Literárna ochutnávka: Veľká ryba – príbeh mýtických rozmerov

„Pamätať si príbehy iného znamená robiť ho nesmrteľným, vedel si to?“ pýta sa Edward Bloom svojho syna na sklonku života. A následne začne spomínať na tie najúžasnejšie príhody, ktoré ho v živote postretli, až začnete mať pocit, že jeho život bol neuveriteľným kolotočom dobrodružstiev, ktoré sa mohli a nemuseli stať. Čo iné však možno čakať od človeka, ktorý sa vie rozprávať so zvieratami, každého v dedine pozná podľa zvuku topánok, prečítal v živote viac kníh ako samotný knihovník a čo je najdôležitejšie, nadovšetko miluje smiech a ľudí. A tak sa Edward jedného dňa rozlúči s rodnou dedinou, prejde cez miesto bez mena, ktoré žije len zo zvyku a po tom, ako ho učebnicový pes (ktorý mal v sebe niečo z mnohých psov) pustí cez bránu do sveta, spustí na seba ďalšiu lavínu dobrodružstiev. Z Edwarda Blooma sa stáva chodiaca snívajúca ríša, mýtus tak nepochopiteľný ako aj veľkolepý.


Americký spisovateľ Daniel Wallace si vyskúšal napísať snáď všetko, čo sa len napísať dalo. Kým sa preslávil románom Veľká ryba (1998), ktorý o päť rokov neskôr úspešne sfilmoval Tim Burton, pokúsil sa preraziť u vydavateľov ďalšími piatimi rukopismi. O svojich začiatkoch často hovorí ako o uhranutí slovami, z ktorých sa spriadali tie najúžasnejšie a najfantastickejšie veci, no až postupne sa naučil písať to, čo prinášalo radosť a uspokojenie nielen jemu samému, ale aj iným. Dnes sú jeho romány Ray hodil spiatočku (2000), Kráľ melónov (2003) a Pán Sebastián a čierny čarodej (2007) preložené do 18 jazykov, pričom najobľúbenejšie ostáva netradičné zmierovanie sa syna s otcom v románe Veľká ryba. Príbeh starého muža, v ktorom sa zjavujú obri, vodné víly a starenky so skleneným okom, paroduje antické mýty. Veľká ryba je ale veselou knihou o vážnej téme – z úzadia sa neustále ozýva ústredná téma - vzťah medzi otcom a synom, ktorých nanovo spája predzvesť otcovej smrti. Aké je to prežiť celý život s človekom, o ktorom máte stále pocit, že ho vôbec nepoznáte? Príbeh o tom, čo je v živote dôležité, z dvoch rôznych uhlov pohľadu zachytáva netradičné zmierovanie otca a syna, ktoré pod rúškom podozrení vyústi do konca mýtických rozmerov.

Tim Burton v roku 2003 podľa Wallaceovho románu nakrútil dobrodružnú drámu s rovnomenným názvom. „Rozprávať príbeh o mojom otcovi nedáva vždy zmysel. Ale o tom tento príbeh je.“

Veľká ryba

… BOL to jeden z našich posledných výletov autom, v čase, keď sa život môjho otca ako človeka takmer končil. Zastavili sme pri rieke, prešli sa k jej brehu a pri vode sme si sadli do tieňa starého duba.
Otec si po niekoľkých minútach vyzul topánky, stia­hol ponožky a potom dlho pozoroval svoje bosé nohy v prúde rieky. Zavrel oči a usmial sa. Už dlho som ho nevidel takto sa usmievať.
Odrazu sa zhlboka nadýchol a povedal: „Pripomína mi to...“
Zmĺkol a chvíľku premýšľal. V tom čase sa mu už spomienky vybavovali pomaly alebo sa mu nevybavili vôbec. A možnože rozmýšľal o nejakom vtipe, čo by mi povedal, lebo vždy poľahky nejaký vysypal z ruká­va. Alebo si chystal ďalšiu historku, ktorá by ospe­vovala jeho dobrodružný a hrdinský život. Zmáhala ma zvedavosť. Čo mu to tak môže pripomínať? Kačku čaptajúcu po železiarstve? Koňa na stoličke v bare? Chlapča drobné ako Janko Hraško? Spomenul si vari na dinosaurie vajce, čo jedného dňa našiel a potom stratil, alebo azda na krajinu, v ktorej kedysi kraľoval dobrú polovicu týždňa?
„Pripomína mi to,“ povedal nakoniec, „časy, keď som bol ešte chlapec.“
Premeral som si tohto starca, svojho zostarnutého otca, s bielymi nohami v prúde rieky. Boli to jedny z posledných chvíľ v jeho živote a ja som si ho predstavil ako chlapca, dieťa, mladíka, čo má život pred sebou, tak ako som mal teraz život pred sebou ja. Dovt­edy mi to nikdy nenapadlo spraviť. Pred očami sa mi zliala otcova prítomnosť a minulosť, zliali sa dohro­mady, a v tej chvíli sa otec premenil na akési čudné stvorenie, divoké, mladé a staré zároveň a to stvorenie naraz zomieralo a rodilo sa.
Z môjho otca sa stal mýtus...

...Ľudia vravia, že nikdy nezabudol, ako sa voláte alebo akú máte obľúbenú farbu. A keď mal dvanásť, každého v rodnom meste poznal podľa zvuku topánok.
Ľudia vravia, že vyrástol tak rýchlo, až istý čas – štyri-päť mesiacov? pol roka? – musel ležať v posteli, lebo vápenatenie kostí nestačilo držať krok s tempom rastu. Keď sa chcel postaviť, sklátil sa na kôpku ako slabá rastlinka.
Edward Bloom využil čas múdro a veľa čítal. Prečítal takmer každú knihu, ktorá bola v Ashlande. Tisíc kníh – niektorí hovoria, že desaťtisíc – o dejinách, umení, filozofii, príhody a skúsenosti mládencov od Horatia Algera. Nezáležalo na tom, čo to bolo. Všetko prečítal. Dokonca aj telefónny zoznam. Vravia, že nakoniec vedel viac ako ktokoľvek iný. Vraj sa mu nevyrovnal ani pán Pinkwater, knihovník. Už vtedy bol veľká ryba...

… Odkedy bola Alabama Alabamou, nesnežilo tam. A predsa jednej zimy, keď mal otec deväť rokov, začalo snežiť. Sneh padal a padal a nakladal na krajinu jednu bielu prikrývku za druhou, čo vrstva, to tuhšia, až napokon zamkol celú zem do ľadového zovretia. Cesty von nebolo. Ak vás snehová búrka zasypala, bol s vami amen. Ak vás to aj nepochovalo hneď, mali ste akurát tak čas porozmýšľať o svojom konci.
„Sme v riadnej kaši,“ povedal manžel.
„To ti teda poviem,“ odvetila.
A sneh len padal a padal a dvere, čo práve prekopali, znovu zavalilo. Otcov otec zobral lopatu a znovu sa pustil do odpratávania chodníka. Edward to pozoroval: otec odhodí, sneh prisype, otec odhodí, sneh prisype. V tom sa rozvŕzgala strecha na dome a mama zistila, že v spálni sa nakopil závej. Bolo načase dom opustiť. Ale kam sa podieť? Všetko naokolo pokrýval ľad, čistá bieloba a mráz. Mama zbalila uvarenú večeru a vzala prikrývky.
Tú noc strávili na stromoch.
Na druhý deň bol pondelok. Prestalo snežiť a uká­zalo sa slnko. Teplota sa však pohybovala pod nulou. Mama povedala: „Edward, je načase, aby si sa vydal do školy.“
„Veru je,“ súhlasil Edward a na nič sa nepýtal. Tak ako vždy.
Po raňajkách zišiel zo stromu a prešiel takmer desať kilometrov do školy. Cestou videl človeka zamrznutého v kuse ľadu. Ba on sám skoro zamrzol, ale, ako dobre vieme, prežil. Dokázal to. Vlastne prišiel o päť minút skôr. V škole už čakal učiteľ, hovel si na kope dreva a čítal. Po dvojdňovej záľahe ostala zo školy trčať iba vrtuľa veterníka, všetko ostatné pochoval sneh.
„Dobré ráno, Edward,“ pozdravil učiteľ.
„Dobré ráno,“ pozdravil Edward.
Vtom si Edward spomenul, že si zabudol domácu úlohu.
A vrátil sa domov.
A to sa, prosím, naozaj stalo...

... „Odnes ma,“ povedal, alebo aspoň to tak znelo, lebo hlas mal taký slabý, že som si istú časť z toho musel domyslieť. Povedal, Odnes ma a Nevieš, ako si vážim, čo pre mňa robíš. A keď budeš s mamou, povedz jej – povedz jej, že odchádzam, zbohom. A tak som ho vyniesol z auta dole brehom porasteným machom až k rieke a postavil som sa k brehu, držiac otca v náručí. A vedel som, čo mám urobiť, ale nedokázal som to. Len som tam na brehu rieky stál, držal jeho telo zabalené v deke, až kým mi nepovedal, Asi by si sa na to nemal pozerať a potom Prosím a odrazu som mal ruky plné toho najúžasnejšieho života, plného sily, ktorý sa nedal udržať, aj keby som chcel, a ja som chcel. Ale potom mi ostala v rukách len deka, lebo otec skočil do rieky. A vtedy som zistil, že otec vôbec nezomieral. Len sa menil, premieňal na niečo nové, niečo iné, aby mohol vo svojom živote ďalej pokračovať. Celý ten čas sa otec menil na rybu. Videl som ho, ako sa tu a tam vymrštil, striebristý, veľkolepý, lesknúci sa život, až nakoniec zmizol v tme hlbokých vôd, kde plávajú iba veľké ryby, a odvtedy som ho nevidel – hoci iní tvrdia, že mali tú česť. Už som počul rôzne historky; raz niekomu zachránil život, inému splnil želanie a vraj ho videli voziť deti na chrbte celé kilometre. Rybárom v oceáne a riekach od Beaufortu až po Hynnis zlomyseľne prevrhoval člny a muži z posádky vám radi porozprávajú svoje príbehy o tej najväčšej rybe, akú kedy videli. Ale nikto im neverí. Nikto im neverí ani slovo...

Román Veľká ryba vyšiel 24. októbra 2011 vo vydavateľstve Artforum.