Literárna ochutnávka: Mosty nádeje – dlhá cesta z klietky

Aká dlhá je cesta za slobodou, za bezpečím, za domovom? A ako sa meria? Na minúty, na kilometre, na spomienky? Pred tým, než sa Livia Bitton Jackson, pôvodným menom Elli Friedmannová, dožila svojho 20. roku života, prešla si cez toľko zlomových okamihov, že by svojimi spomienkami dokázala zaplniť celé komíny papierov. A presne to aj urobila. Jej deti tvrdia, že jedinou ich uspávankou bol klepot písacieho stroja a ich ovocím misky s rukopismi, ktoré pred požiarom chránila v chladničke. Ťaživé, no občas i úsmevné spomienky rýchlo dospievajúcej židovky museli von. Prežila peklo koncentračného tábora v Osvienčime, vytúžený návrat do rodného domu v Šamoríne, z ktorého zostala iba holá kostra vyrabovaná cudzími i susedmi a dlhé putovanie z komunistickej klietky až za nekonečný oceán – bez ľútosti a bez rozlúčky. Už nebolo s kým. Odvážna tínedžerka hltala vedomosti ako špongia, aby ich mohla predať ďalším, chránila židovské siroty pred partizánmi, pomáhala v tajnej organizácii pri transportoch cudzích a túžila po tom, aby raz bola ona tou, ktorá bude z vlaku kývať zmenšujúcim sa ľuďom na stanici.


Livia Bitton-Jackson sa narodila ako Elli Friedmannová v roku 1931 v Československu. Mala 13 rokov, keď ju spolu s rodinou odvliekli do Osvienčimu. Elli, jej mama a brat Bubi sa dočkali oslobodenia a vrátili sa domov, do rodného Šamorína. V roku 1949 Elli spolu s matkou ilegálne utiekli z Československa a o dva roky neskôr emigrovali do USA na lodi plnej utečencov. V New Yorku Elli získala univerzitné vzdelanie a stala sa odborníčkou na históriu a judaizmus. Odvtedy prednášala na mnohých univerzitách v USA i vo svete. Napísala mnoho odborných publikácií ako aj vlastné memoáre (Žila som tisíc rokov, 1997, Mosty nádeje, 2002, Ahoj Amerika, 2005, Zachrániť, čo zostalo, 2009). Mnohé z jej kníh získali prestížne ceny a boli preložené do viacerých jazykov. Autorka žije v Izreali a pravidelne prednáša na domácej pôde, v USA aj v Anglicku na témy týkajúce sa Holokaustu, Izraelu na stredovýchode, či postaveniu žien v judaizme.Hovorí sa, že pri rozlúčke s ľuďmi, na ktorých vám záleží a o ktorých viete, že ich už viac neuvidíte, akoby odumrela časť z vás. Elli Friedmannová zažila takýchto rozlúčok bez opätovných stretnutí desiatky. A so svojimi blízkymi a priateľmi sa opäť stretla aspoň na stránkach svojich memoárov. Do Mostov nádeje vložila skutočný príbeh o hľadaný lásky a zmyslu v čase, keď sa svet rúcal pod následkami vojny. Ako sama píše: „Toto je príbeh mimoriadnych udalostí v mimoriadnych časoch. Napriek tomu sa domnievam, že v podstate je to príbeh dospievajúceho človeka. Odráža strasti, obavy a túžby spoločné tínedžerom všetkých čias. Tým dospievajúcim ste mohli byť aj vy.“

Mosty nádeje

... Šamorín jún — júl 1945

Sme doma. Sedliak, ktorý nás doviezol na rebriniaku, vyložil mamičku, brata a mňa pred naším domom, domovom, z ktorého nás deportovali pred vyše rokom. Stojí na tom istom kopčeku už polstoročia. Schúlený v tieni mohutného agátu, tak ako kedysi. Nie je však už žltý ako slnko. Vyblednuté žlté múry sú pokryté sivými fľakmi. Chýbajú okná. Niekto ich zvesil z pántov. Pred vyše rokom nás surovo vytrhli z jeho náruče a teraz na nás civí ako šialená starena, nechápavo a bez privítania. So zatajeným dychom pristupujeme k milovanému domu. Po jednom prechádzame pavučinou času, cez malý dvorček do veľkej kuchyne, vzdušného salónu, do izieb. Všetko je holé… bez nábytku, riadov, spotrebičov, záclon, kobercov. Dokonca zmizla aj pumpa zo studne. A v každej izbe hromada ľudských výkalov. Z hradu, ktorý sme s láskou uchovávali v pamäti, zostala holá pokorená kostra. Prázdna škrupina, zbavená duše. Kto to urobil? Kto nám ukradol domov? A kde je otecko?

... Šamorín november 1945

Zima prišla zavčasu. Námraza pokrýva holé, tenké konáriky a všetko sa striebristo jagá...Dnes večer idem domov sama a ako prechádzam popri obchodoch so stiahnutými žalúziami, neďaleko školy sa z tieňa vynorí vysoká postava. Vyzerá úplne ako otecko, vzpriamený, rýchla chôdza, atletické držanie tela. Zrýchlim, aby som sa dostala bližšie. Keď som asi dva kroky za ním, vidím, že sa vôbec nepodobá na otecka. Je nižší, zavalitejší. A predsa podoba vyráža dych. V náhlom záblesku si uvedomím, v čom to je. Mužov kabát, krátky sivý zimník s vysokým golierom z vačice. Viem, že je to kabát podšitý kožušinou. Dokonca si pamätám meno kožušiny – nutria. Tak rada som sa túlila k mäkkej, hebkej kožušinke oteckovho zimníka. Zrýchlim krok, aby som muža predbehla. Rýchlejšie, rýchlejšie. Musím vidieť jeho tvár. Musím sa mu pozrieť do očí. Bežím a predbieham ho. Keď mám dostatočný náskok, prudko sa otočím a kráčam k nemu. Nerozoznávam detaily, ale vidím, že má hranatú tvár a sivý plstený klobúk so širokým okrajom. „Dobrý večer.“ Viem, že konám neuvážene. Viem, že riskujem. Muž sa zastaví. Vyzerá naľakane. „Prepáčte.“ Zrazu sa cítim, akoby mi neviditeľná ruka zvierala hrdlo. Nemôžem dýchať. S veľkou námahou vyslovujem slová: „Nechcem byť drzá, ale... som presvedčená, že kabát, čo máte na sebe, patril môjmu otcovi.“ Preboha, čo bude nasledovať? Čo urobí? Nakričí na mňa a prikáže mi zmiznúť, stratiť sa mu z očí? Bude agresívny, vyhrážať sa, že zavolá políciu? Zaútočí na mňa? Neznámy sa na mňa uprene díva, tvár má ukrytú v prítmí.

„Kde je váš otec, slečna?“ „Je...zabili ho. Vo vyhladzovacom tábore.“ Hľadíme na seba v nekonečnom tichu. „Áno. Tento kabát mohol patriť vášmu otcovi. Kúpil som ho asi pred mesiacom, v inom meste, nie tu. Je to kvalitný kabát.“ Muž pohladká pravou rukou ľavý rukáv. „Veľmi kvalitný kabát.“ Triaška postupuje od hlavy a usadí sa mi v lýtkových svaloch. Nohy sa mi chvejú pod upreným pohľadom muža. „A klobúk? Spoznávate aj klobúk? Kúpil som ho súčasne s kabátom. V tom istom obchode. Myslíte, že aj ten patril vášmu otcovi?“ „Klobúk nespoznávam. Ale kabát... Môj otec mal tento kabát veľmi rád.“ Ticho stojíme zoči-voči. Čas sa zastavil. Ľudia okolo nás sa ponáhľajú. Studený vietor mi zviera chodidlá. Počuť kostolné zvony. Už je osem hodín. „Otec mi veľmi chýba...“ Hlas sa mi stratí v slzách. „Prosím, mohla by som dostať jeho kabát?“ „Mhm. Bývam neďaleko. Poďte so mnou, zoberiem si druhý kabát a tento vám môžem ihneď dať. Čo s klobúkom, chcete aj klobúk?“ „O klobúku neviem.“ V prudkom vetre rýchlo kráčame. Muž sa zastaví pred jednoposchodovou budovou. „Tu počkajte, slečna,“ hovorí akýmsi čudne veselým tónom. „O chvíľu som nazad.“ Muž sa stráca v temnote dvora. Naozaj sa vráti s kabátom? Budem ešte dnes večer držať v rukách oteckov zimník s golierom z vačice a mäkkou podšívkou z nutrie? Nie je to sen? Brána sa otvára a neznámy muž, tentokrát v inom kabáte, sa vo vetre vynára z dvora, v rukách má oteckov zimník a sivý plstený klobúk. „Nech sa páči, slečna. Je to vaše.“ „O klobúku neviem naisto.“ „Zoberte si klobúk. Chcem vám tým povedať prepáčte. Prepáčte nám. Za všetko.“ Silno stisnem kabát a zavriem oči. Otecko. Otecko. Muž mi huncútsky nasadí klobúk na hlavu. „Aha. Pristane vám viac ako mne.“ „Ďakujem. Mohli by ste mi povedať, ako sa voláte?“ Pokrúti hlavou. „Slečna, toto je kabát vášho otca. Som jeden z tisícov bezmenných, ktorí ťažili z vašej straty.“ Zdvíha klobúk a stráca sa v temnote dvora.

... ,,Práve sme prežili tisícky smrtí. Smrť malých detí, nemluvniat, krásnych, roztomilých zlatých bábätiek... udusili sa v plyne.. Zaživa zhoreli v otvorených jamách... Naši bratia a sestry... Priatelia, ľudia, ktorých sme tak milovali, zostali ležať zamrznutí na okrajoch ciest. Umreli od hladu. Naša drahá … teta Serena lapala po dychu v plynovej komore... Vytrhli jej zlaté zuby. Stiahli kožu a urobili z nej tienidlá na lampu. Z jej skromného tuku vyrobili mydlo. Jemné kosti premenili na hnojivo..." Pokračujem a Bubi sa ma nepokúša zastaviť.
,,A my sa napchávame zemiakovou polievkou a rezancami. Rozprávame neslušné vtipy a smejeme sa. Celú noc pretancujem na svadbách. Na každej hlúpej svadbe tancujeme a spievame a zadúšame sa smiechom. Hysterický kolotoč flirtovania, dvorenia a smiechu ... Je to neznesiteľné...

...Ťažko sa mi dýcha. Blížime sa k masívnej dubovej bráne v zadnej časti nášho domu. Ruky na kľučke z tepaného železa sa mi trasú. „Hneď ako budem vedieť, poviem ti ďalšie podrobnosti,“ šepká a chystá sa na odchod. Nechcem, aby odišiel. Ešte nie. Ešte nie. Je toho toľko, čo potrebujem vedieť. „Organizácia má nejaké meno?“ Váha. „Volá sa Bricha, útek po hebrejsky,“ odpovedá váhavo, sotva počuteľne. Stojí tam, vysoký a štíhly, v slabom svetle polmesiaca, blond vlasy ako svätožiara okolo hlavy. Zrazu sa mi zdá, že to všetko je výplod Mikiho bujnej fantázie. Zajtra ráno v Tattersalle opäť stretnem skutočného Mikiho, opatrného, nešikovného byrokrata, hanblivého tichého introverta s občasnými depresiami. Ráno sa toto všetko rozplynie ako šialený sen. „Len čo sa dozviem podrobnosti o novom transporte, dám ti vedieť. Môj dobrý priateľ Levi, šaliach, emisár z Palestíny má na starosti bratislavskú kanceláriu.“ Musím sa dozvedieť viac. Musím natiahnuť túto šialenú chvíľu...

... Vychádzam po schodoch do spálne a premáha ma nával pocitov. Iba pred dvoma dňami ma nepovažovali za dostatočne zrelú na to, aby mi zverili pušku. A dnes usúdili, že som dosť zrelá na to, aby mi zverili detskú myseľ. V sedemnástich som nie som dostatočne zrelá na zbrane, ale mám dosť rokov na formovanie detských duší...

... Drsné gesto rozlúčky s rodnou krajinou má v sebe poriadnu dávku irónie. Najprv ma okradli nacisti. A teraz komunisti, ich zarytí nepriatelia. Koľko krivdy možno prehltnúť a zostať pritom sám sebou?


Dielo Mosty nádeje bolo publikované v roku 2002 pod anglickým názvom My Bridges of Hope. V slovenskom preklade vyšlo 7. novembra 2011 vo vydavateľstve Artforum. Jeho hlavná hrdinka a zároveň autorka Livia Bitton-Jackson zavíta 24. novembra do Bratislavy. Záujemcovia sa s ňou môžu stretnúť o 19:30 v kníhkupectve Artforum na Kozej 20.