Literární toulky Slovenskem J. Rezníka pozývajú aj do Štúrovho rodiska

Bratislava 14. augusta (TASR) - V roku 1989 vyšiel slovenský literárny zemepis aj v Čechách. Napísal ho Jaroslav Rezník a vydalo české vydavateľstvo pre deti a mládež Albatros v Prahe. Nie je to doslovný preklad knihy Po literárnych stopách na Slovensku. Je to nanovo napísaná kniha literatúry faktu, ktorá rešpektuje a zohľadňuje špecifikum mladého, ale i staršieho českého čitateľa. Na druhej strane si zachováva pôvodnú koncepciu slovenského originálu, teda územnú postupnosť putovania po Slovensku od Bratislavy po Košice a späť do hlavného mesta. Dosvedčujú to aj pôvodné názvy jednotlivých kapitol. Nenápadný dôraz je pritom kladený na slovensko-české literárne, ale i širšie kultúrne vzťahy oboch národov.


Ako v mnohých iných knihách súvisiacich s našou témou, aj v tejto je najčastejším heslom v „Rejstříku osob“ meno Ľudovít Štúr. Objavuje sa prakticky vo všetkých regiónoch a lokalitách, ktoré súvisia s jeho životom a dielom. Zreteľne väčší priestor je však venovaný účasti a účinkovaniu Ľudovíta Štúra na Slovanskom zjazde v Prahe začiatkom júna 1848. (Citujeme v pôvodnom českom znení): „Ľudovíta Štúra obzvláště srdečně přivítali představitelé mladé generace českého národního hnutí v čele s Josefem Václavem Fričem. Jako by tušili, že právě on na Slovanském sjezdu vysloví i za ně to, k čemu se ve stínu rakouského trůnu tak těžko odhodlávali. Ľudovít Štúr to také učinil. Nekompromisně a jednoznačně: 'Cíl náš měl by být zachovat říši rakouskou? Náš cíl je - zachovat nás. Nejdříve musíme sloužit sobě a potom jiným. Dokud Rakousko stálo, my jsme hnili. Co by nám řekl svět, kdybychom o nic víc neusilovali - jen o zachování Rakouska. Pádem Rakouska nepadáme my!'“ Podľa srdečnosti privítania slovenskej delegácie na Slovanskom zjazde, najmä Ľudovíta Štúra, môžeme usudzovať, že jazykový spor o spisovnú slovenčinu a jazykovedne zdôvodnené odtrhnutie sa od češtiny v predchádzajúcich rokoch bol zažehnaný. Iste aj preto, lebo v ovzduší doby bolo cítiť zbrane a slovo a múzy s ním spojené sa utiahli do úzadia.

Rodisko Ľudovíta Štúra Uhrovec je na záver kapitolky opísané (po česky) takto: „Kolem domu Štúrových, v němž je dnes zřízeno Literární muzeum Ľudovíta Štúra, dodnes vede mírně stoupající cesta ke kaštelu hraběte Zaye. Stinou alejí stoletých stromů chodíval mladý Štúr do kaštelu za otcem. Nejraději tehdy, když otec vázal knihy z hraběcí knihovny. Brzy se kaštel stal i pro něho místem prvního výdělku.“

Úvod (předmluvu) do knihy napísal český literárny historik Evžen Lukeš, ktorý v obsiahlom úvode nemohol obísť osobnosť Ľudovíta Štúra. Zaznamenal ju takto: „Se jménem Ľudovíta Štúra je spojena nejen celá nová literární epocha, ale také nová etapa jazykových a literárních potyček. Ty totiž vzplanuly po roce 1843, kdy Štúr se svými druhy vytvořil ze středoslovenského nářečí dnešní slovenštinu.“

Kniha je ilustrovaná pestrou zmesou dokumentárnych fotografií a reprodukcií. Má miestny i menný register a mapu Slovenska, rozdelenú podľa regiónov v jednotlivých kapitolách. Malou, ale odôvodnenou kuriozitou je uvedenie automobilových značiek okresov na Slovensku.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR