Literárna ochutnávka: Žena, ktorá uteká pred správou

Môžu slová zachrániť život? Nie obyčajné slová, ale tie, ktoré zhŕňajú kapitoly života do jedného celku. Môže útek a dlhé bezcielne putovanie po krajine odvrátiť doručenie zlej správy?

Ak padne les v strome a nikto ho nepočuje – stalo sa to? Ak sa muži v uniforme pokúsia osobne doručiť správu o smrti syna a nikto im neodpovie na klopanie – stalo sa to? Takto zmýšľa matka syna, ktorý sa práve zdravý vrátil z povinnej trojročnej vojenskej služby v Izraeli. Namiesto toho, aby sa s ňou vybral na sľubovaný výlet, jej však po návrate oznámi, že sa dobrovoľne vracia do vojny. Tisíce preškrtnutých čiar, ktoré netrpezlivo odpočítavali deň návratu syna Ofera, sa zrazu menia na veľkú škvrnu. Aby dokázala prehltnúť najhorší okamih svojho života, ktorý mal byť tým najšťastnejším, Ora zoberie pripravené batohy a začne kráčať. Nezáleží na tom, koľko kilometrov prejde, ani na tom, ktorým smerom sa vydá. Nie je dôležité, či bude kráčať dni alebo mesiace, či bude preliezať ploty, brodiť sa riekami alebo blúdiť v kruhoch. S poznaním, že „nie je dôležité, kde som, ale kde nie som“ Ore stačí ísť. Kým bude kráčať a rozprávať o Oferovi, jej syn bude v bezpečí. Slová a kroky ho ochránia. K jej stopám sa pridá ešte jeden pár nôh a jej slová získajú verného poslucháča – na púti Oru sprevádza Avram – zvláštny priateľ so spisovateľskými ambíciami, ktorému sa kedysi v hlave „krútil celý les poznámok“, no ktorého navždy poznačili dni strávené v mučiarni egyptských vojakov. A tak kráčajú - žena, ktorá uteká pred správou a muž, od ktorého utiekli slová. Za sebou odvíjajú niť príbehu, ktorý spletá spomienky na spoločnú i oddelenú minulosť, obavy z budúcnosti aj vieru v šťastný koniec.

Izraelský spisovateľ a novinár David Grossman (1954) sa narodil a žije v Jeruzaleme. Píše romány aj knihy pre deti, ktoré boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov a získali nespočetné literárne ceny. Je známy tým, že kritizuje politiku Izraela voči Palestíncom. Za úsilie, ktoré vyvinul na poli zmierenia a porozumenia získal cenu Hory Sijón. Knihu Žena, ktorá uteká pred správou (To the End of the Land) začal písať pre svojho najmladšieho syna Uriho. V auguste 2006 spolu s významnými izraelskými spisovateľmi Amosom Ozom a A.S. Yehoshuom usporiadali tlačovú konferenciu, kde sa snažili vyjednať s izraelskou vládou dohodu o skončení ostreľovania. Dva dni na to Uri v Libanone zahynul. Po jeho smrti Grossman neplánoval knihu dopísať, no práve Amos Oz ho presvedčil, aby ju dokončil. V júli 2011 mu vyšla najnovšia kniha Falling Out of Time, ktorá hovorí o bolesti rodičov, ktorí stratia svoje deti. Hlboká a podrobná správa o matke Ore, naplnenej strachom o syna, je zároveň aj autorovou spoveďou, jeho dúfaním v záchranu svojho vlastného dieťaťa. Jeho mladší syn Uri v čase, keď autor knihu písal, bojoval na hraniciach s Libanonom: „Mal som pocit – alebo skôr želanie – že kniha, kým píšem, môže Uriho ochrániť.“ Uri zahynul, spolu s celou posádkou tanku, v ktorom bojoval, pár hodín pred uzavretím prímeria. Svojim priateľom, spisovateľom Amosovi Ozovi a Abrahamovi B. Yehoshuovi vtedy David Grossman povedal – „Obávam sa, že túto knihu nebudem vedieť zachrániť.“ Yehoshua mu odvetil: „Kniha je živý organizmus, to ona zachráni teba.“ Grossman nakoniec knihu dokončil a v roku 2008 bola predstavená čitateľom v Izraeli, kde sa do dnešného dňa predalo viac ako 100 000 výtlačkov.

David Grossman: Žena, ktorá uteká pred správou

...Odpočiňme si na chvíľu.“ „Už zase?“ „Neviem. Počúvaj, toto nie je dobré. Ísť zase dolu, vracať sa, to pre mňa nie je dobré.“ „Zle sa ti ide z kopca? „Zle sa mi ide naspäť, je pre mňa zlé vracať sa rovnakou cestou – cítim to v tele. Cítim, že som celá skrivená.“ Ruky mu visia vedľa tela. Stojí a čaká na jej pokyny. V takých chvíľach sa vzdáva vlastnej vôle. V okamihu vystúpi z vlastnej j existencie a ukryje sa pod nepreniknuteľnou vrstvou: nechcem mať nič spoločné so životom. „Počúvaj, ja... Nemôžem ísť späť.“ „Nerozumiem.“ „Ani ja.“ „Ale ten zošit...“ „Avram, nerobí mi dobre, keď ideme späť.“ Len čo tie slová vypovie, pocíti ich obsah ako silné a jasné nutkanie. Obráti sa a začne stúpať do kopca. Vie, že je to správne, nepochybuje o tom. Avram tam chvíľu stojí, vzdychne si, potom sa pohne za ňou a zašomre: „A nie je to jedno?“ Odrazu sa jej kráča ľahko, aj keď musí stúpať do svahu, aj keď musí myslieť na muža, ktorý pravdepodobne sedí na jej skale, na dne údolia, a číta, čo si zapísala do zošita...

„Mal by si vedieť, že keď ti o ňom rozprávam, je v poriadku, chránime ho... Tak to cítim. Je v bezpečí.”

... Nie je to šialenstvo?“ „Čože?“ zadychčane sa spýta Avram. „Čo je šialenstvo?“ „Najprv utečiem na kraj sveta a potom sa ani na pol kroka neviem vzdialiť od domova.“ „Aha, tak je to. Ty teraz utekáš domov?“ „Keď som odtiaľ odchádzala, bolelo ma všetko, celé telo.“ „Och.“ Pomasíruje si bok, ktorý ho bolí od krátkeho šprintu dolu svahom. „Iste si myslíš: táto šialená žena ma uniesla.“ Zdvihne k nej širokú, spotenú tvár a usmeje sa. „Stále čakám, aké výkupné mi ponúkneš.“ „To je jednoduché.“ Skloní sa k nemu, ruky na kolenách, prsia presne v otvore košele. „Ponúkam ti Ofera.“ A vyrážajú – páči sa jej, ako tie slová pulzujú: a vyrážajú, priatelia vyrážajú – a cesta je ľahká, aj im dvom je ľahšie na duši, prvýkrát od začiatku cesty sa zdá, že natoľko neskláňajú hlavy a neupierajú oči na chodník a na špice topánok...

...Keď sa Ofer narodil, keď sme ho priniesli z nemocnice, stala som si k jeho postieľke a pozerala sa naňho. Spal, bol taký maličký, ale mal veľkú hlavu, červenú tvár celkom pokrčenú, na lícach mu presvitali vlásočnice od námahy, s akou sa rodil, a hneď pri tvári mu ležala zovretá pästička...Ora si spomenie, ako dotlačila Ilana k Oferovej postieľke, keď spal so zaťatou päsťou, a s dôrazom povedala: „Nech sa páči, miláčik. Vyrobila som ďalšieho vojaka pre Izraelské obranné sily.“ Ilan jej rýchlo odpovedal žiadanou poznámkou, že keď Ofer dospeje, už bude mier. Ktorý z nás dvoch mal pravdu?

... Toto sa stalo, keď mal skoro štyri roky,“ začne mu rozprávať Ora. „Presnejšie dva alebo tri mesiace predtým... Zaujíma ťa to vôbec?“
Avram sa ticho zasmeje a sčervenejú mu viečka. „Ja... Takto...“
„Čo takto? Povedz mi to.“
„Nakúkam vám do života.“
„Áno? Tak nenakúkaj. Pokojne sa pozeraj. Je otvorené. Ofer sa ma spýtal, čo máme na obed, tak som mu povedala, že toto a hento – dajme tomu – ryžu a mäsové guľky.“ (…)
Povedala som to celkom samozrejme: nie je to nič zvláštne, je to iba mäso. Mäso, ktoré jeme skoro každý deň. Mäso.“ (…)
„Ofer o tom ešte chvíľu premýšľal,“ pokračovala, „a potom sa spýtal, či krave, z ktorej berieme mäso, narastie nové mäso.“
„Narastie nové mäso,“ zopakuje s úsmevom Avram.
„Začala som sa vykrúcať: ‚Vieš, nie je to celkom tak. Je to trochu inak.‘ Ofer začal znovu chodiť po kuchyni, stále rýchlejšie a rýchlejšie, a videla som, že sa v ňom začína niečo diať (…)
„Spýtal sa ma, či tej krave zoberú mäso až potom, keď zomrela, aby ju to nebolelo. Usiloval sa nájsť nejaký dôstojný spôsob, ako by som sa z tej kaše dostala von a so mnou aj celé ľudstvo. Vedela som, že si musím vymyslieť nejakú milosrdnú lož a neskôr, keď zosilnie, vyrastie a bude mať dosť živočíšnych bielkovín, čas mu sám vysvetlí to, čo si raz nazval „skutočnosťami života a smrti“. Ilan sa na mňa tak hneval za to, že som nebola schopná niečo si vymyslieť, a mal pravdu, tak ako vždy!“ Oči jej horia. „Lebo keď má človek deti, musí občas ignorovať predpisy, sem-tam niečo ukryť, zmäkčiť určité skutočnosti, inak to nejde, a ja... Ja som to nevedela, nevedela som klamať.“

... A celé ľudstvo vie, že v ten a ten deň bude zničené. Neprežije ani jeden človek, ani jedno zviera či rastlina. Nikto nebude ušetrený, nijaká komisia nebude udeľovať výnimky. Zo zeme sa vyparí všetok život. „Sedem zošitov mi spálili! Kurvy!“ znovu vykríkol s úprimným úžasom. „Ako mohli so mnou takto vybabrať? Počuj: hodiny budú ukazovať iba čas pred všeobecným vyparením. A keď sa niekto spýta, koľko je hodín, bude to mať len jeden význam: koľko času zostalo do...Chápeš? Ale počkaj, to nie je všetko.“ Ilan si oblizol pery. Avramovo vzrušenie začalo prechádzať aj naňho. Videl jeho vnútorné svetlo, ktoré ho robilo takmer krásnym. „Tak napríklad, zo všetkých múzeí, galérií a skladov sa vynosia obrazy a sochy. Všetky umelecké diela. Všetko bude na uliciach. Len si predstav, že milánska Venuša a Guernica sa budú opierať o plot pred jednoduchým starým domom v Tel Avive, Aškelone alebo Tokiu. Všetky ulice sveta budú plné umenia a všetkého, čo kedy ľudia namaľovali, vymodelovali, vytvorili. Veľkí majstri budú vedľa stareniek z výtvarného odboru v kultúrnom stredisku. Nachum Gutman a Renoir, Zaritsky a Gauguin budú vedľa obrázkov, ktoré nakreslili škôlkari. Všade budú obrazy a sochy, hlina, železo, plastelína, kameň. Milióny umeleckých diel každého druhu, z každého obdobia, zo starého Egypta, z čias starých Inkov, z Indie a renesancie, a všetko je na uliciach. Skús si to predstaviť, skús si to predstaviť kvôli mne. Na námestiach, v najužších uličkách, na pláži, v zoologických záhradách, všade, kam sa len pozrieš, bude nejaké umelecké dielo, nezáleží na tom aké, uskutoční sa veľká demonštrácia krásy...

A ktovie, možno si obyčajní ľudia budú môcť na jeden večer vziať Monu Lízu domov. Alebo Klimtov Bozk. Myslíš si, že preháňam? Počkaj, ty neveriaca, presvedčím ťa...“ Avram sa usmial a Ilan pocítil bolesť, akoby ho popálil dôverný vtip medzi Avramom s Orou... „Rozoberú ľudia kostru svojho života, napríklad rodinu, alebo všetko nechajú tak, ako je, až do poslednej minúty? Čo si o tom myslíš? Okrem toho by ma zaujímalo, či si ľudia začnú vravieť pravdu, iba čistú pravdu, lebo ich čas pomaly vyprší. Už nebude čas klamať.“ „V takejto situácii,“ zašomral po chvíli, „aj tá najobyčajnejšia vec, napríklad obrázok na plechovke kukurice alebo pero či drobná pružina v pere, zrazu vyzerá ako umelecké dielo, nemyslíš? Ako esencia ľudskej múdrosti, celej kultúry. Do riti, nemám pero. Mal by som si to písať. Cítim, že teraz je tá správna chvíľa.“



„Tisícky chvíľ, hodín a dní, milióny skutkov, nespočítateľné množstvo činov, pokusov, chýb, slov a myšlienok, z toho všetkého pozostáva jeden človek vo svete.” Prečíta to Avramovi. „Nič sa mu nestane, uvidíš. Robíme predsa všetko preto, aby sa mu nič nestalo.“ „Naozaj si to myslíš?“ spýta sa Ora. „Myslím, že ty vždy presne vieš, čo treba robiť,“ povie Avram... „Pridaj tam ešte jednu vetu,“ povie Ora pričom naňho ani nepozrie a podá mu pero. „Jeden človek, ktorého možno tak ľahko zničiť. Napíš to.“ A on to napíše. David Grossman - Žena, ktorá uteká pred správou
Román Žena, ktorá uteká pred správou bol publikovaný v roku 2008 pod anglickým názvom To the End of the Land. V slovenskom preklade vyšlo v novembri 2011 vo vydavateľstve Artforum.