úplne do zbláznenia.


-Koľko ich máte na svojom konte dnes?-

Je ich okolo päťsto, ale štyristo žije aktívnym životom. Čísla však nie sú podstatné. Dôležitejšie sú príbehy, ktoré sa za nimi skrývajú a súhra svätej trojice: skladateľ - textár - interpret.
 


-Texty ste písali pre viacerých interpretov. Boli to najmä Elán, Taktici, Money Factor, AC+, YPS, zo spevákov Duchoň, Kocianová, Hečkovci, Vančík, Patejdl, Grigorov, Žbirka, ale aj Špinarová a Gott. Ako ste si ich vyberali, ako vás oslovovali oni?-

Každá pieseň je iná. V prvej fáze tvorby, v sedemdesiatych rokoch vládli pódiám sólisti a belcanto. Som rád, že s mojimi textami sa stotožnil fantastický Karol Duchoň a stále skvele spievajúca Jana Kocianová. Vo V klube som sa zasa zoznámil s kapelou Vlada Koleniča – Taktici. Bola to prvá kapela do tanca i na počúvanie, ktorá produkovala vlastnú tvorbu. Vytvorili sme spolu desiatku zábavných až recesistických hitov, ktoré sú generačnou výpoveďou. Po emigrácii Taktikov prišli Hečkovci, Elán, Patejdl, Grigorov. Boli to texty s literárnou a filozofickou hodnotou, ktoré reprezentovali istý názorový prúd v hudbe. To už boli zárodky pop poézie a istej umeleckej vzbury.


-Osobitnou kapitolou je vaša spolupráca s Vašom Patejdlom. Ste autorom jeho najväčších hitov. Ako ste sa dali dohromady, cez Elán?-

Presne tak. V Eláne som už ako textár pôsobil popri Borisovi Filanovi. V istej etape koncertovania Elánu mal toho Vašo Patejdl už dosť, chcel menej koncertovať, viac komponovať a aranžovať. Jožo a Boris boli v Eláne rebeli, Vašo a ja lyrici. A tak sme vytvorili dvojicu, ktorá vyprodukovala Patejdlov prvý sólový album Chlapčenský úsmev. Napísal som na tú LP platňu všetky texty a myslím, že doteraz som nič lepšie ešte nevytvoril. Akoby nás vtedy postriekali živou vodou.


-Vráťme sa však späť k mainstreamovým začiatkom. Z desiatok hitov uveďme aspoň jeden - V slovenských dolinách. Pesničku ste napísali s Petrom Hanzelym, v tej dobe ste boli obaja "rozhlasáci". Tá je hitom dodnes aj vďaka skupine Desmod, ktorá nahrala cover verziu v roku 2007. Predpokladali ste v prípade tohto songu takú slávu?-

Ani vo sne. Paradoxné je, že pieseň bola napísaná pre televíznu súťaž Vyberte si pesničku a my sme s ňou nič nevyhrali, hoci Duchoň ju naspieval bravúrne. Peter Hanzely je neprávom zabudnutý skladateľ, ktorý vie majstrovsky narábať s melódiou a harmóniou a ľudia vtedy ani dnes neboli a nie sú hluchí ani hlúpi. Rozhlas pesničku vysielal a poslucháči si ju žiadali stále viac. Takže bola úspešná aj bez ocenenia. Nebola však hitom v dnešnom zmysle slova. Druhý dych chytila s Kulym a Desmodom vďaka veľmi kultivovanej cover verzii. Stala sa druhou hymnou Slovenska a ja si vždy pri jej zaznení spomeniem na Štefanovú a Terchovú, kde vznikla. Viacerí sa ju snažili použiť na politické ciele alebo manipulačne aktualizovať text, ale nikdy sme na to ako autori nepristúpili. Tá pieseň patrí všetkým bez rozdielu vierovyznania, politickej príslušnosti, farby pokožky a sociálneho statusu.


-V júni 2016 uplynulo 50 rokov od prvého ročníka Bratislavskej lýry. Vy ste jedným z najúspešnejších autorov, koľko lýr máte doma?-

Mám ich deväť a k tomu nejaké zvláštne ceny za text, cenu novinárov a pod. Štve ma, že festival zrušili, chcel som zabojovať o desiatu.


-Ešte na chvíľu ostaneme pri lýre. Ste autorom textu piesne Lúčenie, ktorú na festivale spievala v roku 1976 nedávno zosnulá Věra Špinarová a vyspievala si bronz. Ako došlo k tejto spolupráci?-

V bývalom Československu sme sa všetci z brandže poznali. Stretávali sme sa na festivaloch, koncertoch, v médiách. S Věrkou spolupracovali viacerí slovenskí hudobníci – Vašo Patejdl, Janko Lehotský, Peter Hečko i Vlado Kolenič. Keď Janko Lehotský skomponoval hudbu, dal mi ju otextovať a z tej atmosféry, vokálneho rozsahu a rytmiky vyšla práve ona ako najlepší interpret. A na Lýre zaslúžene bodovala a vyspievala nám cenu. Veľmi rád som jej urobil ďalšiu pieseň s Petrom Hečkom – Rozlúčka v daždi. Bola to "malá veľká speváčka" a výborný človek. Je mi ľúto, že už nie je medzi nami.


-V roku 1991 ste založili spolu s ďalšími rozhlasákmi stanicu Rock FM rádio. V tej dobe to bola "poriadna bomba", ktorá mala státisíce poslucháčov. Ako sa stalo, že na pôde vtedy verejnoprávneho rozhlasu vznikla táto hudobná stanica?-

Po revolúcii si chcel každý splniť tajné sny. V rozhlase boli vždy kvalitní, profesionálne fundovaní ľudia, ktorí sa odborne vyrovnali rádiám na Západe. Predtým však nikdy nemali možnosti na konfrontáciu a často, žiaľ, ani jazykové vybavenie. Pár ľudí z hudobnej redakcie, mládežníckeho vysielania a techniky si však povedalo, že na to má. Podľa abecedy: Bartoš, Danišovič, Ftáčnik senior, Zeman. Bez vtedajšieho ústredného riaditeľa SRo – Vlada Štefka, by Rock FM rádio nikdy nevzniklo. Boli sme jeden z jeho programových okruhov ako hudobná stanica pre mladých. Totálne sme predbehli dobu. Vrchol počúvanosti sa pohyboval okolo 30 percent, čo aj dnes znie ako údaj z ríše rozprávok. Bolo to také neskutočné, a spoločensky predčasné, že to muselo zaniknúť. Boli to asi moje najkrajšie rozhlasové roky, lebo vtedy som ako manažér dokázal realizovať takmer nemožné. V tom čase mal bežný vysielací okruh aj dvesto zamestnancov, my sme to urobili s tridsiatimi a boli sme najpočúvanejší. Do nášho portfólia patrili aj Rock FM River Party na lodiach na Dunaji, Night Shows po celom Slovensku i festival Rock FM Fest v Banskej Bystrici. Už vtedy sme podporovali pôvodnú slovenskú tvorbu, hoci mnohí nás obviňovali z opačnej tendencie. Nedávno som si pozrel staré playlisty Rock FM a zistil som, že vtedy sme vysielali viac slovenskej hudby ako súčasné komerčné rádiá.
 


-Ako ste zvládali slávu Rock FM rádia, z ktorého vyšli prvé moderátorské hviezdy?-

Myslím si, že väčšina z nás sa tej slávy dokázala nejakým spôsobom vzdať. Trošku problémy so slávou mali tí najslávnejší, ktorí robili diskotéky, Julo Viršík, Rasťo Otčenáš a Gajo Kuruc, lebo oni boli tí na pódiu a mali pred sebou davy ľudí. My sme boli v pozadí, administratíva, manažment, nás sa to tak nedotýkalo. Ale priznám sa, že to, čo sa stáva dnes hercom, že na ulici od nich pýtajú autogramy, tak vtedy zastavovali aj nás. Médiá chceli poznať tváre Rock FM. Boli sme často v novinách a časopisoch, a tým pádom sme sa stali známymi. Bola to veľká zodpovednosť, lebo anonymný človek si môže dovoliť všeličo, ale keď už poznajú jeho tvár, jeho hlas, tak je to úplne o inom.


-Na svojom konte máte 500 textov. Mohli by sme vybrať tri podľa vás najväčšie hity?-

Je to ťažká otázka. Ale myslím si, že to budú Nepriznaná, Tri štvrte na jeseň a Mal som rád bítnikov.


-Ktorý z textov vám utkvel v pamäti tým, že ste ho tvorili veľmi dlho a naopak, že išiel z ruky na jeden ťah?-

Pamätám si, keď som začínal s Elánom. Už tam bol zabehaný Boris Filan, ja som pribudol do partie. Vtedy Jožo Ráž povedal Vašovi – však ho vyskúšame, dáme mu nejakú ťažkú vec urobiť, ktorá je štrukturálne veľmi členitá. Vtedy to bol Kaskadér. Ešte som býval na Patrónke, pamätám si, že som ho urobil za 30 minút u mamy v malej izbičke. Proste mi to ostalo po návšteve kina a jednom anglickom filme, ktorý sa volal Kaskadér a ja som ho v tom týždni práve videl. Tá téma ma zaujala, dostal som na magnetofónovej páske hudobný podklad a spravil som ho tak, že chlapci tam nenašli žiadnu chybu a ostal tak, ako to poznáme dnes všetci. Ďalšia taká vec bol Zlodej slnečníc, ktorý bol tiež ťažký, lebo jeho pôdorys je dosť komplikovaný a text na takúto predlohu sa nepíše ľahko, najmä, keď o niečo ide. Pokiaľ išlo o Elán, Patejdla a Grigorova, tam vždy bola aj filozofia, a tam bolo dôležité každé slovíčko. Ale boli texty, s ktorými som sa aj trápil, boli to najmä skladby, ktoré sme robili s Vašom na jeho prvú sólovú platňu Chlapčenský úsmev. Tak tam boli pesničky, ktoré mi dali naozaj zabrať. Boli to noci, sedem nocí či sedem dní, aj desať dní na jeden text.


-Chodili ste do štúdia, keď sa pesničky s vašimi textami nahrávali?-

Áno. Som stará rozhlasová škola, kedysi boli tímy, bol tam zvukový majster, technik, hudobný režisér a väčšinou obaja autori alebo aspoň jeden z autorov. Ja som chodil na spevácke nahrávanie, kde som strážil najmä slovenčinu, výslovnosť, artikuláciu, lebo často sa interpreti sústredili na intonáciu a hltali koncovky písmen, celé slabiky. Niekedy zase vyslovovali bratislavsky, nie slovensky. To bola dosť zaujímavá práca, lebo som veľakrát zasiahol do diela a už ma často aj nemali radi, že čo otravujem s maličkosťami. Ale nedal som si povedať a som rád, že som tam bol. Ako sa vyvíjala producentská práca, tak tieto tímy sa zužovali, dnes už je to v užšom zložení, autori a interpreti si postrážia všetko. Ale chodil som ešte teraz, keď Elán nahrával ostatnú platňu Živých nás nedostanú a Jožo Ráž spieval pesničku Ryšavá. Bol som ešte aj pritom, keď sa to mixovalo, lebo mňa veľmi hnevá, keď textár napíše text, potom to počuje z rádia a nič nerozumie, text je utopený alebo nezrozumiteľný, lebo veľmi dobre počuť bicie a basu, ale o čom to je, to nikto nevie. Keď už dokončili skladbu, tak mi Jano s Jožom povedali, aby som už išiel do kelu (úsmev).


-Textami ste prispeli na nový album Elánu aj Karla Gotta. Pre koho by ste rád napísal text piesne?-

Ešte sú rozrobené pesničky s Vašom Patejdlom pre Karla Gotta. Bola to pre mňa česť napísať texty pre neho. V súčasnosti spolupracujem aj s mladou kapelou Instinct, ktorá má, podľa mňa, veľký potenciál a čakám na zhudobnenie textov Robom Grigorovom. To, čo som zatiaľ počul, je výborné. Je to pán skladateľ i pán spevák. A Elán je viac ako hudba, je to životný štýl. Texty pre túto kapelu napíšem vždy rád, lebo ma vyprovokovala k najlepším dielam z môjho pera. Jožo Ráž je svojrázna, veľmi silná osobnosť s vlastným názorom, ktorý nikdy nezradil. Všetkým to ešte nedošlo, ale táto umelecká generácia sformovala dve nasledujúce... Pomaly sa blíži moje okrúhle životné jubileum a tak rozmýšľam o CD platni starých hitov s novými mladými interpretmi.


-Pamätáte si všetky svoje texty?-

Takmer žiadny (smiech). Keď počujem pieseň, tak ju dešifrujem, že je moja. Ale keby ste ma začali skúšať, tak to bude veľký problém. Ale nato mám kamaráta kolegu textára, jemu keď zavolám o polnoci, tak mi povie text, ak mu poviem názov. Je to Juraj Soviar a ten – neviem prečo – pozná všetky moje texty (úsmev).


-Ale predsa, trochu vás vyskúšame aj my. Prvý úryvok textu je – trolejbus má číslo 217... (Vašo Patejdl, pesnička Chlapčenský úsmev, pozn. TASR)-

Tento trolejbus chodil z mesta a konečnú mal tu na Patrónke. Tu som býval, sú to vlastne reminiscencie na moje detstvo, na Horský park, na Brnenskú ulicu. Bol na pesničku Vaša Patejdla Chlapčenský úsmev. Tá pesnička aj bola ocenená práve preto, že bola cítiť z nej spontánnosť, úprimnosť, osobnostnú výpoveď. (pesnička Chlapčenský úsmev získala v roku 1985 striebornú Bratislavskú lýru, pozn. TASR).


-To ti jenom vítr múže vzít ...(Chci tě, Karel Gott, album S pomocí přátel, pozn. TASR)-

Karel Gott. Napísal som ju s Vašom Patejdlom, ktorý už dlhšie žije v Čechách, je tam uznávaný a má tam veľmi dobré zázemie. Vašo ma oslovil, či by som išiel do toho a napísal text v češtine. Bola to pre mňa pocta, lebo Karla Gotta si veľmi vážim a považujem ho za absolútnu európsku špičku. Urobil som text a nazval ho Chci tě, tá vyšla aj na albume. Pripravili sme tri skladby, ale Karel ochorel, dve sú preto rozrobené, verím však, že sa dokončia a objavia sa na nejakom zvukovom nosiči. Nahrávanie a finalizáciu si ustrážil Vašo. Ale musím povedať, že všetky nahrávky Karla Gotta sú zvukovo urobené excelentne, tam nie je vôbec problém s mixážou a nezrozumiteľnosťou. Ten jeho zvukový a realizačný štáb je tak profesionálny, že mňa to vždy poteší, keď to počujem. Toto vyčítam našim slovenským realizátorom, že sa stále snažia ťahať veci z podkladu a nevidia pesničku ako celok.


-A do tretice – stojím pri pulte, čakám predavačku, špinavé ruky schovávam vo vačku... (10 dkg tresky, Taktici, pozn. TASR)-

Tak to som ja asi nenapísal (smiech). Vlado Kolenič a starí Taktici. To sme robili s Vladom, on totiž písal také fragmenty – zmrzlina, budeme lízať, ja som to potom dorobil do formálnej textovej podoby. Ale myšlienky a námety boli Vladove.


-Ako bonus pridáme ...mám tristo mesiacov a na knižke nič, učňovku zo žúrov ... (Mám tristo mesiacov, Robo Grigorov, pozn. TASR)-

To je Robo Grigorov, moja srdcovka.


-Ako textár ste si interpretov hľadali vy alebo oslovovali vás?-

Väčšinou oslovovali mňa. Tým, že textárov vždy bolo a stále je veľmi málo, tak sme boli preťažení. Možno nás teraz oslobodia jazykovo negramotní mladí interpreti, ktorí si chcú všetko písať sami.


-S ktorým spevákom či kapelou budete najbližšie v nahrávacom štúdiu?-

Asi so skupinou Instinct. Je to mladá kapela, tvoria ju Slováci, žijúci v Prahe, lebo tam pracujú. S nimi som už urobil tri pesničky, prvá bola Na život a na smrť, druhá bola cover verzia Zlodej slnečníc, ktorá teraz rotuje v éteri, tretia je nachystaná na ich nový album a volá sa Človek. Je to veľmi ambiciózna kapela, ktorá má jazyk súčasnej generácie. Mňa zaujali na Košickom zlatom poklade, kde som ich pred niekoľkými rokmi počul prvýkrát. Zaujali ma tým, že to bola jedna z mála kapiel, ktorá mala výborné texty. Pre mňa to boli neznámi autori, mladí básnici a textári, ale texty boli o niečom, boli literárne hodnotné, bola to generačná výpoveď a výborne sedela na hudbu. Práve preto som sa s nimi zoznámil. Povedali mi, že moje texty sa im páčia, či by som pre nich niečo nenapísal. Dal som im niektoré básne a vznikla spolupráca, ktorá zrejme bude dlhodobejšieho charakteru.


-Aký je váš názor na súčasnú slovenskú hudobnú scénu, obsah či kvalitu textov?-

Hudobne, zvukovo a interpretačne slovenská hudba vyrástla, textovo upadla. Iba myšlienky nestačia. Novodobí autori často neovládajú ani spisovný jazyk a o poetike vedia veľmi málo. Texty sú popisné, sloganové bez metafor a hlbšej filozofie. Asi je to tým, že všetci chcú robiť všetko, lenže na to nemajú talent. A najhoršie na tom je, že upadli kritériá a poslucháči to často tolerujú. Akoby hodnoty v rodine, v škole i v celej spoločnosti boli definované iba komerčnými úspechmi a peniazmi. Som však rád, že výnimky potvrdzujú pravidlo a aspoň stredná autorská generácia zachraňuje textársku reputáciu.


-Čo pre vás znamená hudba?-

Je to zvláštne esperanto. Dohovoríte sa s ňou na celom svete. Keď som bol pred mnohými rokmi ako novinár na indonézskom ostrove Bali, vyšli sme si večer na pláž Nusa Dua. Miestni rybári tam na ohníku piekli v bambusových listoch rybu a jeden hral na gitare a spieval. Prisadli sme si a on na našu turistickú počesť začal hrať medzinárodne známu pieseň Guantanamera. Najhlasnejšie a trochu zvláštne spieval najmenší z nich – s vyvalenými očami a navretými žilami. Po treťom panáku araku nám prezradili, že ohluchol pri love rýb dynamitom a akordy loví očami. Beethoven mu ten arak môže závidieť a ja si budem strážiť oči, aby som aj hluchý zomrel s piesňou na perách...


-Na svojom konte máte vydané tri knižky, poéziu a texty piesní. Čo je ľahšie, čo je vám bližšie, texty piesní alebo poézia?-

Stále viac ma láka poézia, tá nezávislosť na notách, metrorytmických štruktúrach a náladách autorov a interpretov. Stávam sa sólistom svojho života a stále viac odhaľujem svoje vnútro. Čím je človek starší, tým je menej hanblivý a viac slobodný. Pravdu dnes povedia len deti a starci.


-Ako trávite voľný čas, ak ho máte? Máte nejakého koníčka?-

Čítam do zbláznenia, lebo na svete je toľko krásnych kníh, že by som chcel mať tisíc životov. A rád cestujem a občas o tom niečo napíšem. Všade žijú ľudia a vždy sa dá od nich niečo naučiť. V hlave mám tisícky filmových snímok z celého sveta, ktoré si občas so zavretými očami premietam v nočnej posteli. Do kina nechodím.


-Máte svoje príslovie alebo porekadlo, ktorým sa riadite, ktoré si občas pripomeniete?-

Na svete nie sú nedobytné pevnosti. Sú iba pevnosti zle dobýjané!

 










Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR